Neviem, či existuje veľa takých miest ako Bratislava, ktoré svojim významom len zriedkavo prekročili hranice svojho regiónu, ale o ktorých boli napísaných stovky, ak nie tisícky kníh.
Napriek tomu, že Bratislava nie je ani príliš veľké mesto, nie je ani prehnane priateľské k ľuďom, pamiatkam či zeleni, neoplýva siedmimi divmi sveta, ani plážami, ktoré by priťahovali pozornosť miliónov turistov, kníh bolo o nej, ako som už zmienila, napísaných ako maku (vďaka za ne). Mnohé z nich sú pokladom, ktorý je zdrojom informácií, nostalgie i nadšenia domácich lokálpatriotov. A práve k takým pokladom sa určite zaradí aj jedna z najnovších kníh o slovenskom hlavnom meste.
Rozviazané jazyky – nový poklad
Keď sa vrátime do minulosti, ako prvé zo zásadných a prelomových období dejín Bratislavy nám napadne predovšetkým jej postavenie ako hlavného a korunovačného mesta Uhorska, to ešte ako Pressburgu, Pozsoniu a Prešporku. Neskôr, začiatkom 20. storočia, sa Bratislava skloňovala v súvislosti so vznikom prvých demokracií – to už v podobe prvej Československej republiky. Žiaľ, už o krátky čas jej prischlo tragické vazalské napojenie na hitlerovské Nemecko. A samozrejme, spolu s jej historickým a geopolitickým ukotvením žila Bratislava veľmi svojským a pestrým jazykovým životom.
Publikácia Rozviazané jazyky germanistu a historika Jozefa Tancera, ktorý pôsobí na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, vzbudila v zainteresovaných kruhoch veľkú pozornosť, a domnievam sa, že má šancu uspieť aj u čitateliek a čitateľov, u ktorých inak Bratislava nepatrí do oblasti ich prioritných záujmov. Je to jedna z tých kníh, ktoré, ak máte samozrejme záujem o tento druh literatúry, prečítate jedných dychom, alebo si ju naopak šetríte, aby vám vydržala čo najdlhšie a ani po jej prečítaní sa s ňou nechcete rozlúčiť, naopak, vraciate sa na začiatok a nachádzate nové a nové významy, ktoré vám pri prvom čítaní unikli. Čo je aj môj prípad.
Ako sa uvádza v podtitule i na prebale knižky, autor sa rozhodol preskúmať, „ako sme hovorili v starej Bratislave“. Kniha, ktorej základom je riadny vedecký výskum o jazykovom prostredí Bratislavy, sa štýlom, akým je podaná, stala veľmi čítavým svedectvom doby, keď sa Prešporok menil v Bratislavu, keď jej viacjazyčnosť pod vplyvom dejinných udalostí ustupovala slovenčine a keď spolu s týmto javom ustupovala spolu s nastupujúcou dominanciou slovenského živlu aj tolerancia multikultúrnej reality mesta.
O moc ide ako vždy na prvom mieste
Pri čítaní Rozviazaných jazykov sa mi neustále natískala otázka, ako sa menšinovému slovenskému národu podarilo za pár desaťročí takmer úplne potlačiť prirodzenosť koexistencie viacerých národností a ich vzájomného – minimálne jazykového – porozumenia. A samozrejme, natíska sa aj zjednodušená odpoveď. Nešlo a ani dnes nejde o nič iné, ako o moc. O moc, ktorá sa dostala do rúk neskúsenému, nota bene ešte aj ukrivdenému, kedysi menšinovému národíku, ktorý si s ňou nedokázal poradiť a nedokáže si s ňou poradiť dodnes. Alebo práve naopak, dokáže to až príliš dobre? To je otázka…
V dobe, keď na Slovensku opäť zopár ľudí nebezpečne koketuje s myšlienkami fašistickej ideológie a vďaka moci a moderným komunikačným technológiám ich nebývalo rýchlo a úspešne po(d)súva do verejného priestoru, sa opäť v ľuďoch ozýva onen menšinový ukrivdený Slovák. Na Slovensku po slovensky. Tento slogan poznali už respondenti a respodentky knižky Jozefa Tancera (a jeho novo získaní takmer-starí rodičia, ako o nich sám hovorí), a neprežívali v súvislosti s tým práve šťastné chvíle.
Nerobia dobre?
Z Bratislavy v medzivojnovom období vymizli väčšinové jazyky, nemčina, maďarčina, ale aj jidiš či typický „prešporský mišmaš“ a ďalšie jazyky a dialekty. Dnes však v našich uliciach konečne opäť počuť zmes jazykov. Turisti, ale aj domáci, ktorí využívajú možnosti viacjazyčnosti ako zdroja rozširovania svojho vzdelania a možností uplatnenia, tí všetci dávajú Bratislave malú, ale predsa len nádej, že hlavné mesto prestane byť zadebneným bunkrom slovenského ľudu. Bunkrom, ktorý však dokáže ešte aj v dnešných moderných časoch ostatných pridusiť skôr ako prehovoria. A ľudia radšej odchádzajú voľnejšie dýchať inam. S pohľadom upretým na stránky slovenských novín či internetu a do knihy Rozviazané jazyky si kladiem ešte jednu otázku: „Nerobia dobre?“
