Bratislavou lomcuje hazard. Lepšie povedané boj proti nemu. Lomcuje mestom s takým zaujatím, o akom sa nikdy ani len nesnívalo prívržencom a podporovateľkám dodržiavania ľudských práv či ochrancom mesta a jeho skutočných, časom preverených hodnôt.
Keď ide o peniaze, mechanizmy za či proti fungujú relatívne jednoducho. Namazaný stroj sa nezastaví, iba ak občas zaškrípe, potom niekto doleje olej a ide sa ďalej. Pred rokom, keď padali posledné steny Parku kultúry a oddychu, už peniaze (v prospech mesta!) nikto neriešil. Zdalo sa, že netreba, lebo krava je stará a vydojená.
Opak bol pravdou. PKO ako svojho druhu jediná organizácia v Bratislave tvorila zisk pre mesto. A čo na to náš čítankový developer? To už vieme. Presvedčil ľudí falošnými správami, že PKO je iba obyčajná schátraná barabizňa. Mestské zastupiteľstvo potom už malo – za aktívnej účasti primátora Iva Nesrovnala – ľahkú prácu. Po PKO ostala už iba diera. Kultúrna, finančná i na duši mesta pre ľudí.
Memento v podobe zbúraného PKO, odmietnutie zákazu hazardu, náckovia pochodujúci mestom nielen v marci, presakujúce informácie o šikane na magistráte a odchodoch stovky zamestnancov, „kreovanie“ postov v mestských organizáciách na mieru „spolupracujúcim“ osobám, to všetko je len špička ľadovca.
Žiadne primátorom osadené smetné koše na Obchodnej za prítomnosti kamier, žiadne s pompou odstránené bilbordy na Patrónke namiesto obrovského rovno pod Hradom, žiaden po predchodcoch dobudovaný most, žiadne vyznamenávanie osobností, ktoré si tento primátor nezaslúži vyznamenávať, nič nenahradí to, čo Bratislava potrebuje najviac: poriadny manažment, citlivé zastupiteľstvo a odklon toku peňazí zo súkromných vreciek naspäť do pokladne mesta.
Netvrdím, že politici a političky musia vždy nutne vypočuť volanie verejnosti. Skôr musia mať veľmi citlivé radary na to, aby rozpoznali, kedy treba vôľu ľudí nasledovať, a kedy je naopak dôležité vysvetľovať, ak niečo nevidia správne. Ako príklad môže poslúžiť referendum namierené proti teplej komunite, maskované výmyslami o rodine, ktoré bolo oficiálne neúspešné, napriek tomu si jeho diskriminačný duch našiel cestu rovno do ústavy. V prípade PKO či hazardu to zafungovalo naopak. Radary síce fungujú, ale zjavne zle.
Na Facebooku sa v skupine Bratislava proti hazardu objavil kreslený vtip. Obézny chlapík v obleku a klobúku stojí pred školskou tabuľou s ukazovadlom v ruke a vysvetľuje rovnicu napísanú na tabuli: nie plus peniaze rovná sa áno. Akoby sa tento „vtip“ zrodil v Bratislave počas kauzy PKO a ako úspešnú rovnicu ho bratislavskí poslanci a poslankyne uplatňujú aj v kauze hazardu v meste a v mnohých ďalších kauzách.
Po ich stopách by sme sa dostali až ku celoštátnej Gorile, mečiarovskej privatizácii, kindermanažmentom či amorálnym amnestiám. Jednoducho, k vzniku „moderného“ slovenského štátu. Skutočne zábavná krajina. Bratislava je len verným obrazom tohto hazardu s ľuďmi.