Tento článok by sa mohol volať aj Všetko, čo ste mohli vedieť o mačacom útulku na Rebarborovej ulici v Bratislave, ale nemôžete, lebo nepoznáte pohľad druhej strany. A nepoznáte ho aj preto, lebo druhých strán je v tomto prípade – ako pri každej „správnej“ kauze – viac, a vymotať sa z ich právd nie je jednoduché. Aj preto, lebo tá z ľudského osadenstva útulku, ktorej sa kauza týka najviac, nedostala taký hlas, aby ho bolo počuť. Zato proti nej stoja hlasy veľmi silné. Od ochranárok zvierat (u väčšiny ktorých nepochybujem o ich dobrých úmysloch) cez viceprimátorku Ivetu Plšekovú až po samotné zastupiteľstvo mesta Bratislavy, ktorým do hláv nevidím.
Na návšteve útulku
Začnem však po poriadku. Minulý rok v decembri som sa vybrala na jednu z bežných tlačových akcií, na ktorej som sa stretla s poslankyňou bratislavského mestského zastupiteľstva Elenou Pätoprstou. Neskôr na káve mi azda hodinu s rozhorčením rozprávala príbeh, v ktorom som sa s každou pribúdajúcou minútou strácala viac a viac. A tak sme sa ešte v tej chvíli spojili so „šéfkou“ útulku Ivetou Havranovou, sadli do auta a „vybehli“ na návštevu.
Nevľúdne chladné počasie návšteve nijako neprialo. V útulku bolo dosť chladno, pani Havranová nás privítala v čiapke, bunde a čižmách s tým, že práve rozkuruje dom. Pár slov sme prehodili v neveľkej záhrade, plnej schátraných starších drobných stavieb typu kôlničky, karanténa a voliéry, či niekoľko z mestských peňazí vybudovaných kotercov pre psy. Sám rodinný dom nie je možné nazvať ani veľkým, ani moderným útulkom, napriek tomu vytvára zdanie, že je to útulok funkčný. Otázka znie, či naozaj je. Lebo na odpovedi na ňu stojí a padá celá kauza. Ak náhodou nemá aj iné pozadie…
Útulok nie je domov
Keď otec Ivety Havranovej a ona sama útulok zakladali a strkali peniaze do záchrany zvierat, vonku zúrili divoké deväťdesiate roky minulého storočia. Ľudia sa len učili, ako vyzerá kapitalizmus, aké sú jeho neúprosné zákonitosti. V tom čase sa formoval aj tretí sektor; živelne vznikalo veľa dobrých „vecí“, medzi nimi aj Asociácia ochrancov zvierat a jej (vôbec prvý) útulok v Bratislave na Rebarborovej ulici – v tesnej blízkosti ružinovského cintorína Vrakuňa a podniku Harley Davidson.
Pozemok a dom, kde dodnes útulok sídli, zažil spolu s nájomníkmi krušné chvíle, keď sa niekoľko rokov ťahal spor, komu dom a pozemok ostanú. Či reštituentom, alebo tým, ktorí ich zveľadili a zriadili útulok. Napokon sa so zapojením mesta podarila zámena pozemku a reštituenti si o dva pozemky ďalej postavili (dnes už typickú) veľkú novostavbu. Pozemky vedľa útulku, vrátane toho, na ktorom útulok stojí, patria mestu Bratislava. Do príbehu útulku tak vstupuje mestská legislatíva.
Mesto je povinné mať na svojom území útulok a prostredníctvom neho zabezpečiť, aby sa po meste nepotulovali zvieratá a už vôbec nie zvieratá choré. Úlohou útulkov je o takéto zvieratá sa postarať – od odchytu cez zabezpečenie veterinárnej starostlivosti a hygienickej bezpečnosti okolia až po umiestňovanie zvierat do nových domovov, pokiaľ sa nenájdu ich pôvodní majitelia. Útulok na Rebarborovej sa definitívne stal útulkom v pôsobnosti mesta, na pozemku mesta a za pravidelného (hoci občas problematického) financovania mesta – a ako taký mal povinnosť dodržiavať spomínané základné pravidlá. Čo aj dlhé roky robil. Útulok je dnes však už viac stálym azylovým domovom pre asi desiatku mačiek a dvoch psíkov ako útulkom v tom zmysle, v akom by mal fungovať. A tu sme pri jednom z kameňov úrazu a zároveň pri jednom z jabĺk sváru.
Pomáha a funguje alebo naopak?
Niekedy v roku 2014 sa to začalo sypať. Útulok už predtým bojoval s nedostatkom kapacít a síl. Iveta Havranová žiadala mesto o pomoc v podobe troch pracovníkov za minimálnu mzdu. (Pokiaľ viem, neúspešne.) To znamená, že si kritickú situáciu útulku uvedomovala a chcela ju riešiť. V tom čase vznikli v útulku fotografie, ktoré neboli príliš oku lahodiace. Ochrankyne zvierat, ktoré fotky nafotili, odvtedy nemajú pre vedenie útulku dobrého slova. Tvrdia, že o zvieratá nie je poriadne postarané, že útulok nemá v poriadku „papiere“, že sa mu nedarí zvieratá ani odchytávať, ani umiestňovať, keďže nemá ani webovú stránku, ani stránku na sociálnych sieťach. Útoky na Ivetu Havranovú sa stali dokonca natoľko osobnými, že zvažuje ochranu svojho mena na súde. Ale to je už iný, hoci tiež súvisiaci príbeh ženy, bývalej úspešnej kunsthistoričky, ktorá sa svojej osobnej kariéry postupne vzdala, ako pribúdalo práce v útulku.
Útulok však kvôli nefunkčnosti nedostáva od mesta už viac ako rok žiadnu podporu, jeho prevádzku ťahá Iveta Havranová z vlastných zdrojov ako vládze, mesto samo je rozhodnuté vyhlásiť na útulok konkurz. Do hry vstúpila aj veterinárna správa, ktorej súhlas na prevádzku útulok potrebuje, aby mu mesto mohlo schváliť nájomnú zmluvu. Súhlas však neprichádza, pretože útulok nespĺňa niektoré povinné kritéria.
Útulok teda nemá zo stanovených náležitostí momentálne „odfajknuté“ dokopy nič. Nemá súhlas veterinárnej správy, nemá platnú nájomnú zmluvu, nemá financie od mesta na svoju prevádzku, nemá komunikačné nástroje na umiestňovanie zvierat. Logika veci hovorí, že takýto útulok mesto ani podporovať nemôže. Jediné, čo útulok stále má, je zopár zvierat. A lásku k nim.
Veľké upratovanie
Áno, mačky a psy žijú v dome a v záhrade v podstate trvalo. To sa nemalo stať, ale stalo sa. Všetky však vyzerajú zdravo a dobre živené, v dome je vyčlenený priestor pre ošetrovňu i karanténu, Iveta Havranová získala pomoc s prácou na sociálnych sieťach (a teda s efektívnym nástrojom na umiestňovanie zvierat), kvôli „svojim“ zvieratám je ochotná prenechať vedenie útulku (a vlastnej organizácie) niekomu inému, pokiaľ bude mať naďalej možnosť doň chodiť a mať svojich miláčikov aspoň trochu pod dohľadom: dvadsať rokov života a tvrdej práce sa nedá hodiť za hlavu len tak.
Povedané úradným jazykom, Iveta Havranová odstránila hlavné nedostatky a príčiny, pre ktoré bol útulok – oprávnene – považovaný za nefunkčný. Ak sa však vráti k svojim základným úlohám – a jeho prevádzkovateľka urobila všetko pre to, aby sa tak stalo – neexistuje dôvod, prečo by sa mal funkčný zabehaný útulok stratiť kdesi medzi paragrafmi, intrigami či neoverenými fámami. Svoje tu môže zohrávať aj pozemok útulku, ktorý patrí mestu, a spolu s ním dva priľahlé pozemky, ktoré sú prázdne a ktoré dohromady tvoria celkom pekný a lukratívny priestor na „onakvejšie“ využitie. Ale to už som zašla na neistú pôdu špekulácií, preto ju s konštatovaním, že v tejto kauze, zdá sa, nič nie je nemožné, radšej opúšťam. S nádejou, že všetko dobre dopadne pre dnešných i budúcich útulkáčikov i pre ich opatrovníčky a opatrovníkov.
Článok vyšiel v občianskej prílohe Osa denníka Pravda v januári 2017.