logo

Vincent Múcska: Rusi mi zabránili osláviť moje štvrté narodeniny

Nostalgicke-rozhovory.jpg

Nostalgicke rozhovory. Foto: Hana Fabry 2016

Bratislava fotogenická sa na spomienky spojené s Bratislavou pýtala pána Vincenta Múcsku. 

Na úvod… mám 54 rokov, pracujem na Univerzite Komenského od roku 1991 alebo 1992; predtým som bol na SAV v Historickom ústave a ešte predtým som bol na vojne a ešte predtým som študoval takisto na Univerzite Komenského históriu a slovenský jazyk a literatúru, učiteľstvo.

Ja vás posuniem ešte pár rokov dozadu a opýtam sa vás, kde ste sa v Bratislave narodili alebo, v ktorej časti ste prežili detstvo?
Narodil som sa u Kocha (pôrodnica na Palisádoch), ale narodil som sa do Podunajských Biskupíc, tam som aj vyrastal a v podstate celý život som tam do dnešného dňa – a ani sa odtiaľ nejako veľmi nechystám.

Ale to mala mamina ďaleko, až ku Kochovi.
Vtedy ešte existovala rajonizácia…

Biskupice patrili ku Kochovi? Veď je to durch cez celé mesto.
Áno, áno, bolo to tak, a viem, že ja, môj brat a deti zo širokého okolia sa rodili tam.

V Podunajských Biskupiciach boli vaši rodičia rodáci alebo sa prisťahovali?
Z maminej strany. Otec sa tam priženil. Mamina rodina je z Biskupíc, a tak odhadom som piata generácia, o ktorej viem. Nevylučujem, že tých generácii môže byť viac. Otec pochádza z Eberhartu, dnešného Malinova, z dediny kúsok od Biskupíc; od Bratislavy to je nejakých 7 či 10 km.

Vy ste z tej časti Podunajských Biskupíc, kde je ešte pôvodná zástavba, či už sú tam paneláky?
Vyrastal som tam, kde je pôvodná zástavba rodinných domov, potom sme sa presťahovali s rodičmi do novostavby, teda do bytovky, ale tiež v starej obci. To je súčasť jediných bytoviek, ktoré tam boli postavené, okrem tzv. učiteľských domov. To boli také jednoposchoďáky oproti nám, na ulici. Tuším štyri boli. To boli učiteľské byty, Biskupice sa začali rozrastať. Prišli noví učitelia, potrebovali nové byty, takže to boli služobné byty. No a oproti sa potom sa postavilo také maličké sídlisko, štyri trojposchodové, my sme to volali, paneláky, hoci to nie sú paneláky. Sú to tehlové bytovky s tromi vchodmi, v každej tej bytovke bývalo 24 rodín. Takže dohromady tam bývalo, na tom malom sídlisku 100 rodín. Bolo to komorné, uzavreté, do štvorca, bolo to a je to v podstate mini sídlisko generácie mojich rodičov, lebo to boli vtedy rôzne služobné a stabilizačné byty, resp. družstevné byty. Naši mali družstevný byt, časť z nich boli aj štátne byty. Policajti tam mali byty a tiež zamestnanci Slovnaftu, čo bol široko-ďaleko najväčší zamestnávateľ u nás.

Keď ste boli malé dieťa, v rodine sa hovorilo po slovensky alebo po maďarsky?
Aj, aj, ale viac mi išla maďarčina, lebo aj väčšina chalanov na ulici, s ktorými som sa hrával, hovorili po maďarsky, a chodili sme do maďarskej školy. Doma so starými rodičmi som sa rozprával iba po maďarsky, s našimi sa to už striedalo. Tým, že obaja robili v meste, v slovenskom prostredí, tam už k takému neuvedomenému prelínaniu medzi dvoma jazykmi prichádzalo úplne spontánne.

Chodili ste aj do óvody alebo do škôlky?
Nie, nechodil som, bol som doma, lebo to vedeli nejako vykombinovať, keďže starý otec ešte robil. Naši, keď sa zobrali, bývali u starých rodičov, potom dostali byt a presťahovali sme sa. Ale väzby na starorodičovskú veľkorodinu ostali veľmi dlho zachované, lebo naši obidvaja robili a bolo pre nás normálne, že zo školy som išiel rovno k babke. Tam som sa aj najedol a šiel som sa hrať. Po robote naši prišli po mňa a išli sme domov. Ten nový byt veľmi dlho fungoval ako nocľaháreň. Nebol to ten ozajstný domov, dlho trvalo, kým sa to zabývalo. Gro života sa odohrávalo stále u starých rodičov. A aj dlho potom som mal väčšinu kamarátov nie z dvora, kam sme sa presťahovali; tam to trvalo dlhšie, kým som si vytvoril nejaké väzby. Väčšinu kamarátov som mal v ulici, kde bol náš starorodičovský dom.

Do základnej školy ste chodili do slovenskej alebo maďarskej?
Do slovenskej, to bola voľba mojich rodičov. A môžem im za to len ďakovať, lebo ako som spomínal, maďarčina mi išla lepšie. Keď som išiel do slovenskej školy, nemal som problém sa dohovoriť, len niektoré špeciálnejšie výrazy, tie mi nezapínali hneď, neskôr to už nebol problém.

Aké predmety ste mali rád?
Keď máme ísť úplne od malička, mal som obrovské šťastie na pani učiteľku, ktorá nás mala od prvého do piateho ročníka. Dnes má vyše 80 rokov, bola ´32 ročník. Pritom nebola žiaden vysokoškolský káder. Ony mali „len“ učiteľské prípravky – po strednej škole nejaký ten pomaturitný kurz alebo niečo podobné. Jednoducho to bol človek, ktorý sa narodil byť učiteľom. Ona nás nielen učila, ale aj ľúbila – a to ostane v človeku po celý život. Bola taká, že nás ťahala von… a tam zrejme niekde sa to začalo vo mne ukladať, brala nás vo voľnom čase, cez víkendy do mesta. Chodili sme po kultúrnych, historických pamiatkach. Do kopcov sme išli, do Malých Karpát a podobne. Potom nás začala ako tretiakov, štvrtákov pripravovať na vtedajšiu súťaž Poznaj svoje mesto a naše družstvo vyhralo mestské kolo. Nedám dopustiť na tento školský systém, keď sme boli viazaní na jednu učiteľku až do štvrtého ročníka. Až v piatom ročníku nás občas jednu špecializovanú hodinu začali učiť iní učitelia. Od šiestej triedy sme mali každú hodinu s niekým iným. Tam bol ten základ, dejepis a humanitné predmety. Strašne veľa som čítal. Od malička, ako som sa naučil čítať, tak som strašne rád čítal. Keď sa ma pýtajú, ktoré knižky zásadne ovplyvnili môj ďalší vývoj – tak to bol Winettou. Jednoznačne, fakt! Ja som ho prečítal ako druhák a úplne som sa zžil s obrazom, ktorý Karl May namaľoval – klasických klaďasov, pozitívnych, a potom tých čiernych, negatívnych postáv. Zmysel pre česť a spravodlivosť, čo je to byť gentlemanom; aj dnes by som vám vedel odrecitovať spamäti začínajúce dva-tri odseky z prvej kapitoly Winettoua. Cez knižky som naozaj rád poznával svet, a to mi ostalo dodnes. Nemal som rád napríklad fyziku a tieto veci, hlavne v spôsobe ako nás to učili. To je jedno, či na ZeDeeŠke, či na gympli, ale bavilo ma zaujímať sa o to, ako veci fungujú. Nie cez vzorce, a je úplne jedno, či je to fyzika, ekonómia alebo niečo tretie.

Mali ste nejaký predmet, ktorý sa dnes už neučí a napriek tomu by ste ho odporúčali?
Práce na pozemku, práce v dielni.

My sme mali ešte aj varenie a starostlivosť o dieťa.
Áno, to mali dievčatá, a vždy nám nosili to, čo navarili. Jediné, čo sme im uznali, že sa podarilo, boli palacinky. Ostatné kreácie nejako nie:). A či by som odporučil všetkým povinne aj okopávanie a dielne? Rozhodne dielne by som doprial všetkým. Ja som ich mal rád aj s tým, že aj doma som mal rád dielňu. Vyrastal som v starorodičovskom dome so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená, že sme mali chlievy s hospodárskymi zvieratami, kurací výbeh a dreváreň, šopu a dielňu, samozrejme, a garáž. Vedel som v dielni stráviť neskutočne veľa času. Rád som si stružlikal; s chalanmi z ulice sme sa hrávali – klasika – na kovbojov a Indiánov, alebo na Nemcov a partizánov a Rusov. A k tomu všetkému bolo treba zbrane. Tak my sme si ich vystružlikali. Mal som možno desiatky takýchto zbraní, vystrúhal som si ich. Potom prišli Štyria tankisti a pes či Traja mušketieri – a bolo treba kordy a pod. Veľmi rád som robil v dielni. Zverák, pilník, pílka, toto všetko by som doprial dnešným deckám. Alebo aspoň chlapcom. Keď sa pozriem na generáciu môjho syna, mojich detí, akí sú neskutočne ľaví v týchto veciach… Isto to závisí aj od toho, kde, v akých podmienkach vyrastajú, ale aj mestský chlapec by mohol vedieť, čo je to kľúč na matice, čo je šrób a matica, čo je klinec a čo s tým:)

Športovali ste?
Na základke ako chalan, tam sa veľmi nedalo vyberať. Mali sme Telovýchovnú jednotu Podunajské Biskupice (futbal), ktorá sa premenovala na Spoje Bratislava. Bol tam klasický dedinský futbalový štadión. Biskupice boli samostatná dedina do ´72. roku, keď sa vytvorila veľká Bratislava. Tieto satelitné obce Vajnory, Rača, Lamač, Karlovka aj Biskupice sa pripojili k Bratislave. Vrátim sa k tomu štadiónu – mali sme dedinské futbalové mužstvo, ktoré hralo tretiu alebo štvrtú ligu, potom to kúpili Spoje, bohatý podnik. Kompletne zrekonštruovali a vybudovali štadión a Spoje Bratislava, premenovaný futbalový oddiel, začal hrať aj vyššiu súťaž – divíziu, ak sa dobre pamätám. Bola to tretia najvyššia súťaž na vtedajšom Slovensku, ale to už vznikol aj volejbalový oddiel, hral sa pin-pong a bola tam jedna z prvých dráh a prvých hál na kolky v Bratislave. Nie to, čo sa teraz hrá, ale klasické kolky. Pravdu povediac, je už asi 10 rokov, čo je celý areál opustený, schátraný, spustnutý, sú tam vlastnícke nezrovnalosti, proste je to obrovská škoda. Celé je to zaplevelené a pomaličky sa to rozpadáva:(

Bývali ste na okraji Bratislavy, resp. ďaleko od centra, chodili ste s rodičmi na výlet do mesta, do cukrárne?
Áno, ostalo to vo mne – ten idióm „ideme do mesta“. Ešte sa u nás hovorilo „ideme hore“. Bolo to vlastne proti prúdu Dunaja, takže ideme hore. To bola udalosť, išlo sa do mesta, niečo sa pozrelo, potom bola cukráreň, väčšinou Detská cukráreň; teraz je v nej nejaká luxusná reštaurácia na rohu.

Asi štvrtá.
Asi štvrtá, oproti Mliečaku. Aj hore na Železnú sme chodili. Asi vtedy som sa prvýkrát člnkoval, s rodičmi. Dovtedy ani veľmi nie, u nás sme sa chodili kúpať na štrkoviská – šutrovky, ako sme to nazývali.

Máte tam blízko Malý Dunaj.
Nebol blízko, vlastne ani nie veľmi ďaleko, ale v tom čase nebol ani veľký Dunaj veľmi na plávanie. Bolo to strašne zašpinené, jednak od Slovnaftu, a koniec-koncov, už z Rakúska prichádzal veľmi špinavý.

Vo vyššom ročníku základnej školy ste chodili niekde s chalanmi? Ako partia?
Áno, úplne to začalo až v 8. ročníku, skôr ani nie. Dovtedy sme boli obmedzení na tie naše Biskupice. Som strašne rád, že som tam vyrastal, bolo to na pomedzí dediny a mesta. Mnoho vecí fungovalo ešte ako na dedine, ale zároveň sme mali veľmi blízku a pevnú väzbu na Bratislavu; rodičia aj starí rodičia tam pracovali, a hoci sme nepatrili do Bratislavy, chodila k nám mestská doprava – 40-tka, to si dodnes pamätám, ešte tie staré „rtóčky“ autobusy tam chodili. Až do pubertálneho veku som väčšinu času trávil tam, hoci od 6., či 7. triedy som chodil aj do Domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda na nejaké krúžky. Keď to porovnám so svojimi spolužiakmi, tak mestských aktivít som mal podstatne viac. Jeden čas som skúšal hrať aj na hudobný nástroj, čo sa tiež chodilo do mesta.

Na čo ste hrali?
Nemôžem povedať, že som hral. Bol to polročný pokus hry na husle, čo som skôr kvôli mame absolvoval, nebol som z toho nejako happy:). Dva razy do týždňa sa človek musel niekam do mesta odtrepať, ešte aj s tým futrálom, chlapci tam naháňali loptu a ja som mal ťahať slák.
Naše boli celé Biskupice, myslím tú starú obec. Medzijarky a (Dolné) Hony sa začali stavať ´72, 73, 74, tak nejak v tom čase, nepamätám si presne. Tam, kde sú momentálne Dolné hony a Kazanská, mali moji starí rodičia dom. Tam sme sa chodili hrávať. Boli to otvorené priestranstvá, bezpečné – chodili tam autá, ale bolo to všetko veľmi prehľadné, bezpečné, les sme mali relatívne blízko. 15 – 20 minút na bicykli a boli sme v lese pri veľkom Dunaji. To bola ďalšia destinácia, kde sme veľmi radi chodili. Keď som vám spomínal, že sme sa hrávali na rôzne bojové športy, to sme sa hrávali v extraviláne. Ako je dnes cesta na Komárno, tá večne zapchatá, tak za ňou existovala tzv. hrádza. Hrádza tam bola navezená pred mnohými desaťročiami, ešte môj starý otec spomínal, ako ju navyšovali kvôli tomu, že kým Dunaj nebol zregulovaný, rozlieval sa a ohrozoval až Biskupice. Pritom je to vzdušnou čiarou nejakých päť kilometrov. Vtedy ešte nebol Slovnaft, samozrejme (funguje od roku 1957, pozn. redakcie), tak kvôli tomu sa stavala hrádza. Hrádza a priestor za tým, to bolo naše rejdište. Bola tam tráva, kríky, nízke porasty; tam sa hralo úplne famózne. Preto to hovorím, že nedám dopustiť na môj spôsob vyrastania, bolo to naozaj na pomedzí dediny a mesta. Na jednej strane som žil ako dedinský chlapec, kde som mal možnosť zblízka vidieť fungovanie dediny, so všetkými kladmi a zápormi, a zároveň veľmi blízko mesta, kde som mohol vidieť a zažiť všetky klady aj zápory mesta.

Kto bol u vás doma autorita? Rodičia, starí rodičia alebo niekto iný? Napríklad kňaz…
Prostredie našej rodiny, myslím tým rodičov a brata, už bolo prevažne sekulárne. Aj keď sme od malička chodili do kostola a absolvovali sme všetko, čo bolo treba.

Chodili ste do katolíckeho, či evanjelického kostola?
Do katolíckeho, u nás evanjelicky nebol. Evanjelici, ktorí žili v Biskupiciach, chodili do Prievozu. Potom sme tam mali – a máme do dnešného dňa – modlitebňu Jednoty baptistov. A sú tam aj Jehovisti, tí pribudli. Kým mala mama na nás bezprostredný dosah, tak sme do kostola chodili. To znamená, že do tých 13, 14 rokov, ale potom už nie. Ale už aj tie posledné roky som väčšinu času trávil mimo kostola. Z domu som formálne odišiel do kostola, ale čas sme trávili inde. Podobne sa smejem, a na to zvykneme spomínať s kamarátmi, mňa nie, ale ich zvykli doma skúšať, o čom hovoril farár. Bola na to univerzálna odpoveď, že o Bohu:). Na to malo vplyv kdečo, jednak ma to nebavilo; veľmi, veľmi málo z našej generácie bolo takých, že by ich kostol bol pútal. A jednak to bolo ešte za bývalého režimu, kedy nejaké otvorené hlásenie sa k náboženstvu nebolo práve žiaduce. Nehovoriac o tom, že v tom čase ani kňazi nemohli robiť rôzne atraktívne pastoračné aktivity, ako robia teraz. Fungovanie kostola bolo obmedzené skôr na ritualizované úkony a na zabezpečenie základných potrieb veriacich. Či existovali disidentské zoskupenia u nás, to neviem, ale predpokladám, že nie. S ohľadom na iné okolnosti a súvislosti u nás katolícky disent neexistoval, skôr naopak. Moji starí rodičia boli hlboko veriaci a pravidelní návštevníci kostola. Aj starý otec, aj babka. Mali to skvelo podelené – babka išla na malú omšu na 7.30 ráno, aby potom mohla variť nedeľný obed, a dedko išiel na veľkú, na pol jedenástu. To bol rituál – vytiahol oblek, okefoval, obliekol sa, dal klobúk a jel:). Čo som rád chodil, bolo, keď ma dedko zobral do kostola do mesta. Išli sme k Milosrdným bratom, tam zvykol rád chodiť. Zopár razy sme boli hore v Trojičke (Kostol svätého Jána z Mathy, pozn. redakcie) – a to som mal rád. Však ten kostol človek nejako vydržal, a potom bol program. To znamená, že program spočíval v tom, že sme išli ešte do nejakého kina. Vtedy sa nepretržite premietalo v Čase, potom aj v Prahe. Prvých Mickey Mousov, Charlieho Chaplina, Laurela a Hardyho som videl tam. Alebo, čo si dodnes pamätám, boli sme na omši u Milosrdných, vedľa bolo kino Praha, a tam bolo doobedné predstavenie filmu Biely tesák od Jacka Londona, to som mohol mať tak osem rokov. Potom sme sa vrátili domov na nedeľný obed. To som mal rád; vtedy hlavným bodom programu nebol kostol, ale niečo iné:)

Veľkú časť mladosti ste žili a strávili v reálnom socializme. Ako to bolo u vás so zásobovaním? Bolo to svojpomocné? Ako to vnímala vaša mama, išla do obchodu a bolo – nebolo?
Toto som začal vnímať až neskôr, samozrejme, až keď človeku začalo záležať na tom, čo si oblečie. Aj s bratom sme sa minule smiali: pozerali sme si staré fotky, resp. zavolali sme našu krstnú, ktorá mala teraz 70 rokov, aby nám pomohla identifikovať staré fotky, nevedeli sme, kto to kto. Ona si ich ešte pamätala, tak sme si ich popísali. Potom sme sa smiali sami na sebe, na malých čiernobielych detských fotkách – takých 6×9, tvár ani nebolo veľmi rozoznať, ale ako sme boli poobliekaní. Boli sme poobliekaní co dům dal, nejaké tepláky, a brat, tým že je mladší, bol večne nasrdený, že dostával veci po mne. Mal vynosené tepláky s vydratými kolenami, pokazeným zipsom, prepásané nejakým špagátom, aby držali. Kým bol človek malý, tak to nejako nevnímal. A na Vianoce sme vždycky dostali niečo, čo nebolo bežne dostať, aspoň v našich očiach. Neviem, aký bol sortiment, vždycky sme tam našli niečo, čomu sme sa vedeli veľmi potešiť.

A to bolo čo?
Hračky, knihy, oblečenie, samozrejme. To bola jedna z príležitostí, keď sa dal trošku refrešnúť šatník. Podstatné boli, samozrejme, hračky, a u mňa aj knižky, u brata menej, ale u mňa áno. Keď už človeku začalo záležať na tom, čo si oblečie, keď už začala puberta, človek začal vnímať existenciu druhého pohlavia, vtedy si človek uvedomoval, že chodíme oblečení pomerne uniformne a zvlášť v Biskupiciach. A ja som to ešte sledoval, mal som konfrontáciu, resp. som to vnímal trošku inak, lebo už som spomínal svoju krstnú a strýka – maminých súrodencov. Strýko je odo mňa starší o 10 rokov. Vnímal som ho skôr ako staršieho bratranca. A zvlášť na krstnej, ktorá mala na pomery konzervatívnej rodiny, ako bola moja starorodičovská rodina, hodne „voľného ducha“. Priniesla domov minisukne a topánky na hrubých… na platforme… to bol začiatok 70-tych rokov. Mal som vtedy málo rokov, začal som iba chodiť do školy, ale viem, že to bol zdroj konfliktov medzi mojou starou mamou a touto jej dcérou, mojou krstnou. „Ako to chodíš oblečená?!“ A ona sa ešte aj maľovala – a na tých fotkách sme sa smiali – lebo vtedy sa maľovala takým tým hrubým spôsobom… plagátovým trošku:) A táto moja krstná to všetko absolvovala, aj navzdory rodičovskému odporu. Potom Jano, strýko o 10 rokov starší, ten už v tom išiel naplno. Bolo to obdobie Rolling stones a iných rockových kapiel. A Jano mal aj trošku talent na muziku, aj hodne počúval. Nosil bokombrady, to viete – 70-te roky:). Trošku na spôsob – keď sa pozriete na kapely z tohto obdobia – Mungo Jerryho. Mal Pionierku motorku, potom mal skúter a prvé rifle v rodine. V Tuzexe sa ťažké peniaze kúpené. A ešte, dnes sa už na tom človek rehoce, ale jeden čas bola móda, že na rifle sa odspodu prišíval zips; rifle boli dlhé a ťahali sa po dlažbe, tak aby sa nerozodierali a nestrapkali. Dodnes si pamätám, ako babka sliepňala pri sporáku a prišívala mu ten zips.
Uvedomoval som si, že to boli na naše pomery veľmi drahé veci, ktoré sa nedali úplne bežne kúpiť. Keď mal niekto náhodou „vonku“ nejakú rodinu a prišiel západný podarúnok, tak sa na to prišla pozrieť celá rodina. Dodnes si pamätám vretenovú kosačku, ktorú sme dostali od príbuznej z Nemecka; chodila sa na ňu ako na zázrak pozerať zázrak celá ulica. Potom, keď poslala Burdu, Otta a takéto veci…, no spadnutá sánka; hodiny sme v tom listovali. Iste, človek si uvedomoval, že u nás neboli také podmienky, aby sme chodili nejako luxusne oblečení, ale mama si dala záležať, aby sme chodili pekne a vkusne oblečení. Pokiaľ ide o potraviny, zase som to začal vnímať vo väčšej miere až na strednej škole. Nedostatok nikdy nebol, tak ako ste hovorili, niečo bolo z domu – veľká záhrada, starí rodičia mali ešte aj poľnosti. Niečo bolo z obchodu; základné potraviny boli vždycky. Nedostatok som nepociťoval nikdy. Až na strednej škole, keď začalo byť zaujímavejšie sa módne obliekať, sme chodili očumovať do Tuzexu.
U nás sa pozerali všetky tri programy, ktoré sa dali chytiť – teda Budapešť, dva programy, a Viedeň – a pozerať Werbung (nablýskaná rakúska reklama na veci, o ktorých sme ani nechyrovali, pozn. redakcie), to bolo… čo všetkom v tom Werbungu bolo! Od gymnaziálnych čias som to začal pociťovať ostro. Na základnej škole sme boli sociálne zhruba na rovnakej úrovni, aj keď aj tam boli tí lepšie situovaní a takí, ktorých rodičia robili na družstve jednoduchých kŕmičov alebo niečo podobné. Aj tak to bolo pomerne vyrovnané. A to ešte – blbo povedané – sme my a ešte asi traja-štyria sme patrili k tzv. honorácii. K „k lepším rodinám“. Lebo rodičia už mali nejaké školy a robili v meste.

Môžem sa opýtať, čím boli rodičia?
Mama bola zdravotná sestra a otec technik, robil v Tesle ako technológ; bol vedúci jedného z úsekov výroby. Veľmi skoro sme mali auto – Trabanta, ale auto. A veľmi skoro sme mali telefón. V tomto boli naši progresívni.

Kam ste chodili na strednú?
Na Sárku v Karlovke (Gymnázium Ladislava Sáru, pozn. redakcie). Moji rodičia nemali vysokú školu, obidvaja boli maturanti, a tam som po prvýkrát prišiel do spoločnosti synov lekárov, inžinierov, vedcov – pre mňa to bola úplne nová sociálna skúsenosť. Toto bolo zaujímavé; najmä v lekárskych rodinách nebol problém mať bony (nákupné poukážky do Tuzexu, takmer nedostupného obchodu so zahraničným tovarom; pozn. redakcie), kúpiť si rifle a drahú kozmetiku.

Povedali ste synovia, lekárov, synovia vedcov – a kde sú dcéry?:)
Samozrejme, že aj dcéry. Bolo zaujímavé, že nás bolo v triede dvakrát viac synov, ako dcér. Končil som v ´79, otváralo sa 5 tried, v každej bolo 40 deciek. Boli sme prírodovedná trieda.

Prečo ste chodili na gymnázium na druhý koniec mesta?
V 9. triede sme dostali rozpis, ktoré bratislavské gymnázia aké triedy otvárajú. Humanitné triedy otvárala len Makarenkova, terajšia Einsteinova, a Sárka. S tým, že ja som nevedel ani o jednej škole nič, tak otec poprosil nejakú známu o referencie. Odporučili nám, že Sárka je novšia, modernejšia… teda, že tam. Samozrejme, otvorili štyri prírodovedné triedy a jednu telocvikársku. Žiadna humanitná trieda nebola.

Teraz trošku odbočím – veľmi jemne sme sa obtreli o Vianoce; zaujíma ma, čo ste jedli na Vianoce a či sa celé sviatky odohrávali vo vašej nukleárnej rodine alebo či sa išlo do starorodičovskej veľkorodiny?
Odkedy sa naši osamostatnili, prebiehali Vianoce v malej rodine, v tej našej. Ostatné dni už zase žila veľkorodina pohromade. Dokonca veľko-veľkorodina, lebo sa sviatkovalo ešte u mojej prababky. U babkinej mamy.

Vy ste ešte mali prababku?
Áno, áno, kedy… v ´74 zomrela, mal som 10 rokov. U prababky sa stretávala celá veľká rodina. To znamená, všetky jej deti – dve dcéry a dvaja synovia aj s rodinami. A nielen na Vianoce, ale to bol taký rodinný folklór – každú nedeľu poobede sa tam išlo. Starí hrali karty, mali otvorenú fľašu vína a hrali karty. Neuveriteľne sa vedeli povadiť na šnapseri, to bolo okolo stola. A my sme tam boli decká, od detí môjho brata, ktorý je odo mňa o 5 rokov mladší, až po moju druhostupňovú sesternicu, ktorá je odo mňa o 10 rokov staršia. Celý takýto vekový vejár. Do hry sme si hľadali vekovo čo najbližších, v lete to bolo fajn, mali sme tam veľký dvor a veľkú záhradu. Starý pán bol stolár, takže tam bola stolárska dielňa, do ktorej sa dalo ísť a strašne pekne to tam voňalo a kadečo sa tam dalo robiť. V zime bola nuda, lebo sa kúrilo len v kuchyni, a teraz si predstavte 20 ľudí narvaných v  jednej kuchyni, kde boli 8 dospelí a hrali karty. Do peknej izby sa nepatrilo ísť, nehovoriac o tom, že zima tam bola ako v psinci; čo by tam človek robil. No a do spálne tiež nie, takže…
Vianoce teda prebiehali tak, že v Štedrý večer sme boli doma, na 1. sviatok sa išlo ku starým rodičom a všetkým blízkym príbuzným – a to trvalo až do Štefana. My sme sa ako decká na to vždy strašne tešili, lebo sme všade niečo dostali:). Boli to samozrejme drobnosti, ale tešili sme sa.

Čo ste mali na štedrú večeru?
U nás na Štedrý deň bol pôst. Mali sme maximálne nejakú strukovinovú polievka a cestovinu.

Aj večer?
Aj večer. A aj mama zvykla spomínať, že mávali iba kyslú strukovinovú polievku – šošovicovú alebo niečo podobné a makové rezance.

S týmto som sa ešte nestretla. Židia majú nový deň od východu prvej hviezdy, takže večer sa už mohlo jesť, večer pôst končil. Aj u nás to tak fungovalo, a aj v mnohých iných rodinách, čo poznám.
U nás nebola Štedrá večera, ale až Boží hod – ten ďalší deň.

To bol obed?
To bol obed, tam už bolo aj údené mäso, to už bolo všetko.

Bolo aj niečo rituálne?
Nie, ale bol to bohatý stôl. Vyprážané jedlá, samozrejme koláče, makovník a orechovník, to muselo byť. To do dnešného dňa musí byť aj u nás doma. Moja žena sa ich musela naučiť robiť:)
Až nejako v 70-tych rokoch sa to začalo aj u nás mainstrímovať. Objavil sa kapor, majonézový šalát a takéto veci. Potom po dlhom čase aj kapustnica. To predtým vôbec nebolo.
A keď ste sa pýtali na nedostatok: keď som bol stredoškolák, často sme chodili nakupovať do Maďarska. Jazykovo to nebol problém a maďarský trh bol najmä v potravinovej oblasti bohatší. V 70-tych a 80-tych rokoch ani nehovoriac. To už tam boli maloživnostníci a podnikatelia; ponuka aj v oblečení a kozmetike bola neporovnateľne bohatšia ako u nás. Ak sme si vylepšovali šatníky a podobne, tak tam. Dodnes si pamätám, že keď u nás ani Coca-cola nebola, len Pepsi-cola (ktorá sa vyrábala v licencii), tak v Maďarsku už predávali plastové dvojlitrové Coca-coly. To sa potom doniesli aspoň štyri Coca-coly a odkladali sa na Vianoce. A dodnes s bratom spomíname na klasickú dvojkombináciu, rybu so šalátom, a my sme k tomu vychlastali celú dvojlitrovku Coca-coly. A potom sme celý zvyšok Vianoc striedavo preblvali na záchode. Malo to jednu jedinú výhodu, nemuseli sme ísť na polnočnú omšu:)

Vy ste boli mladší ako ja, keď prišli Rusi. Máte na toto obdobie nejaké spomienky, zobrali vás vaši do mesta „pozrieť“ tanky? Odrazilo sa to vo vašej rodine?
Odrazilo, áno, dodnes si to pamätám. Som narodený 20. 8., mal som vtedy štyri roky – a mal som sľúbené, že na narodeniny pôjdeme do mesta. Aj sme išli, lenže pri Pálenisku, pri Brenneri, už boli nastavané zátarasy, už sa nedalo ísť ďalej. Autobus 40 sa tam otáčal, poslali nás naspäť a ja som bol strašne sklamaný. Strašne, strašne som bol sklamaný. Nevedel som, samozrejme, prečo sa to udialo, bol som len sklamaný. Čoho som sa bál, bolo, keď prelietavali stíhačky; mali občas ten sonický tresk. Odvtedy som sa stal protirusky orientovaný, lebo sme nemohli ísť do cukrárne na moje štvrté narodeniny. Rusi mi zabránili osláviť moje štvrté narodeniny. To je taká moja detská spomienka na to, čo sa vtedy udialo. A potom, viete, doma to bolo doslova schizofrenické: otec bol straník (člen Komunistickej strany, pozn. redakcie), navyše aktívny straník. Mama zase bola z veľmi kresťansko-konzervatívneho prostredia. Boli tam pnutia, či ísť na prvé prijímanie, na birmovku atp.

To je mnohokrát taká rodinná klasika. Keď ste boli stredoškolák a mali ste už menší rodičovský dozor, randili ste? Ak áno, kam ste chodili?
Bolo to rôzne, najradšej, keď bolo treba hrať romantika, tak to sme chodili pod Hrad. Vtedy ešte hradný kopec nebol spravený, bola to bútľavina, ale dalo sa prejsť. Aj hore na Hrade bolo fajn. Menej už Horský park, tam dominovali vysokoškoláci. Čo sme chodili do Horského parku, tak to sme chodili do Funusu na pivo. Bolo to prehľadné, dobre bolo vidno, kedy sa blížia policajti:) V Bratislave takých krčiem, kde sa dalo sedieť vonku, v príjemnom letnom večeri, pod gaštanom a piť k tomu pivo… no málo ich bolo. Bol Batkoš, ako je 500 bytov, aj u nás v Biskupiciach sa dalo, ale to nebolo veľmi dobré, lebo to sa donieslo domov. Nebol z toho extra problém, ale tým, že to bolo také polodedinské, tak… no čo z neho bude, vysedáva po krčmách.
A veľmi rád som sa chodil prechádzať na Palisády – ako je tá prvorepubliková vilová štvrť, resp. koniec 19. a prvá tretina 20. storočia. Ešte aj hore k starému židovskému cintorínu, potom po Strmej ceste dole k Dunaju…

A kedy ste mali večierku, veď to bolo cez celé mesto?
Plus mínus okolo desiatej. Minule som sa stretol so svoju gymnaziálnou frajerkou, išli sme na kávu a spomínali sme. Najprv sme boli vždy vonku, potom som ju išiel odprevadiť, bývala pri Centrume v Karlovke, a potom som išiel domov. Koľko času som ja minul (predrbal) tým cestovaním:). Aj ďalšia frajerka bola z Karlovky. Tým, že som tam chodil na gympel, tam vznikali aj prvé vážne lásky. Čo by dnes človek dal za ten čas. Vtedy som nasadol na električku, potom som presadol a domov ďalšia pol hodina. Ale malo to tak byť a bolo to fajn. Pod Hradom, keď bolo treba robiť na romantika:), tak ten Hrad alebo Horský park, to boli osvedčené destinácie. Inak sa randilo v meste, štandardné miesto, kde sme si dohovárali rande bolo „pod obesenými“, na Námestí Ľudovíta Šťúra, lebo to bolo na pol ceste alebo potom ešte na Hodžovom.

Mali ste aj stredoškolskú partiu, s ktorou ste chodili niekam na víkendy?
Hej, hej, my sme sa zišli dobrá partia, do dnešného dňa sa stretávame, teda chalani – chalani, bože, to znie… Raz za mesiac, za dva ideme spolu na pivo. Boli sme 3 – 4 razy na Kamennom mlyne, neviem, či to ešte existuje. Mali sme aj také, dnes by sa to nazvalo turistika, ale my sme mali jasný cieľ: prešli sme po turistickom chodníku z Kamzíka alebo zo Železnej do Mariánky a skončili sme v krčme. To bol cieľ, nie tá turistika:). S dvomi alebo s tromi sme išli na týždeň do Budapešti…

Boli ste s rodičmi niekde pri mori, alebo ste chodili po Slovensku?
Tým, že sme sa – ako som hovoril – zaraďovali k akejsi „honorácii“, bol som ako prvý z triedy pri mori. Bola to však z núdze cnosť, Brat mal laryngitídu a odporúčali nám vyskúšať s ním more. Boli sme v 70-tych rokoch dva razy za sebou, raz v Bulharsku, potom v Juhoslávii. Potom ešte zopár razy, po takú 5. triedu, sme išli na dovolenku ako rodina, a potom už nie. Boli sme na Balatone, v Budapešti, väčšina ciest bola po Slovensku, boli sme ešte aj v Prahe.

Ste historik, históriu ste milovali aj kvôli pani učiteľke – mali ste V Bratislave vytipované aj nejaké miesta, ktoré ste vyslovene milovali, cítili ste sa tam dobre?
Áno, to mám do dnešného dňa – a nie kvôli tomu, čo tam je, ale kvôli atmosfére – zbožňujem Kapitulskú ulicu, strašne mám rád pohľad, keď prejdete podchodom pri Univerzitnej knižnici, napravo máte Klarisky, naľavo bývalého Dežmára, keď sa pozriete pred seba, vidíte pravoslávny kostolík sv. Mikuláša, za tým je Hrad…

A s nočným osvetlením…
Aj hore na Hrade je také jedno miesto, na ktoré rád chodím. Tiež v Horskom parku je niekoľko miest, kde som radšej, ako inde. Viaže sa to na Staré mesto. Veľmi sa mi páči aj Baštová a ako sa ide od Františkánov dole, plus Mirbachov palác. Len tam nesmú byť ľudia, to je jediná podmienka. Aj z druhej strany Dunaja, pohľady od Starého mosta k Mostu SNP, aj ako je Aušpicz, tam ďalej sa ešte dá isť na štrkové jazyky, a ja tie pohľady mám rád.

Keď ste „robili romantika“, chodili ste na Hrad a museli ste vidieť, ako sa búra Podhradie. Ako ste to vnímali, nie teraz ako dospelý človek, historik, ale ako ste to vnímali vtedy?
Pravdu povediac, neviem veľmi abstrahovať od toho, že som historik, lebo mám na to len veľmi chabé útržky spomienok. Totiž, prvý byt mojich rodičov bol na Floriánskej ulici pod Hradom, na Vydrici oproti Rybárskemu cechu. Dnes tá ulica už nie je. Boli tam dva dvojpochodové domy s nájomnými bytmi, naši tam mali svoj prvý byt, ktorý ja som nezažil. Naši sa zobrali v ´62, ja som sa narodil v ´64, pamätám si už len ich biskupické fungovanie. Bol som sa tam zopár razy pozrieť a videl som tú časť už nesmierne spustošenú a zanedbanú. Nejaký pozitívny vzťah na základe vlastnej skúsenosti preto nemám. Mama zvykla spomínať, že sa tam bála chodiť po tme. Slúžila ako zdravotná sestra, chodila buď veľmi skoro alebo neskoro, bolo to tam zanedbané, plné asociálnych živlov, to je nepochybné. Ale nemalo sa to riešiť takto, ako sa to riešilo. To stojí mimo diskusie.

Pamätáte si na nejaké bratislavské postavičky? Zrejme nie veľmi z centra mesta… Schöne Náciho ste asi už nezažili…
Toho som už nezažil, to len moja mama vždy rozprávala; spomínala na stretnutia s ním, ako jej ako mladej žene ruku bozkal. Pamätám si skôr pitoreskné figúrky z 80-tych rokov, toho su budete pamätať aj vy, taký Cigáň, čo hral na hrebeni pri Univerzitke.

Á
no, chodil aj na Miletičku hrávať.
Aj okolo Šafka sa ponevierali kadejaké roztodivné existencie, skôr také skupiny postavičiek. Dolu bolo Tempo, bufet oproti Prioru (dnes Tesco na Kamennom námestí, pozn. redakcie). A oproti Slovanu (kino v miestach dnešného McDonaldu na Námestí SNP) bol tiež bufet, kde to strašne smrdelo po segedíne, ako sa išlo do Veľkého Srdiečka. Po ľavej strane bol bufet, tak tam. Vždy mi mama hovorila, že keď už ideš do bufetu – bufetová treska bola jeden z kulinárskych vrcholov tej doby – tak tam nemám chodiť, schádzajú sa tam existencie, aj hygiena nie je dobrá. S odstupom 30 rokov človek povie, že to malo svoje čaro, ale nechcel by som tam už ani jesť, ani piť.

Ako teraz vnímate likvidáciu priemyselných štvrtí mesta?
Ak budeme konkrétne hovoriť o tom, čo bolo na mieste Eurovey, tak teraz je to lepšie. Bolo to územie nikoho, zarastalo to; viem, že tam stála Stoka a malo to svoje čaro a genius loci, ale bolo to na spadnutie. Fajn, že tam bolo divadlo a kultová krčma, ale celé živorilo. Nepoznal som žiadny projekt, podľa ktorého by sa stará zástavba bývalej remízy a dopravného podniku a vlečky atď., obnovila, aby sa tam vniesol nový život, ako sa to napr. zvykne robiť formou loftov. Alebo ako sa robí Cvernovka a v Jarovciach sýpky. Nič takéto som nevidel. Len nastúpili developeri, ktorí to vykúpili, splanírovali a postavili tam to, čo tam je teraz. Nebol som hneď prijatý na vyšku, tak som rok robil a časť svojho zamestnania som strávil aj v  starom prístave. Nebolo to žiadne terno, ten vnútrajšok. Dalo by sa to celé určite architektonicky spraviť krajšie, citlivejšie, modernejšie – nie sklobetonovým spôsobom, ako sa to robí teraz, ale neviem o žiadnom projekte, ktorý by to bol riešil. Neznamená to, že neexistoval, len za ním zrejme nebola taká silná developerská skupina, ako za tými, ktorí Euroveu postavili. Druhá vec, môj starý otec robil v Apollke, v priestore, kde sa dnes stavajú mrakodrapy. Už len čisto z osobného hľadiska, urobiť tam nejaké múzeum na spôsob múzea rafinérie alebo niečoho podobné, to som všetkými 10 prstami za. Ale Apollka bola zbombardovaná v ´44-om, môj starý otec zhodou okolností prežil bombardovanie, aj mi o tom rozprával. Domov sa vrátil tri dni dni po bombardovaní; už ho všetci pochovali. Ale tí, čo prežili, tam museli ostať, lebo bolo treba hasiť a zachraňovať, čo sa dalo. Všetko to, čo tam vtedy vybuchlo a vytieklo, ostalo v pôde. A 50 rokov sa to neriešilo. Je tam silná kontaminácia mazutom, ropnými produktmi. Ťažko budem teraz vzdychať nad tým, čo sa tam postavilo, keď sa tam 50 rokov nedialo nič. Denne som chodil okolo, aj keď som sa vozil do školy, a pamätám si, ako vyzeral ten areál – boli tam ešte zvyšky po bombardovaní. Postupne to padalo, postupne to zarastalo, ostalo to úplne zanedbané. Gumonka detto. A navyše je to exponovaná oblasť, z tohto hľadiska som rád, že sa s tým pohlo. Ale nemuseli to byť mrakodrapy, o tom by som rád diskutoval. Ale jednoducho peniaze hovoria, peniaze robia svoje. Spomínali, že počas stavebných prác do nejakej hĺbky dekonataminovali pôdu. Či to aj urobili, to nemôžem súdiť, ale už to, že sa s tým vôbec pohlo a že tam vzniká de manhattanská prestížna štvrť, no tak budiž. Furt lepšie ako to, čo tam bolo. Opakujem, asi sa to dalo riešiť aj citlivejšie, ale asi ani vôľa, a asi ani peniaze na to nie sú.

Bratislava už bola mestom, bola korunovačným mestom, hlavným mestom, robotníckym mestom, do ktorého sa pozvážali aj v rámci Slovnaftu a iných podnikov, ľudia z celého Slovenska, vybudovali sa všetky satelitné sídliská – lepšie, horšie, krajšie, nekrajšie. A teraz vy osobne, keby ste mali možnosť nejako usmerniť rast alebo smerovanie mesta, ako by ste si to predstavovali? Nech je z nej veľkomesto, aby sa rozrastala aj cez architektúru, ktorá by tento ráz podčiarkovala, alebo by bolo lepšie, keby to bolo veľké mesto pod Karpatmi, ale kľudnejšie, starosvetskejšie, aj architektúrou, síce novou, ale nie veľkomestskou.
Určite by som preferoval tú druhú možnosť. Bratislava sa mi páčila vtedy, keď sme s o nej učili, že má 300000 obyvateľov. To bolo také znesiteľné mesto. Dnes už je na mňa veľké a nepredstaviteľne chaotické. Nejaký čas svojho života prežil v Nemecku, vo veľkých mestách, ktoré boli možno aj 2 – 3-krát väčšie ako Bratislava, ale napriek tomu neboli tak chaotické.

Chaotické čím, dopravou, spôsobom života, architektúrou?
Neorganickým napuchnutím, spôsobom života, zoberte si napr. Petržalku, kde v priebehu 20 – 25 rokov pribudla štvrtina obyvateľstva. Pričom všetka sociálna a kultúrna infraštruktúra, ktorá je mestotvorná, bola na druhom brehu Dunaja. Tam nebolo nič, ľudia museli chodiť na druhú stranu. Viem, že ľudia museli a musia niekde bývať, ale bez citlivého plánovania? Rovnako sú na tom aj Medzijarky a Dolné hony, čo bezprostredne postihlo aj nás v Podunajských. Na relatívne malom priestore začalo bývať miesto pôvodných 5000 až 40000 ľudí. Osobne si myslím, že extenzivitu svojho rastu Bratislava už dosiahla. Je len otázkou času, kedy aj tie aj okolitá satelitná výstavba stane súčasťou väčšej Bratislavy, povedzme po Stupavu. Nie len tak, že všetci odtiaľ chodia robiť do Bratislavy, ale že sa stane predmestím. To, že sa mi to nepáči, to je už len moja vec:) Určite by som preferoval pokľudnejší, starosvetskejší, aj menší rámec fungovania mesta. Lebo mesto, tak okolo 300000 obyvateľov, malo všetko, čo človek v tej dobe k svojmu vyžitiu potreboval. Či to bola kultúra, šport atď. Bratislava vždy bola predmestím Viedne a z tohto hľadiska ním aj zostala. Nemala by ašpirovať na to, aby sa stala hypermoderným veľkomestom, zvlášť za takýchto podmienok – neorganického, neriadeného rastu, kde sa robí len to, čo určí developer. Oblasť Eurovey ma až tak netrápi. Čo ma trápi, to je Zuckermandel. Je to srdce Starého mesta a je to katastrofa. Hrozím sa toho, čo tam ešte postavia. Aj to, čo spravili s Novým mostom, je katastrofa. Mne sa ten most páči ako solitér, keby stál niekde.

On je technicky špičkový.
Áno, architektonicky je to skvelé dielo, ale prerezali tým mesto a polovicu Starého mesta splanírovali. Keď si vezmeme Židovňu pri vyústení tunela, sú tam aj zrekonštruované staré budovy,, je tam aj nová zástavba; keď sa chce, ono to ide. Môžeme si o farebných domčekoch nad Staromestskou myslieť, čo chceme, ale stále to nie je to, čo je teraz na Zuckermadli. Dominantami boli Hrad na jednej strane a Dóm na strane druhej. Domy sa stavali okolo nich a tieto stavby dominovali svojmu okoliu. Bola to aj záležitosť duchovná; bolo jasné, kde je duchovné centrum. A teraz čo? Tri metre od Dómu ide šesťprúdová cesta, a ešte bohviečo, čo tam ešte doplnia.
Hovoríme o mojej mladosti za socíku – a bola aj komplikovaná, ale žil som rád túto mladosť. Áno, boli sme veľmi nespokojní s tým, čo bolo, najmä v konfrontácii s tým, čo bolo desať kilometrov na západ, ale tým, že človek v tom čase prežíval svoje prvé vážne lásky, bol na vrchole fyzických síl… proste tá mladosť človekom hrala. Nemôžem povedať, že som prežil smutnú, depresívnu mladosť. Skôr naopak. Bolo veľa radosti, zábavy, lásky, aj v tých podmienkach, ktoré boli. Keď abstrahujem od spoločensko-politických pomerov, na moje vysokoškolské časy so všetkými absurditami, ktoré sa k tomu viazali, spomínam rád. A sociálne väzby, ktoré vtedy vznikli, či už z gympla alebo vysokej školy, v mnohých prípadoch pretrvávajú veľmi pevne. Že sme stáli na rifle pred Tuzexom, a keď prišli dobré knihy, tak sme stáli aj na ne, no čo už, bolo to tak. Je to asi tak, ako s vojnou (vtedy povinnou dvojročnou vojenskou službou. pozn. redakcie) – je to celé absurdné, ako hovoril vojín Kefalín, ale keď sa stretneme, tak spomíname na to srandovné. Kopa absurdít a vecí na hrane života, tie milosrdná pamäť potlačí, ostávajú hlavne svetlé stránky života.
Dalo by sa spomínať na rôzne absurdné veci. Raz neboli vložky, raz zubná pasta, raz knižky – bol to často tzv. podpultový tovar (tovar, ktorý sa obrazne vyťahoval v obchodoch spod predajného pultu a nebol bežne dostupný; pozn. redakcie). Dodnes sa na tom rehoceme. Spomínam si, to už bolo na výške, keď začal vychádzať Literárny týždenník. Veľmi liberálny, perestrojkový, mnohé veci tam bol také, že človek sa nestíhal diviť. V stánkoch bol hneď vypredaný, tak sme ho chodili kupovať do Slovenského spisovateľa, priamo do vydavateľstva, v piatok okolo druhej. Išli sme zo školy rovno tam, stavali sme sa do radu – Literárny týždenník, prípadne aj Slovenské pohľady, tie boli vtedy tiež veľmi progresívne. Pri jednej príležitosti som si všimol, že ľudia kúpia a idú ďalej k predavačovi, niečo mu pošepnú, predavač sa zohne a  vyberie spod pultu… ááá, niečo došlo. Tak som tiež išiel ďalej, vôbec som nevedel, o čo ide, tiež som šepol predavačovi – jeden si prosím. Nevedel som, čo to bolo, došiel som ku kase, zaplatil som, a potom som sa pozrel – boli to Vtáky v tŕní. Takže nielen rifle a banány, ale aj toto boli absurdity doby. Podpultová knižka – a sú to Vtáky v tŕní:)

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.

S vďakou sa pýtala externá spolupracovníčka Bratislavy fotogenickej Ester Mateášiková.

Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Bratislavy fotogenickej s názvom Nostalgické rande s Bratislavou, ktorý podporil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy z prostriedkov grantového programu Ars Bratislavensis.


Možnosti podpory Bratislavy fotogenickej

Máme radi Bratislavu rovnako ako vy. Naše články a fotky ochotne ponúkame vám, našim čitateľkám a čitateľom, bezplatne, ale ako všetko, aj technické zázemie a čas na tvorbu obsahu stránky stoja peniaze. Aj najmenšia finančná podpora nám pomáha venovať sa webu a s ním aj Bratislave - viac a lepšie.
Podporiť nás môžete prostredníctvom prevodu na transparentný účet číslo SK6783300000002001245463 občianskeho združenia Bratislava fotogenická.
Ďakujeme.

posunúť na začiatok