Ak existuje nejaké dno, tak ľudia zo Zátišia žijú o mínus dve poschodia nižšie. Ľudia bez domova. Renča, Jožo, Julo, Bukši, Karol, Betka, Vlasta, Marika… a ďalší. Ľudia, tak trochu stratení, zúfalí, neuveriteľne srdeční, pohostinní, komplikovaní, ktorí ma tak často rozosmejú a akosi mnohým nepasujú do kolonky „riadny člen spoločnosti“. Sú pre nich len nepríjemný problém, ktorého sa treba čím skôr zbaviť.
Všetci potrebujeme domov, všetci potrebujeme bývať; aj títo ľudia majú právo na svoje malé miesto pod slnkom
Za tie roky im zbúrali strechu nad hlavou niekoľkokrát. Dvojičky Julo a Jožo sa za posledný mesiac sťahovali už štyrikrát! Z toho tri sťahovania sme zažili s nimi. Už je to tretí týždeň, čo sme súčasťou ich životov zblízka. Dnes zbúrali strechu na garáži štvorici Peťo, Renča, Záhorák (tiež Peťo) a Betka. Tentokrát nie Nové mesto, ale firma, ktorej už dlhšie ležia v žalúdku (teda v garáži). Sťahovanie je v plnom prúde. Záhorák celé doobedie vo veste (a la Rambo) fúrikom vynáša odpad z novej garáže, kam sa presúvajú a prináša veci. Piecku, nábytok, matrace… Peťo hľadá materiál a potom upravuje strechu, aby nezatekalo. Nosia pneumatiky, aby sa plachta nezošuchla.
Už sa sťahujú na nové miesto na Zátiší neviemkoľkýkrát
Asi by si na to už mohli zvyknúť (môj cynický blbý vtip). Ale nezvykli. Po každom búraní je plač, bezradnosť, bezmocná zlosť a hromženie do vzduchu. Dnes bolo aj zúfalé opitie a protestné polihávanie na ceste. Keď sa trochu pozbierajú, pozbierajú aj to, čo im zostalo, a posunú sa o kúsok ďalej. Znovu si musia vytvoriť domov, kúrenie, matrace a preniesť to, čo im nezasypalo. A žijú ďalej, stále o kúsok horšie ako predtým.
Ani títo štyria nevedia ako dlho budú môcť ostať v novej garáži. (Tipujem, že moc dlho nie, lebo z piecky sa dym valí priamo na neďaleké domy.) Sú blázni, že tam ostávajú? Prečo neodídu niekam inam?
Hm… je to čudné to povedať, ale toto je ich domov. Iný nemajú. Miesto, kde žijú viac ako 10 rokov svojho života. Miesto, kde poznajú susedov z garáží od vedľa. Škriepia sa s nimi pre malichernosti, tak ako hocakí iní susedia, vypočujú sa a podporia sa navzájom, keď už je to na nevydržanie. Nie lepšie, ale ani nie horšie, ako akíkoľvek iní susedia. Až na to, že majú za sebou roky života na ulici a tie priniesli problémy, ktoré my nepoznáme a nemusíme riešiť.
Niektorí z tých, čo tam žili, odišli
Niektorým pomohla Anka a podarilo sa im s jej pomocou odraziť sa z dna. Ostali tí, čo sú príliš starí, príliš chorí alebo príliš dlho na ulici. Problémy, ktoré sa v ich živote za tie roky nakopili, predsa nikto nevyrieši za jeden až dva roky. Ostali a len sa premiestnili o kus ďalej. Mnohí tam, kde je to viac skryté, v neďalekých kríkoch pred očami verejnosti. Vyriešené? Ani zďaleka. Iní ostali v garážach, stále na očiach. Odmietajú sa „odpratať“.
Na ulici sú mnohí z nich viac ako 10 rokov. Nazýva sa to odborne aj dlhodobé bezdomovectvo. Prvé sčítanie ľudí bez domova ukázalo, že takíto ľudia v Bratislave tvoria 40 % zo všetkých ľudí bez domova. Čo to znamená? Keď sa tak relevantne veľká skupina ľudí za 10 rokov nevie dostať z ulice, jasne potvrdzuje, že niekde v systéme je chyba. Dlhodobé bezdomovectvo je fenomén, s ktorým bojuje množstvo krajín. A dobrá správa je, že našli funkčné systémové riešenia. Svojpomocné projekty bývania, wet shelters (tzv. mokré útulky pre ľudí ťažko závislých od alkoholu), housing first a hlavne systematicky zabezpečiť, aby ľudia mali prístup k cenovo dostupnému bývaniu. (Koho zaujíma téma ukončovania bezdomovectva – napr zaujimavy link je tu: http://homelesshub.ca/solutions/ending-homelessness.)
Zdravotne sú na tom Zátišania biedne
Betka má 63 rokov, ledva chodí. Záhorák mi nedávno ukázal papier od lekára – nebavilo ma dočítať do konca celý zoznam chorôb. Vyzerá napohľad tak zdravo, že by ho asi kdekto s chuťou posielal robiť – ale 30 rokov na ulici sa na ňom podpísalo: mozgová porážku, opakované bezvedomia a hospitalizácie posledné dva roky, vážne problémy s obličkami, atď. Mnohí po rokoch na ulici končia tak, že manuálne pracovať už nevládzu. Na inú prácu ale nemajú vzdelanie. Pat.
Čo prináša dlhodobé bezdomovectvo?
Ľudia, ktorí sú na ulici dlhé roky, sa po čase ocitnú na úplnom dne. A keď sa zdá, že už sa hlbšie klesnúť nedá, ešte zistíte, že sa dá ísť aj o mínus jedna, mínus dva a padajú ešte hlbšie. Trpia chorobami, depresiami a mnohí aj závislosťou. Niektorí ľudia bez domova zo Zátišia pracujú. Iní nie sú po toľkých rokoch na ulici fyzicky, ani psychicky schopní práce a nedokážu si sami zabezpečiť bývanie. Väčšina stratila nádej a nevidia šancu na lepší život. Alkohol je únik z bezcieľneho života. Apatia je prejavom tejto beznádeje. Nedokážu si pomôcť sami.
Už je to tretí týždeň, odkedy nás Anka Debnárová, skvelá ženská a terénna pracovníčka Nového mesta, prizvala na pomoc. Dva roky pomáha Zátišanom so všetkým, s čím sa dá. Búranie ešte viac straumatizovalo už dosť frustrovaných, ulicou doráňaných, ľudí. Aj Anku, ktorá tam je s nimi. Drží ich nad vodou, ošetruje rany, nosí jedlo, stále nové matrace, vždy keď im zasypú tie staré. Ale nedokáže im pomôcť s tým najhlavnejším problémom, ktorí ich trápi – s bývaním. Samospráva jej neponúka nástroj, ako týmto ľuďom pomôcť. Všetky ostatné riešenia sú len náplasť na obrovskú hnisajúcu ranu. Títo ľudia ostávajú tam, lebo nemajú kam ísť. Útulky sú preplnené. Ale tie by aj tak mali slúžiť len na prechodné obdobie. Potom by sa ľudia mali presunúť ďalej – do sociálnych bytov. A také u nás chýbajú.
Je to frustrujúce, nemať ako pomôcť človeku a len hasiť dokola následky
Ani my, neziskovky, ktoré zaobstarávame väčšinu pomoci ľuďom bez domova v Bratislave, nemáme nástroj ako týmto ľuďom pomôcť. Môžeme ich povzbudiť, ošetriť, špecializovane poradiť, ponúknuť brigádičku, či ozajstne zamestnať. Ale nedokážeme vyriešiť ich najväčší problém, ktorý majú – bývanie. Výsledok je, že sme všetci pod tlakom. Aj dnes som hovorila s kolegyňou z denného centra, a vidím ako ten tlak a nefunkčnosť systému často končí tým, že vydáme energie na 150 percent, stále to nestačí, a potom sa hneváme na klientov, že sa „vzpierajú“ našej pomoci, lebo nespolupracujú hneď a tak ako si predstavujeme. Dnes z útulku pre chorých ľudí bez domova odišiel človek, ktorý vyšiel čistý, abstinujúci – a nemal kam ísť. Tak prišiel na ulicu a opil sa. Zas padne dole. Sociálni pracovníci to vedia. ale nemôžu s tým nič urobiť.
Potrebujeme ponúknuť našim klientom riešenie na ich hlavný problém. Potrebujeme od samosprávy mať v ruke nástroj – bezpečné stabilné miesto, odkiaľ ich nikto nebude vyháňať ako štvanú zver. Domov pre ľudí bez domova. Bývanie.
Vydali sme Stanovisko a vyzvali samosprávu, aby pre týchto ľudí hľadala riešenie
Potrebujeme v tom podporiť. Veľmi potrebujeme, aby sme v tom neostali sami. Aby zaznel hlas aj ďalších ľudí, že bývanie potrebujeme systémovo riešiť. Prístup k cenovo dostupnému bývaniu pre všetkých ľudí, ktorí nedosiahnu na dôstojné bývanie – osamelé matky, seniori, invalidi, odchovanci z domovov, ľudia s nízkymi príjmami atď… Že bezdomovectvo je treba systémovo riešiť, že samospráva nesmie búrať strechy nad hlavou a ľudí posielať na ulicu bez toho, aby im ponúkla alternatívu, kde ísť.
Je to neprípustné. Neľudské a nesystémové.
Nenechajte nás v tom samých. Zátišie je len zrkadlom problému, ktorým trpia stovky ľudí v celej Bratislave.
Autorka je štatutárna zástupkyňa občianskeho združenia Proti prúdu, vydavateľa pouličného časopisu Nota bene.
