logo

Ako sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska, a pritom všetci boli proti

slavobrana-bratislava-presporok.jpg

Slavobrána a špalier vojakov na ceste vládneho sprievodu oproti Grasalkovičovmu palácu Zdroj: Archív mesta Bratislavy

Fakt, že je Bratislava hlavné mesto Slovenskej republiky, je pre väčšinu z nás triviálnou samozrejmosťou. Vnímanie Bratislavy a jej obyvateľov má síce v rôznych kútoch našej krajiny často pozoruhodné vyjadrenia a komentáre, ale nič to nemení na jej pozícii ako centra Slovenska. Nebolo to vždy tak.

Ani nie pred sto rokmi sa nikomu, a najmenej obyvateľom (dnes) Bratislavy, nesnívalo o tejto jej funkcii. Keď sa na konci prvej svetovej vojny rozpadalo mnohonárodnostné Rakúsko-Uhorsko, na mapách Európy ešte nefigurovalo ani Slovensko, ani Bratislava. V priestore medzi Viedňou a Budapešťou sa nachádzalo pomerne veľké mesto, kedysi slobodné kráľovské, s dlhou tradíciou vinohradníctva a obchodu. Jeho nemeckí obyvatelia ho nazývali Pressburg, maďarskí Pozsony a slovenskí národovci Prešporok, Požoň, Bretislav, či Bratislava. Tí, ktorí sa tu narodili začiatkom 20. storočia, nemuseli sa pohnúť z miesta celý život, a predsa zažili lesk i biedu mesta Pressburg/Pozsony, do školy chodili vo Wilsonovom meste alebo Prešporku, a nakoniec žili v Bratislave.

Keď sa rúcajú staré impériá a vznikajú nové štáty, zvyčajne sú ich hlavné mestá tie, ktoré boli prirodzenými historickými centrami národného politického a kultúrneho života štátotvorného národa. To nebol prípad Bratislavy. Po vyhlásení vzniku Republiky československej 28. októbra 1918 v Prahe a po martinskej Deklarácii slovenského národa (30.10.), ktorou sa oficiálne jeho predstavitelia prihlásili k spoločnému štátu, nebolo ešte nič jasné. Kým iné mestá sa nádejali, že budú hlavným mestom krajiny (v prvom rade Martin), obyvatelia Prešporka mali úplne iné starosti. Pre lepšie pochopenie ich reakcií na novú situáciu je potrebný malý exkurz do štatistiky. Na konci 19. storočia mali v Prešporku prevahu Nemci. “Kraxelhuberi” tvorili 59,9% obyvateľov, v roku 1910 sa k nim hlásilo 41,9%, k Maďarom 40,5% obyvateľov.

Nemci predstavovali ekonomické zázemie mesta. Považovali sa za autochtónnych, kultúrne najvyspelejších, ale zároveň etnicky tolerantných. V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa etnická pozícia maďarského obyvateľstva menila – kvantitatívne aj kvalitatívne. A hoci v mestských elitách aj napriek postupujúcej maďarizácii prevládal nemecký element, Maďari – ako poznamenáva K. Medvecký v práci Slovenský prevrat (1934) – sa správali ako “vládnúci národ a ani na chvíľu im nenapadlo predpokladať, že by sa našla na svete moc, ktorá by ich štátne hranice naštrbila”. Preto začiatkom novembra 1918 boli obyvatelia vyzývaní, aby vstupovali do Požoňskej národnej gardy na ochranu poriadku, verejného i súkromného majetku. Názory nemeckého a maďarského meštianstva síce neboli jednotné, ale spájali ich výhrady k začleneniu mesta do novovznikajúceho československého štátu. V malej sále Reduty sa napríklad konalo 23.11. 1918 protestné zhromaždenie obyvateľov Bratislavy “proti vyňatiu mesta Pozsony z tela maďarskej ľudovej republiky a začleneniu do úplne cudzieho štátu”. Okrem iných argumentov tu zaznel aj ten, že pri sčítaní ľudu v roku 1910 bolo len 10,9% obyvateľov mesta slovanskej materinskej reči. Stanovisko mešťanov bolo také, že Česi ani Slováci nemajú na mesto právo, pretože patrilo k Uhorsku a rozvinuli ho uhorskí Nemci.

Prezident T. G. Masaryk v decembri 1918 verejne vyhlásil: “Mesto Prešporok neprináležalo vlastne ani Maďarom, práve tak ako nám. Je to nemecké mesto. My máme ale naň právo, lebo zázemie je slovenské. My potrebujeme bezpodmienečne Dunaj.” Následne padlo v Prahe rozhodnutie vojensky obsadiť Wilsonovo mesto (toto pomenovanie navrhovali americkí Slováci), čo sa aj začalo diať presne na Silvestra a československé vojsko vstúpilo do mesta úplne symbolicky – prvý deň nového roku. Ako je zaznamenané vo vojenskej správe, v meste došlo k menším šarvátkam, zahynulo 15 civilistov. Väčšina obyvateľov sa správala pokojne. V. Šrobár si zapísal: “Piateho v nedeľu do môjho bytu v hoteli sa len tak hrnuli návštevy. Všetko ma uisťovalo o tom, s akou radosťou prijímajú československé vojsko. Hlavne Nemci prízvukovali, že im donášame slobodu takú, o akej sa im ani nesnívalo.” Začiatok bol sľubný, no komplikácie na seba nedali dlho čakať. Nový župan Samuel Zoch evidentne neodhadol situáciu. Pripravoval veľkolepé privítanie tzv. dočasnej slovenskej vlády (Dr. V. Šrobára – predsedu, I. Dérera – vojsko a polícia, A. Štefánka – školstvo a P. Blaha – zásobovanie). Chcel na ňom mať zastúpených predstaviteľov všetkých dôležitých inštitúcií a obyvateľov mesta. Neuvedomil si, že pre nich (donedávna verejne deklarujúcich svoje uhorské/maďarské vlastenectvo) to bol vážny morálny problém. Župan žiadal vyzdobené mesto, platené voľno pre všetkých pracujúcich. Odpoveďou mu boli sabotáže, štrajky železničných a poštových zamestnancov a ignorácia Prešporákov. Privítanie nakoniec vyzeralo veľkolepo vďaka početnej účasti vojska, moravských Sokolov, slovenských delegácií a hudobnej kapely. Úvahy a reakcie o budúcom hlavnom meste Slovenska neboli bez emócií ani mimo Prešporka. (Názov Bratislava sa oficiálne prijal až 27.3. 1919). Hľadal sa “vhodný kandidát”.

Bratislava mala isté predpoklady: bola najväčším mestom odtrhnutým od uhorského územia k slovenskej časti Československa. V roku 1910 mala 78 000 obyvateľov, kým Košice iba 44 200 a Komárno 22 300. Ďalších sedem miest malo od desať do dvadsaťtisíc obyvateľov. V porovnaní s Viedňou či Prahou to však stále bolo malé mesto, hoci malo istú historickú skúsenosť: Bratislava, resp. Pressburg/Pozsony bola, vďaka tureckej okupácii, hlavným mestom Uhorska od roku 1536. Uhorskí králi tu boli korunovaní do r. 1830, uhorský snem tu zasadal až do r. 1848. V tom čase tu boli vystavané mnohé reprezentatívne budovy a paláce. V kontexte Uhorska to bolo mesto moderné, po Budapešti druhé najdôležitejšie priemyselné centrum. Koncom 19. storočia bolo plynofikované a elektrifikované, malo vodovod i kanalizáciu, telefonickú sieť, mestskú dopravu zabezpečovali električky. Malo dobré spojenie železnicou i po vode, strategický bol prístav na Dunaji. Mesto malo urbánnu tradíciu a ambíciu predviesť ju: vybudované impozantné verejné budovy a priestory túto snahu výdatne podporovali. (V Bratislave je jeden z najstarších mestských parkov v Európe, známy ako Sad Janka Kráľa na petržalskej strane). Pre slovenské národné hnutie a jeho predstaviteľov však Bratislava nebola veľmi dôležitá ani v čase vzniku Republiky československej. V národnej mytológii 19. storočia ju dokonca vnímali ako miesto tragického konca Veľkej Moravy “vďaka” prehratej bitke pri Bratislave v roku 907. “Bratislava, Bratislava, tam zapadla Slávov sláva!” Slovákom chýbalo silné centrum s veľkým počtom vzdelaných obyvateľov, ktorí by podporovali predstaviteľov národného hnutia a ich politické ciele.

Už od druhej polovice 19. storočia silnela potreba národného a politického centra Slovákov. Do úvahy prichádzali viaceré mestá: Nitra, Liptovský Mikuláš, Zvolen, Banská Bystrica, Brezno. Turčiansky Svätý Martin sa ním stal v roku 1861, keď tu bolo na národnom zhromaždení prijaté Memorandum slovenského národa. Hoci v ňom pracovali mnohé národné inštitúcie (Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť, Živena a iné), Martin zostával malým provinčným mestom, ktoré nemohlo splniť požiadavky kladené na centrum krajiny. Napriek tomu Slovenská národná rada zasadala 30. októbra 1918 v Martine a manifestačne sa prihlásila k novému štátu. Ambície martinského centra boli jasné. Ďalším mestom, ktoré sa posudzovalo, bola Žilina (prvé kroky dočasnej slovenskej vlády na čele so Šrobárom viedli sem), no počet štátnych úradníkov, ktorých by musela ubytovať, priestorové požiadavky štátnych úradov, to jednoducho 10-tisícové mesto nemohlo uspokojiť. Mestá Banská Bystrica a Zvolen boli z tejto hry vyšachované pre nevyhovujúce železničné spojenie.

Zostali dve možnosti: Bratislava a Nitra. Bolo známe, že Vavro Šrobár už počas vojny presadzoval Nitru ako možné budúce hlavné mesto Slovenska (rovnako známa bola jeho averzia voči Martinu a slovenským politickým predstaviteľom v ňom), nakoniec sa Nitra ocitla, nevedno presne prečo, “mimo hry”. Zostala Bratislava. Praktické dôvody prevážili. Zásluhu na tomto úspechu mal nesporne už spomínaný bratislavský župan Samuel Zoch so svojím iniciatívnym pozvaním dočasnej slovenskej vlády do Bratislavy. Tým najzrozumiteľnejším spôsobom jej členom dokázal, že Bratislava je metropola, akej na Slovensku páru niet, má potrebné “vybavenie” administratívneho centra, má strategickú polohu, rozvinutý priemysel a obchod. Na pripomienku, že nie je dostatočne “slovenská”, už znela odpoveď samotného Dr. Šrobára: “Dnes je Bratislava slovenská a nikto nezabráni tomu, aby slovenskou zostala, podobne ako Brno je moravské a Praha česká.”

Počiatočný odpor starých obyvateľov Bratislavy voči novému režimu a ich podceňovanie Slovákov a Čechov poľavovalo. Heslo “ži a nechaj žiť”, také typické pre Prešporok, sa uplatnilo aj v Bratislave. Nesporne sa o to zaslúžil aj fakt, že životné podmienky v blízkom Rakúsku a Maďarsku sledovali Bratislavčania veľmi pozorne, a tak začali postupne vnímať pozíciu svojho mesta ako hlavného mesta Slovenska v pozitívnom svetle. Proces akceptácie Bratislavy ako hlavného mesta slovenskej časti republiky išiel len postupne a nebol bez komplikácií. Prebiehal paralelne s vytváraním povedomia o Slovensku ako konkrétnom geografickom teritóriu. To, že často narážal na neochotu zmieriť sa s novou realitou, dokumentuje aj príhoda s mojou prastarou matkou, Maďarkou z Veszprému, ktorá ešte v 70. rokoch 20. storočia zaťato trvala na tom, že Pozsony nie je slovenské mesto, ale korunovačné mesto maďarských kráľov. (Dodnes nie je nezvyčajný fakt, že mnohým robí problém pochopiť zásadný rozdiel medzi pojmami maďarský/uhorský – magyar/hungarian či magyar/ungarisch, že?)

Faktom je, že Bratislava po celý čas trvania Republiky československej (1918-1938) mala príchuť hlavného mesta druhej triedy. Veď nový štát vznikol ako republika československého národa, s priznaním práv ostatným prítomným menšinám, hlavným mestom spoločného štátu bola Praha. Bratislava akoby chudobnejšia príbuzná bola s týmto faktom po celý čas politicky, ekonomicky, ale hlavne mentálne konfrontovaná. Naozajstným a jediným hlavným mestom Slovenska sa stala bez akýchkoľvek pochybností až 14. marca 1939. To je však už úplne iná história…

Text bol napísaný v roku 2003 pre knihu Príručka vlastenectva pre začiatočníkov a pokročilé (s.160-167)
Autorka je etnologička


Možnosti podpory Bratislavy fotogenickej

Máme radi Bratislavu rovnako ako vy. Naše články a fotky ochotne ponúkame vám, našim čitateľkám a čitateľom, bezplatne, ale ako všetko, aj technické zázemie a čas na tvorbu obsahu stránky stoja peniaze. Aj najmenšia finančná podpora nám pomáha venovať sa webu a s ním aj Bratislave - viac a lepšie.
Podporiť nás môžete prostredníctvom prevodu na transparentný účet číslo SK6783300000002001245463 občianskeho združenia Bratislava fotogenická.
Ďakujeme.

posunúť na začiatok