logo

Pani Marianna: Super autorita bol otec, prevádzková autorita bola mama

Nostalgicke-rozhovory.jpg

Nostalgicke rozhovory. Foto: Hana Fabry 2016

Bratislava fotogenická sa na spomienky spojené s Bratislavou pýtala lekárky, pani Marianny (v roku 2018 mala 83 rokov).

V ktorej časti Bratislavy ste bývali, ako dieťa?
Bývala som v Starom meste, medzi Hradom a budovou starého rozhlasu. Bývala som tam 52 rokov, potom som sa presťahovala do Karlovej Vsi.

Kam ste chodili do óvody a do školy?
Do óvody som chodila k Uršulínkam, chodila som tam od 5 do 7 rokov. Základná škola aj gymnázium boli u rádových sestier Uršulínok – Rímskokatolícke gymnázium Sv. Uršuly; počas vojny som prakticky nechodila do tretej ľudovej, lebo sme boli s mamou aj bratom evakuovaní v Banskej Bystrici. Poslal nás tam otec s tým, že Bratislavu budú asi bombardovať, a tam bude kľud. On tu musel ako štátny zamestnanec ostať. Za pár dní vypuklo SNP. Rodičia dva týždne o sebe nič nevedeli a šírili sa chýry, že Bratislavu zastihol kobercový nálet. Ročník som nedorábala, išla som rovno do štvrtej triedy. Potom som robila prijímacie skúšky na gymnázium, ktoré som absolvovala u spomínaných Uršulínok, teda prvé dva roky, potom sa už zmenilo na štátne gymnázium, na ktorom som aj v roku 1953 zmaturovala. Na štátne gymnázium sa to zmenilo vtedy, keď vláda stiahla zo škôl všetky rehoľné sestry. V ´51 prvom nás presunuli do budovy dnešného Gymnázia Matky Alexie na Palackého ulici.

Po maturite ste robili čo?
Hlásila som sa na medicínu, kde ma pre nedostatok miesta neprijali. Rok som učila na na gymnáziu v budove súčasného Gymnázia Matky Alexie.

Čo ste tam učili?
Učila som 5. ľudovú a siedmakov zemepis. Po roku ma prijali na medicínu na Lekársku fakultu UK. Po šiestich rokoch štúdia som ju aj ukončila.

Ktoré predmety boli obľúbené, ktoré nie, prípadne ste ich považovali za zbytočné?
Najradšej som mala literatúru, históriu, prírodovedu a zemepis. Nebavila ma matematika, považovala som ju pre seba za zbytočnú.

Kam ste ako dieťa chodili s rodičmi na prechádzky alebo na výlety?
S rodičmi som chodila každú nedeľu na Hlbokú cestu k Panenke Márii. S otcom som každú nedeľu chodila po raňajkách a sv. omši na Korzo, pozerali sme si všetky výklady kníhkupectiev. Potom bol obed, mama si oddýchla a prišla návšteva – mamin brat Jojo báči s rodinou. Spoločne sme išli na Hlbokú. Na gymnáziu som chodila s dievčatami do cukrárni na Korze – Šturzer a Mayer.

Aké zákusky ste si dávali?
Dávali sme si po 9 zákuskov:)

S kým?
S Ankou. Potom sme sa hanbili, koľko ich je, tak sme najprv išli k Šturzerovi, potom k Mayerovi a rozdelili sme to na dve várky.

Odkiaľ ste mali toľko peňazí?
Za vysvedčenie som dostávala 100 korún a niekedy chodila mamina bezdetná priateľka Žofka néni do Bratislavy na návštevu a tá mi vždy dala (aj bratovi ) 100 korún. Bývala v Novom Meste nad Váhom, predtým boli s mojou mamou v Bratislave na podnájme. Vydala sa za primitíva, ktorý horko-ťažko vedel čítať a písať, ale stal sa milionárom.

Ako?
Predával a vyrábal kožené predmety.

Aké zákusky ste si dávali?
Dávali sme si strašne dobré čokoládové trubičky, karamelové zákusky – to sa hrýzlo a v strede bolo také mäkké čokoládové, čokoládové špice, tam bol pravý vaječný koňak, krémeše nebývali, rakvičky, šamrole nie, a neviem, ako sa to volalo – bolo to akože jablko z marcipánu.

Potom ešte kakaové zákusky? Torta?
Nie, guľôčky vygúľané v kakau, takže išli do horka. V lete sme si dávali zmrzlinu do kornútka, v pohári som to nemala rada. Najprv boli vodové, neskôr už boli smotanové – dávali sme si, aké mali. Na Korze predávali strašne dobré čučoriedkové, pri Perličke jahodové, vanilkové, citrónové.

A čokoládovú, punčovú..?
Nie, tie nie.

S triedou ste chodili na koncoročné výlety?
Nie, to sme nechodili. Mali sme len pochodové cvičenia, išli sme zhruba po internát, kde je Družba, to už bol výlet. Tam sme niečo zjedli, čo sme mali so sebou, a išli sme naspäť.

Čo ste si nosili so sebou?
Husaciu pečienku v žemli v zime a v lete si už nepamätám.

Chlieb s maslom, syr, papriku alebo niečo iné?
Nie, syry neboli a nič také sa nejedávalo.

Brali ste si aj malinovky, alebo ste si ich dávali aj v  cukrárňach?
Hej, krachelky, tie boli strašne dobré. Išli sme aj na Železnú studienku a mama mi dala peniaze, ale súhlasila s tým aj Mater Angela – to bola triedna (rehoľná sestra), matematikárka, aby som si kúpila malé čierne pivo. Ako decko, v prvom–druhom ročníku osemročného gymnázia! To sme dokonca museli piť, keď sme boli na prázdninách, mama každý deň objednala jedno malé čierne pivo a s bratom sme ho museli vypiť, aby sme pribrali.

Kam ste chodili na prázdniny?
Do Piešťan, do Trenčianskych Teplíc, do Trenčína. Do Trenčína k Iluš néni – krstná mama, mamina sestra, do Piešťan a do Trenčianskych Teplíc do kúpeľného domu.

Na koľko sa chodilo?
Asi na tri týždne. Otec chodil len na víkendy, v sobotu poobede a v nedeľu.

Na Železnej sa predávali aj nejaké varené párky alebo pečená klobása?
Nie, to vôbec, nikdy som to nevidela. Skôr na pitie predávali.


Ako ste sa zo školy dostali na Železnú, ešte nebola taká dopra
va

Peši to je dosť ďaleko. Asi nejakým autobusom, neviem už. Na vysokej ste chodili kam? Väčšinou do predajne Ryba, tak sa volal aj podnik a boli tam fantastické veci, tie dnešné sa nedajú ani porovnať. Bolo to na stojáka, tam kde je dnes…medzi Tescom a Kamenným námestím. Do Ryby sme chodili a do cukrární. Na vyške sme chodili do Mliečneho baru na stojáka, v reštaurácii sme nikdy v živote neboli…

Nejaké kaviarne?
Najviac do Metropolky, naproti dekanátu. Mala prízemie a poschodie. Tam boli tí, čo si nič neobjednávali a mohli tam byť a fajčiť. Proste v teple a nemuseli sme si nič objednať. Keď sme mali peniaze, tak sme išli dole a dali sme si kávu. Hore boli velikánske popolníky , tam bolo plno špačkov.

Tancovať ste chodili kam?
Nikam, nikdy som nebola. Až keď som bola vydatá. Chodilo sa na Čaj o piatej do Devína. Tam sa objednal jeden – Biela pani sa to volalo – to boli také vlhké okraje pohárov, ktoré sa dali do mrazničky a tak sa zamrazili a pekne to vyzeralo a asi vodku sme pili z toho. Ale počas celej doby to bol len jeden poldecák. Pri tom sme sedeli celý čas, nič iné sme si nedali.

Na Čaji o piatej sa aj tancovalo?
Tancovalo, tam som chodila s Teom, s Jankom som tam nebola nikdy. Ešte bola Jalta aj počas vysokej školy som tam bola, bol Kryštál bar tam som bola až ako vydatá. Potom otvorili, neviem ako sa to volalo, novootvorený v Carltone, ale to sa mi nezdalo.

Nepamätáte si náhodou ceny?
Káva asi stála 2,20 Kčs. Ešte sme chodili každý deň do Štefánky, miesto prednášok , tam sme sa stretávali – spisovatelia, kritici a tak, občas sme išli do Luxoru – tam boli tí starí ako Smrek a tak. A Smrek a jeho generácia nechodili do Štefánky? Nikdy som ho tam nevidela.

Čiže to bolo generačne rozdelené?
Áno. Smrek prišiel, prisadol si k nám, boli sme vysokoškoláčky a mne sa to zdalo také ponižujúce, že nám ide zaplatiť kávu. Ale to bolo jeho, sedel a vyprával sa s nami. V reštaurácii sme nikdy neboli, že niečo jesť a tak.

Kto bol u vás doma autorita?
Mama s otcom. Super autorita bol otec, prevádzková autorita bola mama. Nikdy sa mame do prevádzky rodiny nemontoval, ani len netušil, čo treba robiť. Otec bol intelektuálna autorita, mama bola reálny život.

Mali ste domáce zvieratko?
Nie. Po vojne sme mali v komore dve sliepky, najprv boli na záchode v škatuli a niesli vajcia. Potom ich mama presťahovala do komory. Mali sme ich asi štvrť roka. To sa „čarovalo“ – vymieňalo, cserélni . Maďarky chodili, mali čo jesť a nemali si čo obliecť – košele, pánske svetre a také a to sa čarovalo za jedlo. Vedela som výborne napodobiť . Priamo zvonili pri bytoch. Keď už niekde uspeli, tak tam chodili opakovane.

Prečo ste ich potom zjedli?
Neviem, možno prestali znášať vajíčka. Starala sa o ne mama.

Ako dlho ste mohli byť vonku a v akom veku?
Rovno zo školy som musela ísť domov,  potom som už bola doma.

A kedy ste chodili do tých cukrárni?
Niekedy odpadla hodina alebo aj v sobotu sa chodilo do školy, ale bola len do dvanástej. Tak sme sa tvárili, že je do jednej:). Mali sme hodinu na flákanie.

A na výške ako?
S Teom sme sa u nás doma učili, išli sme každý deň na hodinu na prechádzku na Červený kríž – všetko peši. A v nedeľu na Čaj o piatej.

S rodičmi ste bývali v rodinnom dome alebo v byte?
Bol to veľký nájomný dom, mal 14 schodíšť. Bol rozdelený na viac časti – v našom dvore bolo sedem schodíšť, mal veľký dvor. Mali sme obrovský trojizbový byt aj so slúžkovskou izbou. Mama mala dobré vzťahy, poznala všetky susedy, ja som tam nemala žiadnu kamarátku.

Kde ste kupovali oblečenie, stačilo potrebe byť moderná?
Keď som bola maličká, šila mi Iluš néni – krstná mama. Podľa detskej hviezdy Shirley Temple. Išla na každý jej nový film a hneď mi také šatočky ušila. Ešte sme mali krajčírku, ktorá mala kedysi extrovný salón, neskôr šila po domoch. To bolo už na strednej škole. Ostatné veci neviem, kde sme kupovali.

A neskôr?
Koncom gymnázia otvorili salón na Šafárikovom námestí, časť salónu bola aj na Klobúčnickej. Mali svoje modelky – vysokoškoláčky. Jedna bola presne taká ako ja a mama mi postupne kúpila 3-4 šaty, boli veľmi pekné. Kupovalo sa aj u Brouka (dnes OD Dunaj, pozn. redakcie) a Babku, u Pavúka… Ešte jedna krajčírka bývala vedľa kamarátky, inak to bola zdravotná sestra, ktorá strašne pekne šila, a pomerne lacno. Mala som od nej niekoľko veľmi pekných šiat. Prestala šiť, keď išla robiť do Štátneho sanatória, tam mala oveľa viac peňazí.

Topánky ste kupovali u Baťu?
Nie, medzi bývalou Maďarskou knihou a Perličkou, na Michalskej, bol súkromný šuster, tam sa kupovali na mieru šité topánky. Mali sme s mamou spolu len jedny biele topánky na vysokom podpätku. Najprv si ich zobrala mama do kostola, keď s vrátila, obula som si ich ja. Mama mala asi o pol čísla väčšiu nohu, ale dalo sa to nosiť.

Na vysokej ste chodili na budovateľské brigády, kde ste kupovali tenisky-kecky a tepláky?
To bol úzky profil, brat na nich a na pánskych vreckovkách parádne zarobil. Za to si potom dal ušiť dva obleky, kúpil mi v Maďarsku aj krásny bledomodrý pulóver a sukňu. Boli také hrubé, s gumičkou dolu…

Puf?
Áno, puf, v porovnaní s tými neskoršími vyzerali strašne. Všetci sa išli za nimi zabiť.

Aké cigarety ste fajčili?
Teta fajčila smradľavé Marsky, najlacnejšie po nich boli Bystrice – predávali sa po 10, dalo sa aj na kusy. Odtrhli kus papiera, zabalili do nich cigarety a podali. Fajčili sme ich potajomky na evanjelickom cintoríne. Mama fajčila Lipy, neskôr boli aj červené Luxky. Na nich som sa naučila fajčiť, priniesla ich Anka. Ale nemala som na ne, boli pre mňa drahé.

Ešte boli BeTečky, Sparty, Camelky…
Rada som mala len Sparty.

Ešte boli aj so siluetou lastovičky.
Sparty boli mäkké a tvrdé; bol medzi nimi veľký rozdiel. Mäkké boli slovenské a tvrdé boli české z Kutnej hory, boli oveľa lepšie.

Kde ste nakupovali potraviny, kozmetiku, drogériu?
Potraviny – mäso, mliečne veci, kuratá sme kupovali v Starej tržnici. Po vojne bolo všetko na lístky. Na trhu na súčasnom nám. SNP predávali zeleninu a ovocie a špeciálne si pamätám aj žabie stehienka. Rakov predávali tam, ako je Savoyka, z druhej strany Carltonu. Tam bola taká drevená prepravka s hnedými rakmi. Cez to bola sieť, aby nevyliezli.

Ako často ste mali mäso?
Asi trikrát do týždňa. V rámci toho bolo aj mäso varené v polievke. Milovali sme sviečkovú a mama ju robila na jedničku. Ak neboli v nedeľu na obed šnicle, tak to pre ňu nebol obed. Výborne robila aj francúzske zemiaky. Mama milovala segedínsky, slivkové gule, ja som mala radšej šúľance. U Cihu (roh Podjavorinskej a Zochovej) sa kupovalo mlieko, neskôr aj vajíčka a aj smotana tam bola. Chlieb bol na prídel, navyše sme dostávali chlieb od sestričiek, ako poďakovanie za to, že otec im všestranne pomáhal. Vybavil im, aby sa všetky dostali na zdravotnícky kurz, aby mali vzdelanie. Už vtedy sa tušilo, že s nimi nebude dobre. Niekedy sme mali navyše aj stravné lístky, Feri báči nám nosieval mäso z Trenčína. Mali sme všetko.

Čo ste jedávali?
O polievky som nestála, vždy som mala pocit, že sa jedia len preto, aby sa toho druhého zjedlo menej. Polievky – vývary z mäsa so zeleninou a slížikami, strukovinové červené aj kyslé, paradicsom leves, vajcová polievka. Robil sa segedín, v nedeľu šnicle, vyprážaný karfiól, k tomu zemiaky, veľa ryže, k segedínu knedľa. Cestoviny si mama robila doma – mrvenička, fliačky, slížiky, hrubé slíže, šiflíky, všetko. Prívarky – zemiakový, tekvicový, chrenový, kôprový, šalátový. Ovocné guľky – slivkové, čerešňové, makové a tvarohové slíže, prekladané zapekané slíže, strašne dobré halušky – všetky mala veľkosťou úplne rovnaké, dokonale rovnaké. Almás pité, štrúdľu jablkovú, bublaninu, jahodovú tortu, pajgle…. Každú sobotu sme mali koláče, v nedeľu tortu. Na Vianoce sme mali najprv hriatô, potom oplátky s medom, jablko, kapustnicu s obratými rybacími hlavami, vyprážaného kapra a majonézový šalát. Potom ešte pajgle a koláčiky. Mávali sme obrovský vianočný stromček až po strop, výška izieb bolo 3,65 metra.

Mama v ´44 cez povstanie ochorela, v ´45 ju operovali a skoro zomrela. Vtedy vybratie žlčníka bola mimoriadna operácia, zároveň tam bola hypofunkcia štítnej žľazy, ktorú nikto neriešil a nepovšimol si. Potom sa trochu pozviechala a následne, keď som bola v sexte, začali ťažkosti. Bolo to hrozné, dva roky ležala v posteli. Mysleli si, že má sklerózis mulltipex, nebolo to ono. Mali v podstate výsledky v ruke, tie zo štítnej žľazy, boli veľmi chudobné, čo sa vtedy vyšetrovalo, proste nevšimli si ich. Mohli z nich robiť diagnózu. Dva roky preležala.

Ktoré kníhkupectvá ste chodili s otcom pozerať?
Kníhkupectvo ešte pred Michalskou vežou, oproti Baťovi, potom antikvariát vedľa lekárne na Korze, potom kníhkupectvo v Redute, Justícia na Štúrovej…

Chodili ste do kina?
Len na čierno, bez toho, aby to vedeli rodičia. Najviac sme chodili do Hviezdy, Pohraničníka, Tatry, Metropolky a Časíku.

Ako ste hovorili doma?
V podstate po maďarsky, až kým nezačali chodiť tajní. Opreli sa o dvere a počúvali. Brat jediné, čo vedel povedať po maďarsky, bolo kezécsókolom, a to hulákal z predizby. Nebolo to oficiálne zakázané, ale sledovali tých, čo hovorili po maďarsky.

Prečo nesledovali viac nemecký jazyk?
Toto bolo ešte pred vojnou a počas vojny, lebo slovenskí šovinisti neznášali Maďarov. Dlho sme mali doma odložený výstrižok z novín, kde bol článok s otázkou, prečo sú na Ministerstve vnútra ľudia s maďarskými priezviskami. Otec tam bol menovite uvedený. Povedal, že on je na svoje meno hrdý a nikdy si ho nezmení. Ja som vedela veľmi dobre po maďarsky, v podstate to bol môj materinský jazyk. Brat o dva roky mladší, už maďarsky nevedel.

Nemecky ste nehovorili?
Otec mal materinský jazyk nemčinu a vedel aj perfektne po maďarsky a aj iné jazyky, ale nemal absolútne žiadne pedagogické schopnosti. Keby bola vedela mama aj po nemecky, určite by sme nemčinu vedeli. V óvode sme používali všetky tri jazyky, ale najviac sme hovorili po maďarsky. Vedela som po maďarsky Otče nás aj Zdravas, pesničky z modlitebnej knižky mali rovnakú melódiu a približne aj text.

Ktoré miesta boli v Bratislave vychytené?
Hlboká cesta a Železná, nábrežie Dunaja, Korzo.

Na aké bratislavské postavičky si spomínate?
Schone Náciho, potom jeden, meno som už zabudla, taký šibnutý, ale hovoril perfektne po slovensky, po maďarsky a po nemecky a nádherne kreslil. Kreslil ceruzkami, nemal štetce, ale bolo to farebné. Proste ochorel, potom ostal takýto. Keď vyhnali rehoľníkov, tak Mater Kanizia – učila ma na gymnáziu francúzštinu a latinčinu, bola jeho sestra, čo som vtedy nevedela. Bol taký malý, nie veľmi, ale malý. Musela sa potom o neho starať.

Obrázky predával alebo rozdával?
Neviem, čo s nimi robil.

Ako ste vedeli, že kreslí? Kreslil na ulici?
Aj na ulici pri sv. Trojici (kostol Trinitárov) a u Panenky Márie (Hlboká cesta, Kalvária), vypravoval aj električky….

Nebol to Lacko? Ten riadil dopravu.
Tak asi to bol on. Jedného brata mal univerzitného profesor v Budapešti . On SA údajne narodil normálny, len prekonal nejakú mozgovú chorobu – zrejme zápal mozgu.

Ešte nejaké postavičky?
Dvaja teplí boli, to už som bola na vysokej.

V celej Bratislave boli dvaja?
Áno, o ktorých sa vedelo. Občas prišli aj na sv. omšu a to ma tak pohoršovalo! K Jezuitom…

To vás pohoršovalo v rámci kresťanskej lásky k blížnemu?
No áno, to bol hanebný spôsob života.

Všetci ostatní boli v kostole svätí, len tí dvaja boli problém?
Neviem, ale všetci ostatní sa tohto nezúčastňovali, tohto hriešneho života.

Ako sa to o nich vedelo?
Lebo stále spolu chodili a tak…

To boli Bratislavčania?
Áno.

Ako ste sa dozvedeli, že..
To bolo vidieť na nich.

Ako sa volali?
Som stážovala a ten jeden chodil, ten menší, taký kudrnatý blondiak, na injekcie, a takto sa (ukážka, ako si dával dolu nohavice:))… Raz stál pri kníhkupectve na Laurinskej, smerom k Hviezdoslavovemu divadlu, tak som išla, že skúsim ho upútať:)

A čo sa potom stalo? Čo ste robili?
Prechádzala som sa hore-dolu a sledovala, či o mňa zabŕdne zrakom alebo tak, nezabŕdol. Nič, nevšimol si ma:)

Bol tak starý ako vy?
On bol … asi starší, ten jeho parťák bol vyslovene… taký nepekný, ten bol ešte starší. Ten mladší, lepšie vyzerajúci, mohol byť asi o 3 až 5 rokov starší, ten jeho parťák asi o dosť starší, o 8 až 10 rokov. Všetci vedeli – boli to jediní teploši v tom čase v Bratislave. Potom bolo niekoľko ďalších teplošov a na prvý zitser bolo vidieť, že sú teploši.

Kedy potom? To pribudli?
Títo dvaja boli asi v prvom ročníku na vysokej. Potom, keď som už bola taká čerstvá doktorka, prišla kamarátka za mnou na Miletičku, že tu má hospitalizovaného šéfa – chudák, je teplý, ale čo s ním. A jak to, že ja to neviem, že je teplý? Povedala mi, že preto, lebo on je on. To bolo nevídane v tých časoch. Mal jedného ešte chlapca, možnože mal 18, on bol starší. Ináč to bol dobrý človek, ale ten mladík ho tak vyciciaval z peňazí… Vtedy boli tie texasky, každý túžil po texaskách, ten starší si zobral taxilietadlo do Prahy…

V tom čase to existovalo?
Áno, v tom čase (asi ´64 – ´65) – a išiel kúpiť tie texasky tomu mladému. Ja som ani nevedela, že existuje taxi lietadlo.

Zaujímali ste sa o to, čo sa deje s mestom – búranie mesta, sídliská, most, búranie Podhradia?
O Ružinove som ani netušila, Podhradie som si všimla, že ho búrajú, mala som to pod nosom.

Boli tie budovy naozaj v takom stave, že sa s nimi nedalo nič robiť?
Čoby sa nedalo, nechceli to sanovať. V podstate si myslím, že išlo o to, že Dóm bol potom ako zakopaný v jame. Prestal byť dominantný. Tak ako tú vežu, nech sa pricestovalo z ktorejkoľvek strany, z ostatného Slovenska do Bratislavy, prvé čo bolo vidieť, bola veža na Kalvárii. Tak ju zrušili, aby bol Slavín dominantou. Tak si myslím, že aj s Dómom to bolo tak, teraz je prakticky podúrovňový.

Do ktorých kostolov ste najviac chodili?
V predškolskom veku najviac k Františkánom.

Prečo, keď Kapucíni aj “Trojica” boli bližšie?

Lebo Františkáni patrili väčšinou k Maďarom, s otcom a s bratom sme išli. Mama išla skôr, aby stihla navariť. V ľudovej u Uršulínok bol kostol v rámci kláštora, tak sme chodili tam; keď som bola na strednej, tak sme chodili do Svoradova.

Kde tam bol kostol?
Keď stojíte chrbtom ku škole P. Jilemnického (kedysi), tak vidno vystupujúcu časť budovy a tam bol kostol. Potom sa chodilo ku Kapucínom, do Trojice sme nechodili.

A kultový kostol počas prenasledovanie cirkvi za socializmu – sv. Cyril a Metod?
Tam sme nikdy nechodili, ja som tam raz bola – dostala som tam mdloby, skoro som odpadla. Neviem, prečo mi tam prišlo nevoľno.

Jezuiti, Dóm…
Nie tam sme nechodili.

Keď ste chodili na strednú školu, mohli ste chodiť do kostola?
Oficiálne sa vždy mohlo.

To hej, ale bolo to spojené so sankciami.
V kvinte ešte plno z nás chodilo na náboženstvo a v sexte sa bolo treba prihlásiť, a aj tí, čo boli najpobožnejší ako napr. AM… nikto sa neprihlásil, len ja. Bolo to v ´51, potom samozrejme to náboženstvo nezaviedli.

Rodičia nemali problémy?
Mama bola doma, otca poslali do výroby. Bol práve na služobnej ceste po Slovensku, práve maturovali rehoľné sestričky, a keď sa vrátil, tak ho hneď vyliali, asi v ´53 – ´54.

Ako ste prežívali ´68 rok?
Na Krásnu Hôrku v tom čase nechodil žiaden lekár, všetci sa báli prejsť mestom. Nejaký personál tam zostal a robil, čo sa dalo. Ja som chodila po meste tak, aby mi trčal z vrecka fonendoskop, aby videli, že som lekárka. Ja som sa nimi aj rozprávala – pýtala som sa ich, či vedia kde sú, prečo prišli a čo tu majú robiť. Nevedeli nič. Mala som taký moment – problém svedomia, čo by som robila, keby priniesli postreleného ruského vojaka. Prvé bolo – odmietnuť, neošetriť, to mi len tak preletelo mysľou. Potom som si uvedomila, že som lekárka pre všetkých bez rozdielu a som kresťanka, tak musím tak konať Aj v kostole na kázni profesor Búda vtedy varoval pred nenávisťou. Pred detským pavilónom na Krásnej hôrke stál tank s hlavňou namierenou na vchod. V noci, keď som tam slúžila, musela som prechádzať z jedného samostatného pavilónu do druhého. Vonku som v noci našla malého chlapca-pacienta, zrejme sestrička zabudla zamknúť. Chcel si pozrieť tank, v noci, v tme. Našťastie som ho zastavila včas a zobrala som ho na izbu.

Aký vzťah ste mali k Bratislave svojej mladosti? Páčila sa vám, milovali ste ju?
Bolo to moje rodné mesto, páčilo sa mi, mala som ho rada. Žilo sa tu dobre, poznala som aj jeho históriu a pamiatky.

S vďakou sa pýtala externá spolupracovníčka Bratislavy fotogenickej Ester Mateášiková.

Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Bratislavy fotogenickej s názvom Nostalgické rande s Bratislavou, ktorý podporil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy z prostriedkov grantového programu Ars Bratislavensis.

 


Možnosti podpory Bratislavy fotogenickej

Máme radi Bratislavu rovnako ako vy. Naše články a fotky ochotne ponúkame vám, našim čitateľkám a čitateľom, bezplatne, ale ako všetko, aj technické zázemie a čas na tvorbu obsahu stránky stoja peniaze. Aj najmenšia finančná podpora nám pomáha venovať sa webu a s ním aj Bratislave - viac a lepšie. Podporiť nás môžete prostredníctvom prevodu na účet číslo SK6783300000002001245463 občianskeho združenia Bratislava fotogenická.
Ďakujeme.

posunúť na začiatok