Dlho som hľadal slovo, či prívlastok na vyjadrenie súčasnej Bratislavy a po podivných príhodách posledných dní som ho konečne našiel – nepríčetná.
Zo všetkých príhod spomeniem aspoň tú poslednú, ktorá ma v tom utvrdila. Pri Tomášikovej si akýsi pán veselo s blikačkami zaparkoval na priechode, aby vyzdvihol svoju polovičku, a keďže väčšinou v priechode kríži cestu chodník, tak aj tu tomu nebolo inak.
Chodník však ešte tento rok nevidel snahu o odhrnutie, či solenie (čo tam po tom, že je to hlavný prístupový chodník na zastávku Maximiliána Hella, často využívaný aj cyklistami smerujúcimi z Ružinovskej cykloradiály na Trnávku) – a keďže ja na bicykli som na zľadovatenom chodníku nevedel urobiť vyhýbací manéver okolo priechodového auta milujúceho partnera, začal som prudko brzdiť – a asi dva metre pred autom som sa skydol na zľadovatený chodník do polohy, za akú by sa nehanbili ani vo filme Smrť jej pristane.
Vidiac to celé, milujúca polovička rýchlo pribehla k svojmu milujúcemu partnerovi do auta, bez slova zabuchli dvere a čo najrýchlejšie ufujazdlili – a za nimi aj druhé, tretie auto… A tak som si v pološoku bez záujmu okolia ležal vyše minúty rozpleštený na chodníku a zapletený do bicykla som rozmýšľal: toto mesto sa roky prebára do nových úrovní nepríčetností, a tá každodenná nepríčetnosť a apatia, ktorá začala postupnou neúdržbou mesta sa čoraz viac nalieva aj do bežných obyvateľov a ich správania.
Začalo to kdesi pri tom, že samosprávy prestali odhrabávať sneh aj tam, kde sa kedysi odhrabával, že sa nekosí, tam kde sa kedysi kosilo, že sa neupratuje tam, kde sa kedysi upratovalo, že samosprávy sú vlastne úplne neiniciatívne a často nekonajú ani po tlaku, ďalej že mesto nemá žiadne vízie, ale čo je najhoršie, už nedokáže ani mechanicky udržiavať nejaké urbánne rituály na udržanie kvality mestského prostredia a končí to kdesi pri apatických, nevšímavých a čoraz cynickejších ľuďoch žijúcich v bublinách svojej práce, auta a domu, ktorým už nestojí za to ani spýtať sa na zdravie neznámeho človeka.
Nepúštanie chodcov na priechodoch, odpadky, billboardy, neúcta k lesoparku, absolútna favorizácia individuálnej dopravy, nivočenie historického dedičstva, nezmyselné a predimenzované developmenty, enviromentálne záťaže po ťažkej chémií, chaotická MHD, neúdžba verejného priestoru, PKO, povrchnosť, bezohľadnosť voči cyklistom, Nové Lido…
Ako z toho von? Aj keby hneď zajtra prebrali riadenie tohto mesta tí najosvietenejší ľudia, skultivovanie mesta a najmä jeho obyvateľov potrvá možno päť, možno desať rokov, možno celú jednu generáciu.
Ale viete čo je na tom všetkom najnepríčetnejšie? Že my s tou nepríčetnosťou takmer nič nerobíme a väčšina si ju (už) ani neuvedomuje.