Pán Milan: Mne sa lúbila stará Bratislava

Bratislava fotogenická sa na spomienky spojené s Bratislavou pýtala pána Milana (66 rokov).

Ste rodený Bratislavčan, v ktorej časti mesta ste sa narodili alebo kde ste prežili detstvo?
Narodil som sa vo vilovej štvrti pod Slavínom, na Blahovej ulici, tam so prežil aj celé detstvo a mladosť.

Kam ste chodili do škôlky a do základnej školy? Bolo to v blízkosti domu?
Do MŠ som chodil na Blahovu, neskôr na ZDŠku na Čapkovu ulicu. Mám aj dve sestry, bol som stredné dieťa.

Aké máte spomienky na škôlku a školu? Páčilo sa vám tam, mali ste kamarátov a kamarátky? Akí boli učitelia a učiteľky?
V škôlke to bolo v pohode, väčšinou tam boli deti z našej ulice a z okolia, tam som mal len učiteľky a boli v pohode. Keď som tam skončil, aj škola bola v pohode. Boli väčšinou v pohode, tam boli hlavne učiteľky, staršie ročníky. Učitelia boli asi dvaja, na pracovné vyučovanie.

Ktoré predmety ste mali rád, ktoré vám nešli?
Zemepis, telesaná a pracovná výchova, nemal som rád fyziku a chémiu.

Spomínate na pracovné vyučovanie? Mala som ho aj ja, ale dnes sa už nevyučuje. Myslíte si, že je nejaký predmet, ktorý ste vy mali a dnes deťom chýba vo výuke?
Mali by mať pracovné vyučovanie. Dievčatá mali šitie a iné krúžky a zase tí chlapci došli do styku s pracovným vyučovaním, čo sa im dneska aj zíde. To tam veľmi chýba. Aj občianska výchova, viete ako to je – tá mládež, Slovákom to veľmi chýba. Mali sme štyri roky pracovné vyučovanie a cez leto sme chodievali do Mičurina, tam bolo záhradníctvo, bol tam aj bazén – dneskaj je už zreparovaný. Tam sme chodili sadiť, okopávať…

Ako dieťa ste športovali?
Robil som gymnastiku a neskôr v 13 – 14 rokoch aj fotbal.

Gymnastiku ste robili závodne?
Nie, v telovýchovnej jednote, boli aj všelijaké súťaže. Chodil som do TJ Vinohrady na Sokolskej, tam bola gymnastika, aj džudo a všeličo tam bolo.

Ako dlho ste robili gymnastiku?
Ako som začal chodiť do školy – asi od 8 rokov do 14.

Futbal ste hrali len tak s kamarátmi?
Nie, za telovýchovnú jednotu Štart, dneskaj už ako neexistuje.

Kde sídlila?
Najprv sme mali ako náhradné ihrisko Matadorku, ako kedysi ako žiaci. Potom neskoršie postavili na Pasienkoch, vedľa Kuchajdy, to už zase neni, neviem prečo to zbúrali. Futbal som hral až do vojny.

V lete ste kam chodili s kamarátmi športovať?
Chodili sme ako do Pionierskeho paláca, do bazénu, to sme mali kúštik, ak sa pamätáte.
Áno.
Skoršie sa chodilo na Matadorku, partia chlapcov. Ale väčšinou ako malí chlapci do toho Pionierskeho paláca.

Bola tam kopa rôznych krúžkov, chodili ste na niektorý?
Nechodili sme. Ale ako malé deti sme chodil aj na bábkové divadlo, čo si pamätám, v nedeľu doobeda bolo bábkové predstavenie. Boli tam krúžky, aj ručné práce, no trochu sme chodili, ale nie až tak. Bolo tam futbalové ihrisko, tam sme mali možnosť si zahrať futbal, bolo to blízko, v centre mesta, bola tam aj zoologická, nejaké králičky. Aj opice, aj pávy voľne chodili po záhrade, bola tam aj voda. Mladí ľudia, teda tie deti sa mali kde zahrať. Každý si dačo našiel. Aj filmy tam premietali. Vedľa futbalového bolo húpačiek, takéto tam bolo. Dá sa povedať, že sa tam dalo vyblázniť.

Po základnej škole ste kam išli ďalej?
Išiel som sa učiť do BEZky (Bratislavské elektrotechnické závody, pozn. redakcie), po vyučení som išiel na vojnu.

A za čo ste sa vyučili?
Za elektromechanika.

Kde ste boli na vojenčine?
V prijímači som bol v Brne a odtiaľ po mesiaci Pardubice.

A tam ste už strávili celú vojnu?
Áno, tam.

A ako si na ňu spomínate?
Nedobre.

Nedobre, prečo? Bol tam veľký dril alebo šikana?
Bola tam šikana strašná, ale zase keby nebola, bol by tam holubník. Mazáci to držali.

Šikana bola na základe toho, že ste boli „holuby“ alebo preto, že ste boli zo Slovenska (aj keď to bola jedna republika)?
Mám také spomienky, že od Čechov som mal väčší pokoj, než ako ma buzerovali Slováci. Mali sme tam takých z okresu Trnava a tí, dá sa povedať, že ako mazáci, úplne žrali tú vojnu. Buzerovali vo veľkom.
To muselo byť hrozné.

Vrátim sa k strednej škole – ako partia chalanov, kam ste sa chodili zabaviť alebo povedzme na pivo?
My sme chodili už ako malé deti, rodičia nás brali do Horského parku na prechádzku a do Funusu. Tam sme zakotvili, v Horskom parku. To bola pekná výletná reštaurácia, v lete tam bolo nádherne, veď aj do dnes tam je. Raz za rok, v lete, sa tam aj so ženou vyberieme aj s vnúčatami, poukazovať okolie, Slavín. Slavín už nie je taký ako býval, sú tam samé vily, vtedy tam boli samé záhrady. Je to tam zmenené – úplne strašne. Zastavané. A keď bola nejaká oslava, tak sme chodili väčšinou na Vysokú 44.

Áno, to bola legendárna vináreň.  A to ste boli zrejme v triede len chlapci…
Nie, aj dievčatá.

Chodili ste si niekam aj zatancovať alebo na výlety?
Chodili sme na Železnú studničku… väčšinou. Aj na čundre, tak, že na víkendy.

Kam ste chodili na čundre?
Neviem, či ste to poznali, tam bolo Štátne sanatórium. Mama tam robila, otec robil na ÚV (Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, pozn. redakcie), takže sme tam mali ako voľný vstup, bolo to oplotené. To bola ako doliečebňa po operácii a tak. Mali tam aj nádherný bazén, bola tam kolkáreň, poľovnícka chata, bufet, občerstvenie, tam sme teda chodievali ako chlapci, mali sme tak tých 16. V piatok sme sa zbalili, sobota, a v nedeľu domov.

Mama bola zdravotná sestra?
Mama tam upratovala, otec robil vodiča.

Vaši rodičia boli tiež z Bratislavy alebo sa sem prisťahovali?
Obidvaja boli z Budmeríc a v 50-tom roku sa sem prisťahovali.

Ako ste doma hovorili?
Jedine po slovensky.

Keď ste sa vrátili domov z vojny, hneď ste sa oženili?
Nie, nie, zamestnal som sa; k polícii som išiel a v 26 rokoch som sa oženil.

S manželkou ste bývali kde? Išli ste k rodičom?
Áno, na tej Blahovej. Manželku mám dole od Dunajskej Stredy; keď išla na materskú, išla dole. Keď mala malá 10 mesiacov, dostal som dvojizbový byt v Trnávke, potom sa vybavila škôlka, tak manželka došla s malou.

Kto bol u vás doma hlavná autorita – otec, mama, starí rodičia?
Mama, mama. Starí rodičia, to som bol ešte maličký, aj otcovi rodičia aj mamini, moc si nepamätám. Mal som 3 – 4 roky, keď posledný dedo…

Mali ste doma stanovenú hodinu na ZDŠ a na strednej škole, dokedy ste museli byť doma?
Do takej pol siedmej, siedmej v zime, v lete do pol ôsmej, do ôsmej. Mali sme vybavené.

U vás doma sa chodilo do kostola?
Nie, otec bol na ÚV, tak to sa nedalo, nikto z rodiny.

Ako dieťa ste mali domáce zvieratko?
Nie, nemali sme, vtedy to nebolo takéto. V Pionierskom paláci boli. Teraz mám dvoch psíkov, dcéra, keď sa vydala, išla do Ivánky bývať, tak si jedného zobrala. Maltezáčka sme mali 14 rokov.

Keď ste sa zoznámili s vašou manželkou a kam ste chodili randiť?
Viete čo, do kina sme chodili dosť často, s partiou na pivečko.

Manželka je od Dunajskej Stredy, ale tu ste sa zoznámili?
Áno, tu sa učila, aj bývala, tu sme sa zoznámili.

Bratislava mala veľa kín, dnes sú hlavne v multiplexoch; kam ste chodili vy? Ktoré bolo vaše obľúbené kino?
Kde dávali aký film, tam sme išli – Slovan, Pohraničník, tam sme najviacej chodili, do Palacky niekedy. Keď postavili Hviezdu, tak tam sme chodili, aj do záhradného kina, to sme mali najbližšie. Keď to postavili, tak to bolo také pekné. Sem-tam do Tatry sme išli, Praha, Slovan.

Záviselo to teda od toho, kde bol dobrý film? Ako dnes…
Áno, áno.

Chodili ste spolu aj na tancovačky?
Chodili sme niekedy do Véčka (kultový Vysokoškolský klub na Námestí SNP, pozn. redakcie), vtedy to už pomaly končilo, do Horského parku na vysokoškolské internáty, aj plesy tam bývali, aj na reprezentačný ples každý rok. To robilo Ministerstvo vnútra v PKO.

V PKO sa robili aj tanečné. Tam ste chodili?
Nie, nechodil som vôbec.

Už ako dospelý ste chodili niekam na Silvestra sám alebo s partiou alebo ste boli doma?
Brat došiel k nám alebo my k nemu. V Dúbravke mal chalupu, tam sme robili niekedy Silvestra. Potom, keď sa už syn narodil, pri dvoch deťoch sa to už nedalo.

Na Blahovej, tam ste mali rodinný dom? Neviem si teraz vybaviť, ktorá je to ulica.
Teraz je to Fraňa Kráľa; keď sa išlo od Kriváňa (bývalý hotel na Štefánikovej, pozn. redakcie) hore schodmi, tam to bolo, potom bola Sokolská a tam bolo ÚV. Bola to normálna bytovka.

Mali ste dobré susedské vzťahy?
Áno, to bolo všetko v pohode, tie susedské vzťahy. Boli veľmi dobré. Veď si aj pamätám, keď som bol maličký, že vtedy málokto mal televízor ….

Keď ste boli na strednej škole, veľkou túžbou boli rifle…
Skorej to začalo, išli sme do Tuzexu…

Kde vám rodičia zvyčajne kupovali oblečenie?
Normálne v Starom meste na Obchodnej, topánky u Baťu, do Tuzexu sa málo chodilo, väčšinou len pre tie texasky.

Boli ste spokojný s tým, čo ste mali? Alebo ste si mysleli, že by tu mohli byť aj iné veci – niečo, čo ste videli v televízii v rakúskych reklamách alebo ak niekto vycestoval?
Človek zvyčajne na to ani nepomyslel, lebo nevedel o tých veciach. Potom, keď začali všelijaké aféry, pašovali sa talianske šuštiaky, to sa zháňalo. Keď sa postavil Prior, vo veľkom sa zase do Prioru chodilo. Všetko sa tu dalo, keď bol starý Pionier, tam mama s nami veľa chodila. Tam bolo oblečenie, aj obuv, tam bolo všetko. Obchodná bolo také nákupné centrum…

Potraviny, drogéria, veci do domácnosti sa kam chodili kupovať?
Pod nami boli potraviny dvoje, tak tam väčšinou sme chodili,. Mäsiar bol u Vaňka, tam sme chodili. Predtým tam bol taký drevený zelovoc, ak si to pamätáte…

Kde bol zelovoc, nepamätám si.
Hneď vedľa Vaňka, masárov. Kriváň… ešte ten Vanek tam je, ale neni tam ništ. Od revolúcie je to zadebnené. Tu je Leškova, tu je Vanek, a vedľa boli také drevené búdy, 4 – 5 okienok a tam bol zelovoc, veľa bol taký barak a expreso a križovatka. Oproti Slovenskej akadémii vied.

Chodievali mama alebo otec niekedy na Centrálne (trhovisko)? Tam sa dalo aj najesť, alebo s kamarátmi záksť na vínko alebo burčák, aj nakúpiť.
Otec chodil s kamarátmi, mali svoju partiu. Chodili aj na Centrálne, aj na Žilinsku, tam mali garáže; keď odslúžili, išli na Žilinskú, do tej vinárničky. Ale chodili aj s bratom, to si pamätám, to som bol malý chlapec ešte, a ma ta zobral. Ako je dnes ROH (Istropolis, pozn. redakcie), tam bola stará Miletička, tam chodili na vínko, na burčák, hneď aj zelenina sa nakúpila.

Akú hudbu ste zvykli počúvať?
Hudbu? Mal som rád country, mladých, a ľudovky, potom už keď začali Beatles, Rolling Stones a tieto kapely. Ale hlavne ten Beatles.

Kde ste ich počúvali, v rádiu to asi nehrali?
Ale hrávali, keď už boli známi, tak ich dávali. Nie často, ale… Smokie…

A našich hudobníkov?
Vondráčková bola taká, aj Gott, vtedy začínal, dobý bol. Aj chudák Duchoň, taký ozaj dobrý spevák. My sme boli takí všestranní, aj ľudovky, keď sa chodilo na čunder, tak sme mali gitary. Potom si aj neskoršie urobili kapelu chlapci …

Aj vy ste hrali na gitaru?
Nie, ale boli tam chlapci, mali gitary dve, bendžo, basu, aj harmoniku – v tom Horskom parku, čo sa chodilo na pivo, tam sa nás stretla celá partia, bolo nás tam aj 50, 60, 70, gitary, bendžo. Mám tam na to dobré spomienky. Vždy v piatok alebo v sobotu sme sa tam väčšinou takto stretli, priniesli nástroje…

Chodili ste sa niekedy s rodičmi alebo kamarátmi najesť sa do reštaurácie?
Nie, to nie. Aj nebolo toľko tých peňazí – a viete ako. Pamätám si ako chlapec, mäso sme mali akurát tak v nedeľu, sem-tam cez týždeň nejaký ten falošný guláš, ako sa hovorí, z bratislavskej salámy alebo čo to mama kupovala. A vtedy, veď u mäsiara to bolo prázdne, úplne vymleté, a keď došiel piatok, to už musela mama už ráno o stvrtej vstať a ísť sa postaviť k mäsiarovi, potom staršia sestra ju išla vymeniť. Cez zimu, keď bolo chladno, potom ja, a keď otvárali, zase došla mama.

A čo sa u vás tak najčastejšie varievalo?
Z múky, kyslé omáčky, no hovorím veľa od múky:). Falošný guláš. A v nedeľu bolo kura alebo rezne alebo hovädzina. A na jeseň aj zajace.

Otec bol aj poľovník?
Nie, nie, on vozil funkcionárov a od nich vždy toho bažanta, zajaca a takéto doniesol.

Robili sa aj cestoviny – nie v takej podobe ako dnes, ale povedzme slíže s makom?
Aj také, mama vždy navarila nejakú polievku, k tomu buchty, posúchy piekla, hodne od múky. Vtedy sa všetko doma robilo, varila aj knedle a tak.

Na Vianoce ste jedávali čo?
Mávali, aj do dnes to užívame, čo sme od rodičov zdedili. Na obed sa dá aj nejaka tá kyslá polievočka, njake ľahké jedlo. Večera bola potom oplátky, nejake ovocie, orechy s medom, potom šalát, taký ten cibuľkový.

Majonézový?
Nie, cibuľkový. Majonézový vždy robíme na Nový rok. Cibuľkový , zemiaky s cibuľkou a rybu, kapra, filé.

Robila sa aj kapustnica alebo hríbová polievka?
Nie, my sme vždy medzi sviatkami robili kapustnicu. Tak, aby bola na Silvestra.

A koláčiky?
Tak samozrejme, tie sa pečú stále.

Keď ste ešte ako dieťa boli doma, tak na Vianoce ste ako deti – boli ste traja, čo je relatívne dosť – dostávali darčeky?
Väčšinou, keď sme boli menší, tak hračky, potom trošku väčší oblečenie, šále, rukavice, ponožky, také čo aj človek potreboval, také rodičia kupovali

Také praktické darčeky. A na Mikuláša ste dostávali balíček?
Áno, vždy bolo. Topánky sme si dávali.

Našli ste v nich aj uhlie alebo cibuľu?
Nie.

Boli ste všetci dobré deti:)
Neviem, či dobré, či nie, ale ani raz tam nebolo. Bolo iba ovocie, sladkosti, banán, pomaranč.

Ktoré miesta v meste ste považovali za veľmi pekné, príjemné?
Často sme chodili, teda od tých 14 rokov, na Korzo. To sa prechádzalo od Michalskej až po Dunaj a zase naspäť a zas, aj trikrát sme to obehli. Dievčatá sa opaľovali, to Korzo bolo také zoznamovacie.

Chodilo sa v sobotu a v nedeľu?
Chodilo, ale aj každý večer, väčšinou však v sobotu. V nedeľu sa chodilo sadnúť do cukrárne. Kedysi boli na Korze dobré cukrárne… bolo to také zaužívane, chodila tam celá Bratislava.

Spomínate si na bratislavské postavičky ako bol Schone Náci alebo Lacko, čo riadil dopravu?
Áno, ten čo pískal s píšťalkou, pri Štefánke, to bola jeho obľúbená križovatka. Neviem, či sa volal Lacko, ale bol tam stále. Vždy ho museli vyháňať a upozorňovať.

Ale dobre riadil dopravu?
Áno, správne. Ešte v strede bola tá búdka, keď policajt odišiel, už tam prišiel a vypiskoval. Človek sa na tom aj zabával – pristavil sa 10-15 minút a sme sa pozerali.

Keď sa začalo búrať Podhradie, stavať most a Petržalka, na to si spomínate?
Áno, veď na Hrad sme chodili, bol tam aj amfiteáter. Ešte sme nemali ani občianske, tak nás tam starší chlapci prepašovali.

Bolo vám to ľúto, keď sa búralo Podhradie?
Aj bolo, ale ináč tie domy boli schátrané, veľmi sa nestaralo o to, o tú Vydricu. Ale bolo to tam aj pekné. Ale doba išla, bývať trebalo, tak sa muselo aj takto. Býval som na Trnávke a žena stále hovorila, že do Petržalky by nešla bývať ani bohovi. Ale nakoniec sme tam dostali byt, a teraz by už z Petržalky nešla. Bývam medzi Malým a Veľkým Draždiakom, je to slepá ulica, potom sa už ide k horárni. Jedna z najlepších častí.

Prišli ste tam bývať ešte počas výstavby, dalo sa tam existovať?
Bolo to ťažké, neboli chodníky, cesty, blata bolo, no veď postupne sa to urobilo.

Obchody asi tiež neboli?
Obchod sme mali hneď vedľa, Jednota tam bola, veď aj dodnes je.

Vaše deti chodili už do škôlky a do školy v Petržalke?
Áno, aj do jaslí. Jasle a škôlku sme mali hneď za domom a školu za škôlkou. To sme len z okna kukli, išli samé do škôlky, nebola tam cesta, len prešli z domu.

Chcem sa opýtať aj na ´68 rok. Ja som bola malá, ale na tanky si pamätám. Koľko ste mali vtedy rokov?
Mal som 16 rokov.

Bol to šok, zrazu boli v meste tanky, vojsko, technika?
Keď došli, tak som bol s rodičmi na rekreácii na dovolenke. ÚV malo na Bohatej takú rekreačnú oblasť, veľká chalupa, bazén. Pri Horných Orešanoch. Tam sme sa to dozvedeli. Tam sme prežili celý mesiac, ani sme nešli do školy. Prišiel autobus a všetci chlapi museli odísť, ostali tam len deti a ženy. Prvé chvíle boli krušné.

Mama bola v kontakte s otcom? Museli to byť pre ňu krušné chvíle, keď zrazu nevedela, čo sa deje s otcom…
Všetci sme boli od rána do večera pri rádiu, niekedy volali, bola tam aj telefónna linka. Tak otec sem-tam zavolal. Keď sme sa odtiaľ vrátili, bolo už kľudnejšie, by som povedal. A v Horskom parku, pri Funuse, tak tam boli na ulici samé tanky. Do mesta sme málo chodili… radšej. Lebo vtedy aj spolužiaka, čo bol Peťo Legner, čo ho pri pošte zastrelili… Tak nám soma úplne zakázali chodiť do mesta.

Páčila sa vám Bratislava ako mesto? Boli ste spokojný s ňou ako s miestom na žitie? Chýbalo vám tu niečo? Predstavovali ste si, že by ste chceli žiť inde?
Bratislava sa mi v tých rokoch veľmi ľúbila. Nebolo to nejaké veľké mesto. Nebola Petržalka, nebola Dúbravka, nebola také sídliska, mesto sa mi veľmi ľúbilo. Aj dobre položené, z Bratislavy by som neodišiel.

Prestavujú sa Mlynské Nivy, pôvodne priemyselná štvrť. Ako to vnímate?
My sme väčšinou až sem do mesta nechodievali. Väčšinou sme sa zdržiavali tam – Hrad, Slavín, Horský park…

Ako vnímate to, že sa celá táto štvrť prestavuje, rastú tu vysoké budovy. Niektorým sa to páči, niektorí sa na to hnevajú, hovoria, že v Bratislave by s to nemalo byť.
Podľa mňa je už budovať nutnosť, lebo Bratislava bolo staré mesto, nebolo tu až tak nič okolo. Ale netreba to preháňať. Ale stará Bratislava je stará Bratislava, to bolo pekné mesto. Dnes je tu už veľa budov. Mne sa lúbila stará Bratislava. Dnes je to roztiahnuté, výškové budovy, no…, ale ideme s dobou.

Ako sa vám páčia nákupné komplexy? Kedysi bolo veľa malých obchodíkov, dnes je to koncentrované v centrách…
Bolo to lepšie, človek sa aj prešiel po tom meste, pospomínal si, nakúpil si hento, dnes je to veľký kolos, veľká konkurencia, vtedy nebola až taká. Oblečenie bolo také, čo sa u nás robilo, topánky boli naše, dneskaj sú obchody samé značkové, dá sa povedať, že predražené na tie naše platy. Vtedy to bolo jednoduchšie, človek sa pri tom aj poprechádzal v Starom meste, či po Obchodnej, či na Korzo išiel, keď sme boli väčší, aj na tú kávičku. V každom bolo niečo iné. Dneskaj to už neni také.

Takže mesto bolo kľudnejšie, priateľskejšie k ľuďom?
Bolo, bolo, kedysi vo večerných hodinách sa človek nebál ísť von, boli sme mladí, vznikla aj nejaká šarvátka, aj sa chlapci pobili, ale nebolo to také. Dnes, keď má ísť človek do stredu mesta, aby sa večer bál, deťom treba zakazovať ísť von. Bezpečnosť bola nebe a dudy, jak sa povie…

Ale napriek tomu to bolo pekné, že ste povedali, že by ste z BA neodišli.
Neodišiel… aj keď som bol mladý, človek nebol kvôli vojne aj 4 – 5 mesiacov doma, tak ho to tak ťahalo domov, že som rozmýšľal, ako s tým vyhúpať – nejaký opušťák alebo mimoriadnu dovolenku, tak sme vymýšľali všelijaké veci – napíš, že ideme na svadbu alebo na pohreb, pošli telegram. Človeka to ťahá domov. Vojna (vojenčina) by sa dnes mladým zišla, ale nie dva roky, ako sme boli my. To bola dlhá doba. Prakticky najlepšie roky života. Ten rok by sa dnes zišiel každému.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.