logo

Výstava proti zabúdaniu

Hana_Tomas-Frankl_sept2015.jpg

Tomáš Frankl a Hana Fábry, september 2015. Foto: Dušan Godár

Thomas Frankl, bratislavský rodák, Viedenčan, podnikateľ, galerista, svedok holokaustu. Nepremeškajte ho v sobotu 18.11. 2017 o 12:00 na Rádiu Devín.

Ten stisk je pevný, ale zároveň jemný ako pohladenie. Podal mi ruku a jeho mäkká teplá dlaň hovorí to isté, čo ústa. Všetci sme ľudia, správajme sa k sebe ľudsky.

„Ako sa voláš?“ tyká mi. Rovnako ako všetkým v sále Balassiho inštitútu v Bratislave, kam na pozvanie združenia Bratislavské rožky prišiel rozprávať o osude svojho otca Adolfa Frankla a ich rodiny. Prechádza sa medzi nami. V tmavom klobúku. S bielym šálom na klope tmavého kabáta. Tu ho niekto chytí vďačne za ruku, tam on postrapatí vlasy hoci aj svojho rovesníka.

„Aký Thomas?“ Profesor Frankl sa pred tromi obrazmi svojho otca predstavuje ako obyčajný prešporský Tomáš. Klobúk, ktorý má na hlave, patrí pánovi Franklovi staršiemu, autorovi svetoznámych obrazov z pekla koncentračných táborov. Alebo z dobového Prešporka.

Adolf Frankl. Prešporok. Reprofoto: Hana Fábry

Z mamičkinej kabelky z tých čias vyberá spomienky, ktorých sa dá dotknúť: guľôčku viac ako sedemdesiatročného chleba svojho otca z koncentráku, drobnú žltú hviezdu s písmenami HŽ. Hospodársky Žid, z publika vysvetľuje riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan.

Tomáš Frankl chce, aby sme mu aj my tykali. Opravuje nás, keď nám to nejde. Predsa len. Má dvakrát štyridsať rokov, ako sám hovorí. Je starší ako rodičia mnohých z osadenstva sály, ale obojstranné tykanie má odrazu svoje čaro. Vykanie vie byť noblesné, pre Tomáša je však tykanie symbolom človečiny, ktorá nás spája. Zvláštny silný moment.

Keď v starej prešporskej rodine Franklovcov rozdávali šarm a vtip, Tomáš si bol určite po nádielku viackrát. Na večere, ktorý mohol voňať naftalínom a pátosom, zaznieva často smiech. Smiech priškrtený dojatím. Nálepku Žid nemá rád. Sme ľudia, až potom všetko ostatné.

Zmocní sa vás až fyzická bolesť, keď počúvate, ako rodinu, ktorej najmenej sedem generácií žilo vo vtedajšom Pressburgu, miestni nacistickí prisluhovači vyhnali z rodného domu, šikovali ich známymi ulicami centra mesta, držali ich v domoch, ktoré dodnes stoja. Od okoloidúcich „spoluobčanov“ Tomáš počúval výkriky: „Tak im treba!“ Mal vtedy osem rokov.

Ľudí, ktorí ich rodine pomáhali, Tomáš Frankl spomína menami. Vďaku v jeho hlase cítiť ešte aj teraz. Priezviská tých druhých si necháva pre seba. Nechce ubližovať ich potomkom, ktorí žijú v dnešnej Bratislave. Jediné meno, ktoré vyslovil, poznáme.

Poradcu pre riešenie židovskej otázky Dietra Wislicenyho pripomenul v súvislosti so sľubom, že ak by nemal deportovať jediného Žida, bol by to určite Adolf Frankl (neskôr väzeň číslo B14395). Nepomohla ani rodinná známosť s týmto vysoko postaveným úradníkom fašistického režimu…

Bratislava videla preslávenú výstavu diel Adolfa Frankla Vízie z inferna – umením proti zabúdaniu po prvý raz pred tromi rokmi. Priblížila to, o čom dodnes rozpráva jeho syn. Výjavy z pekla, všetko, čím si prešporský rodák prešiel: prenasledovanie, zajatie, deportácia, Auschwitz (Osvienčim) i pochod smrti. Z rodiny sa domov nevrátilo najmenej šesťdesiat jej členov. Keď niekedy pôjdete okolo domu na Ventúrskej 16, tíško postojte…

Článok vyšiel v denníku Pravda 28. mája 2015


Možnosti podpory Bratislavy fotogenickej

Máme radi Bratislavu rovnako ako vy. Naše články a fotky ochotne ponúkame vám, našim čitateľkám a čitateľom, bezplatne, ale ako všetko, aj technické zázemie a čas na tvorbu obsahu stránky stoja peniaze. Aj najmenšia finančná podpora nám pomáha venovať sa webu a s ním aj Bratislave - viac a lepšie. Podporiť nás môžete prostredníctvom prevodu na účet číslo SK6783300000002001245463 občianskeho združenia Bratislava fotogenická.
Ďakujeme.

posunúť na začiatok