logo

Jozef Tancer: Bratislava je kvapka vody, v ktorej sa zračí celý oceán

DSC_2472.jpg

Jozef Tancer (1975) je docentom na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Témy jeho vedecko-výskumných prác sú predovšetkým nemeckojazyčná literatúra a kultúra v Uhorsku v 18. a 19. storočí, historická tlač, cestopisná literatúra, koncepcie literárnej historiografie a viacjazyčnosť.

V tomto rozhovore sa venujeme jeho knihe Rozviazané jazyky (2016) a vzťahu k rodnému mestu, k Bratislave.

Aké jazyky používali bratislavské rodiny v domácnosti? Ako komunikovali obyvatelia mesta na verejnosti? Aké jazyky sa učili bratislavské deti v škole, v jazykových kurzoch či u súkromných učiteľov? Pätnásť rozhovorov s Bratislavčanmi predstavuje prierez pestrým jazykovým, etnickým a náboženským prostredím mesta. Nemci, Maďari, Slováci, Chorváti, Židia alebo jednoducho starí Prešporáci či Bratislavčania, ročníky narodenia od roku 1916 do roku 1930, približujú množstvo konkrétnych každodenných situácií, v ktorých sa vytvárali priaznivé podmienky na rozvíjanie jazykových znalostí alebo, naopak, situácie, v ktorých sa jasne uprednostňoval jeden jazyk pred ostatnými. Ich spomienky ukazujú, že tzv. typická bratislavská viacjazyčnosť vôbec nebola taká samozrejmá, ako si dnes myslíme. A naopak: tá existujúca viacjazyčnosť mala omnoho viac podôb, ako je známe. Rozhovory sú doplnené o autentické historické pramene – rodinné fotografie, osobné dokumenty, denníkové záznamy atď. Rozprávanie o jazykoch tak predstavuje špecifický pohľad na dejiny každodennej komunikácie a kultúry typicky stredoeurópske­ho mesta.
Slovart o knihe Rozviazané jazyky

Pán Tancer, prečo ste sa rozhodli venovať výskumu viacjazyčnosti v Bratislave a jeho prostredníctvom zachytiť spomienky ľudí, ktorí si ešte pamätajú medzivojnovú, respektíve vojnovú a povojnovú Bratislavu ako multikultúrne viacjazyčné mesto? Bol v tom záujem o jazyky, o Bratislavu alebo rodinné zázemie?
Na tému viacjazyčnosti som narazil už vo svojich predchádzajúcich prácach; prvú väčšiu prácu som písal o bratislavských novinách a časopisoch v 18. storočí. V rámci výskumu k tejto téme som čítal rôzne dobové pramene, kde sa opakovane vyskytovala zmienka o tom, že Bratislava bola viacjazyčné mesto a že sa tu rozprávalo maďarsky, nemecky, latinsky. V 18. storočí sa slovenčina spomínala veľmi málo, ale uvádzalo sa, že v okolí Bratislavy žijú Slováci. Neskôr som na túto tému znovu narazil v súvislosti s výskumom cestopisnej literatúry, ktorej som sa venoval v knihe Neviditeľné mesto. Tam som si začal cielene všímať, ako sa charakterizuje jazyková situácia v Bratislave v 18., 19. a 20. storočí. Zistil som, že viacjazyčnosť je konštantný prvok v opisoch tohto mesta. Najmä ľudia, ktorí pochádzali z jazykovo homogénneho prostredia, boli úplne užasnutí, aké rôzne jazyky sa tu používajú. Cestovateľom sa odporúčalo pri ceste do Uhorska, aby si vo Viedni najali tlmočníka, kočiša alebo sluhu, ktorý ovláda všetky regionálne jazyky, aby sa tu dohovorili. Tému viacjazyčnosti som v historických súvislostiach poznal už veľmi dlho. Jednoducho ma začalo profesionálne zaujímať, ako to bolo s viacjazyčnosťou v 20. storočí. Lebo až vtedy zažila ozajstný rozkvet. Profesionálne záujmy sú v humanitných vedách často spojené s osobným pozadím. Podnetom, aby som s ľuďmi začal rozprávať o viacjazyčnosti, bolo, ako som napísal aj v knihe, že sme sa s manželkou rozhodli vychovávať naše deti viacjazyčne – a chcel som vedieť, ako to fungovalo v iných rodinách.

Aj vy ste vyrastali vo viacjazyčnom prostredí?
Vyrastal som v slovensko-maďarskej rodine, kde rodičia, a aj všetci starí rodičia, rozprávali po slovensky aj po maďarsky, ale s nami deťmi sa po maďarsky nikto nerozprával. Pasívne sme sa niečo naučili, rozumeli sme základným pozdravom, príkazom a otázkam, ale nikdy nás nikto po maďarsky neučil.

Rodičia často používali cudzí jazyk pred deťmi vtedy, keď nechceli, aby im rozumeli.
Presne tak to fungovalo aj u nás. U mojich rodičov, ktorí sú úplne dvojjazyční, však nikdy nebol jazyk naviazaný na ich identitu. Nikdy sa necítili, ani sa necítia byť Maďarmi, napriek tomu, že sú zo slovensko-maďarského prostredia a hovoria oboma jazykmi. Neodovzdali nám jazyk ako súčasť našej identity.

Viac jazykov teda používali asi najmä z praktických dôvodov.
Áno, jazyk bol pre nich len komunikačný prostriedok. Keďže vyrástli vo viacjazyčnom prostredí, uvedomovali si, akú výhodu má znalosť jazykov, a podporovali nás, aby sme sa od malička jazyky učili. Od troch rokov som sa učil po nemecky. Jedna moja stará mama vyrástla na strednom Slovensku v nemeckých banských mestách a od detstva vedela po nemecky; občas sa s nami rozprávala po nemecky, naučila nás základné veci ako pozdravy ap. Občas si sadla a čítala nám z nemeckej knihy. Vytvorili sme si k nemčine vzťah. Nevedel som ako dieťa po nemecky rozprávať, ale všeličo som poznal a učil som sa jazyk už dokonca v škôlke. Neskôr som chodil na nemčinu a takto sa tento jazyk stal súčasťou môjho jazykového repertoáru. Nebol som viacjazyčný priamo z domu, ale ako píšem v knižke, viacjazyčnosť má toľko rôznych podôb, že sa považujem za viacjazyčného človeka.

A teraz chcete viacjazyčnosť preniesť aj na vaše deti…
Robím vedome to, čo moji rodičia vedome nerobili. Tak, ako mnohí na Slovensku, ktorí sa stali viacjazyční bez vlastného pričinenia, si až tak veľmi neuvedomujú, aká je to obrovská námaha, naučiť sa jazyk. Každý, kto si ho vydrel, vie, aké je úžasné môcť ho odovzdať ďalej, respektíve získať, len tak – „pomimo“.

Ako keď sa učíte materinský jazyk…
Áno, preto mám k cudzím jazykom trochu iný vzťah, ako mali moji rodičia, ktorí si síce uvedomujú, aká je to hodnota, ale dostali ju zadarmo. Ja som ju už až tak zadarmo nedostal, tak chcem znalosť jazykov vedome posunúť zadarmo svojim deťom.

A čo vás priviedlo k rozhodnutiu rozprávať so o ich jazykovom prostredí so staršími Bratislavčanmi a Bratislavčankami?
Dôvodom bola moja zvedavosť, lebo práve ona je motorom poznania. Na začiatku som sa chcel dozvedieť niečo o tom, ako ľudia vyrastali vo viacjazyčných rodinách, lebo sme to začali sami praktizovať. Zisťoval som to prostredníctvom rozhovorov, ktoré som robil so známymi; vôbec to nebol vedecký výskum. Bolo to stretnutie pri kávičke a rozprávanie sa. Mal som diktafón, lebo ako historik som zvyknutý rozhovory nahrávať; viem, že to môže mať neskôr význam. Zistil som, že je to mimoriadne zaujímavá téma, oplatí sa ju začať skúmať hlbšie, pretože sa človek dozvie, čo všetko je ukryté za nálepkou trojjazyčnosti, ktorú Bratislava rada používa. Ale je to len taká skratka, do ktorej sa nemôže zmestiť celá tá komplexná historická skutočnosť .

Moji bratislavskí priatelia a priateľky ma upozorňujú, že je presnejšie hovoriť (najmenej) o štvorjazyčnej Bratislave, keďže sa tu hovorilo aj jidiš. Dostali ste sa vo svojom výskume aj k jidiš ako súčasti viacjazyčnosti mesta?
Jidiš sa zaoberám už niekoľko rokov, čítam texty, snažil som sa niečo vypátrať, ale je to ťažké. Z viacerých dôvodov. Jidiš k Bratislave patrí, ale mne sa nepodarilo nájsť žiadnych pamätníkov, ktorí by vyrástli v rodinách, kde sa jidiš ako jazyk používal. Používal sa v ortodoxnej komunite, ale Židia, ktorí v Bratislave po vojne ostali, pochádzali hlavne z neologickej komunity. V nej sa ľudia na jidiš pozerali zvrchu; bol to jazyk sociálne deklasovaných Židov. Boli chudobní, nevzdelaní, v ich očiach zaostalí. Keď som sa jednej respondentky naivne opýtal, či sa u nich doma hovorilo jidiš, tak sa urazila. Vtedy som pochopil, že je to asi niečo také, ako keby ste sa opýtali Slováka, či sa u neho doma rozpráva po rómsky. Jidiš v očiach asimilovaných Židov mal rovnako nízky symbolický status ako má dnes, žiaľ, v očiach Slovákov rómčina. Bol to jazyk, ktorý neologická komunita úplne vytesňovala. Dnes vám židovskí obyvatelia Bratislavy povedia, že jidiš sa tu nepoužíval. Ale nie je to pravda, lebo ortodoxná komunita v Bratislave bola v minulosti početnejšia ako neologická. Jej špecifikom je, a platí to dodnes, že ortodoxní židia používajú jidiš na komunikáciu medzi sebou, nie ako jazyk, ktorým by komunikovali navonok. A zaujímavé je, že ortodoxní židia používajúci jidiš, ktorých sú vo svete asi dva milióny, nemajú záujem na tom, aby sa tento jazyk nejakým spôsobom kultivoval. Je to len ústny komunikačný prostriedok, nie je určený na písanie literatúry, napriek tomu, že existuje obrovská jidiš literatúra, ale s ortodoxnou komunitou nemá de facto nič spoločné.

Kto potom v jidiš tvoril?
To je samostatná kapitola. Boli to najmä východoeurópski Židia, ktorí vyrástli v tradičnom ortodoxnom prostredí, dobre ho poznali, ale zároveň sa kultúrne asimilovali a boli vyznávačmi židovského osvietenstva. Najznámejší sú autori ako Šolem Alejchem, Jicchak Leib Perec a Mendele Moicher Sforim. Chceli zachovať jazyk, lebo ho považovali spolu s kultúrou za súčasť židovskej identity vo východnej Európe. Neboli to zbožné ortodoxné kruhy, ktoré ako literárny jazyk akceptovali iba hebrejčinu. Jazyk sa tu používal, ale vo veľmi uzavretej komunite, ktorá všeobecne veľmi málo komunikovala navonok.

Dá sa to prirovnať povedzme k používaniu „prešpuráčtiny“?
Nie, nie je to porovnateľné. Úplne iné je postavenie jidiš na východnom Slovensku, odkiaľ máme aj veľa písomných pamiatok, najmä z Podkarpatskej Rusi, ktorá patrila k Československu. Vychádzali aj rôzne noviny. Takéto pamiatky z Bratislavy nemáme, hoci možno existujú. Nejaké sú aj v Slovenskom národnom archíve; videl som napríklad listy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako jidiš, lebo sú písané jidiš písmenami, ale v skutočnosti sú v nemčine. Nestretol som sa s človekom, ktorý vyrástol v takom prostredí.

Jedna z vašich partneriek na rozhovor, pani Hermannová, povedala, že sa necíti byť starou „Prešpuráčkou“, že je Bratislavčanka. Kto to teda bol, ten povestný starý Prešpurák?
Stará Bratislava má veľa tvárí, historik by povedal, že má veľa naratívov. Existuje nemecký príbeh starej Bratislavy, maďarský príbeh starej Bratislavy, slovenský príbeh starej Bratislavy, československý príbeh starej Bratislavy a aj židovský. Aj prešpurácky príbeh je samostatným príbehom. Prešpurák je osobitý typ človeka, pre ktorého identitu bola dôležitá tradícia monarchie, príslušnosť k Uhorsku alebo Rakúsko-Uhorsku, teda nemecko-maďarské pozadie. A dôležitá bola aj príslušnosť k mestu. Často svoju regionálnu identitu nadraďovali svojej štátnej identite alebo národnej identite. Často príslušnosť k národu nebola dôležitá; tento model v histórii nášho regiónu bol úplne bežný. Ľudia boli lojálni občania krajiny, v ktorej žili, či to už bolo Uhorsko alebo Československo, akceptovali meniace sa režimy, štátne úrady, akceptovali zákony, ale stabilné ostávalo mesto a prostredie, v ktorom žili. To bol základ pre ich identitu. Starí Prešpuráci boli lojálni občania Československej republiky, ktorých identita bola spojená s používaním nemčiny a maďarčiny, s rodinnými tradíciami a väzbami na obdobie pred rokom 1918.

Uvedomovali si starí Prešpuráci a Prešpuráčky, že v Budapešti (ako o tom píšete v knihe), ich ľudia vnímali aj prostredníctvom posmešného označenia kraxlhuber, teda akýsi malý, nevzdelaný, provinčný človek?
Áno, myslím si, že to vedeli. Takmer vo všetkých rozhovoroch sa pýtam, ako ľudia chápu toto označenie. Generácia, ktorú som zastihol, boli vtedy deti a až tak to neriešili, nevnímali. Nemám doklad na to, ako to vnímali ľudia na prelome 19. a 20. storočia, keď to hralo zrejme významnejšiu rolu. Je pravda, že Bratislavčania vždy cítili väčšiu spriaznenosť s Viedňou ako s Budapešťou.

Zrejme aj väčšia geografická blízkosť a dostupnosť hrala svoju rolu…
Samozrejme, nemecký živel tu bol napriek maďarizácii silnejší, nemčina bola rozšírenejším jazykom. Myslím si, že sa to bralo normálne; dnes sú rôzne súperenia medzi mestami, regiónmi. Je to skôr otázka mediálnej politiky ako medziľudských vzťahov.

Rozprávali ste sa aj s ľuďmi, Nemcami, ktorí boli z Bratislavy vysídlení po 2. svetovej vojne, a ktorí svoj „odsun“ cítili ako krivdu? Milovali toto mesto, ich rody tu často žili po celé generácie.
Dokonca by som povedal, že všetci, nezávisle od toho, akého boli politického zmýšľania, ktorí boli vysídlení násilne a stratili majetok, to považujú za nespravodlivé.

Stretli ste aj otvorených prívržencov hitlerovského, respektíve tisovského Slovenska?
Súvisí to s tým, aká je to generácia; mnohí respondenti boli v období vojny mladí ľudia, ktorí veľmi ľahko podľahli propagande. Tak, ako my sme boli kedysi pionieri, boli oni členmi rôznych mládežníckych národnosocialistických organizácii, boli indoktrinovaní a Hitlera podporovali. Minimálne si neuvedomovali mieru tej zvrátenosti. Ak ste videli výstavu Sen a skutočnosť, miera indoktrinácie slovenskej spoločnosti bola skutočne obrovská. A propaganda jednoducho funguje. Málo kriticky mysliaci človek, dieťa, žiak, gymnazista, všetci to počúvali z každej strany, tak verili, že Hitler sľubuje lepšiu budúcnosť, lepšiu pre Nemcov, lebo Nemci sú tým vyvoleným a nadradeným národom.

Po vojne, keď sa dozvedeli pravdu, zmenili názor?
To je podľa mňa rôzne. Nemecká spoločnosť prešla silným procesom kritickej sebareflexie, ľudia sa minimálne museli konfrontovať s tým, že Nemci mali svoj veľký podiel viny a zodpovednosti za 2. svetovú vojnu, takže v dospelosti svoj pohľad revidovali. Zároveň zostáva moment individuálneho a často aj oprávneného pocitu nespravodlivosti – boli sme vyhnaní a zbavili nás majetku, napriek tomu, že konkrétne my sme nikomu nič neurobili. Nikoho sme nezabili, ani nikoho nikam neposlali – a tento zážitok môže byť momentom pravicového konzervatívneho politického zmýšľania.

Vždy ma zaujímalo, prečo mnohí/é z nás, dnešných Bratislavčanov a Bratislavčaniek, vnímame starý Prešporok s veľkou dávkou nostalgie, keď ani Bratislave sa nevyhli hrozné tragédie 20. storočia. Je ten pocit oprávnený? Stála vtedajšia Bratislava za to?
Oprávnenie či opodstatnenie nostalgie nie je obsiahnuté v minulosti, ale v prítomnosti. Nesúvisí teda s minulosťou, ale so súčasnosťou. Nostalgia je istý typ kompenzácie niečoho, čo v súčasnosti chýba. Starí ľudia v mojej knihe spomínajú na svoje detstvo a spomínajú si na svoju mladosť, akokoľvek ťažká bola – to je prvý dôvod pre nostalgiu. Ďalší dôvod je, že mnohé/í, čo tu prežili celý život, toto mesto prestali považovať za svoje. Cítia sa tu cudzo. Súvisí to s obrovskými – aj vonkajšími – premenami Bratislavy počnúc zložením obyvateľstva až po panorámu mesta. Bratislava je dynamicky sa rozvíjajúce mesto, ktoré sa strašne mení a nie je už tým mestom, do ktorého sa narodili, v ktorom vyrastali, v ktorom prežili významnú časť svojich životov. Pre mnohých Bratislavčanov je príbeh prvorepublikovej Bratislavy príťažlivý aj preto, že v ňom nachádzajú niečo, čo by si želali mať dnes a nemajú.

Čo napríklad?
Súčasťou toho atraktívneho príbehu je otvorenosť voči kultúram, tolerancia vrátane náboženskej tolerancie. Bratislava bola súčasťou väčšieho stredoeurópskeho priestoru, aj keď podľa mňa toto všetko je tu prítomné aj dnes.

Je to tu, ale je to už iné…
Áno, je to iné; otázne je, do akej miery dokáže na tom obyvateľstvo participovať. Poznám veľa mladých ľudí, pre ktorých je tento príbeh atraktívny napriek tomu, že nie sú z bratislavských rodín, ale dokážu sa s týmto príbehom stotožniť. Nie je to vec, ktorá by súvisela s reálnou historickou situáciou, pretože ak niekto v prvej republike vyrastal napríklad na Trnávke v robotníckej rodine, nechodil do Viedne električkou, necítil, že je súčasťou stredoeurópskeho priestoru. Zažíval chudobu, zažíval konkurenciu medzi obyvateľmi, ktorí tu žili. Dobová realita nebola až taká idylická, ale je fakt, že celé právne prostredie prvej republiky vzhľadom na možnosť pestovať kultúry jednotlivých menšín, ktoré v Československu existovali, bolo veľkorysejšie.

Bola to podľa vás skutočná tolerancia (respektíve rešpekt) alebo iba niečo na spôsob “dokážeme vedľa seba žiť“?
To sa nedá zovšeobecniť; napríklad aj v mojej knihe, o ktorej sa rozprávame, sú ľudia, ktorí vyslovene zažívali, že v ich vlastnej rodine sa miešali kultúry a komunikovali navzájom a prostredie bolo vedome tolerantné. Príbeh Jozefa Derxa zase hovorí, „boli sme oddelené komunity, len sme žili vedľa seba“. Takže to vyslovene závisí od prostredia, v ktorom konkrétny človek vyrastal. Jednoducho zákony, ktoré za prvej republiky platili, umožňovali, že sa menšinové kultúry dali omnoho efektívnejšie pestovať vzhľadom na dané pomery, ako je to možné dnes. Len si zoberte, že hranica na používanie menšinového jazyka v oficiálnom prostredí (na úradoch atď.) za prvej republiky bola 20 percent a aj dnes je to 20 percent. Rozdiel je v tom, že vtedy tu žilo väčšie množstvo maďarského a nemeckého obyvateľstva. Máme rovnakú hranicu, len tu už nemáme to obyvateľstvo.

Často som rozmýšľala, či má zmysel sa zaoberať hypotetickou otázkou, ako by vyzerala Bratislava – či by bola iná a čím – keby sa (nad) ňou neprehnala smršť tragického 20. storočia; keby sme nedeportovali, nepredali, nevysídlili a nenechali vyvraždiť „bežných“ ľudí i elity. A uvedomila som si, že to zmysel má, lebo môžeme tieto myšlienky zužitkovať pri premýšľaní, v akom meste chceme (a nechceme) žiť dnes a v budúcnosti.
Súhlasím s vami, treba nad tým rozmýšľať. Ale nevieme, aká by bola Bratislava, lebo nevieme, či by nebolo došlo k inému veľkému konfliktu, v neskorších dekádach, netušíme, čo iné sa by sa bolo mohlo zomlieť… Ale z jedného pohľadu má zmysel nad tým rozmýšľať: na čo sa oplatí nadviazať, aký zmysel má pre mesto tradícia, aký zmysel má kultúrna pamäť, ktorú môžeme pestovať napriek všetkým zlomom. V kultúrnej pamäti sú všetky tieto stopy stále prítomné a môžeme ich nejakým spôsobom stále aktualizovať, revitalizovať.

Čo by ste z tradície starej Bratislavy zachovali pre budúcnosť vy?
Pre mňa je to veľká téma regionálnej viacjazyčnosti. Je dobré učiť sa jazyky, ktoré sú v regióne. Maďarčina je tu stále prítomná, môžete ju stále počuť na ulici; ak sa niekto učí po maďarsky, poľahky nájde ľudí, s ktorými môže tento jazyk trénovať. Napriek tomu sa maďarčina v Bratislave a ani na Slovensku neponúka v rámci vyučovania ako druhý cudzí jazyk.

Áno, mám dojem, že ani v jazykových kurzoch sa nezvykne ponúkať. Keď už, ponúka sa v rámci výučby svetových jazykov nemčina.
Maďarčina sa učí len v Maďarskom kultúrnom inštitúte. Ale toto nie je len prípad maďarčiny; Bratislavy sa týka aj poľština, ukrajinčina, rusínčina, chorvátčina (ktorá je možno ešte atraktívna ako „dovolenkový“ jazyk) atp. A je to aj prípad rómčiny. Je to jeden z najrozšírenejších menšinových jazykov na Slovensku, ale my nemáme pocit, že vedieť po rómsky znamená byť viacjazyčný, že to znamená ovládať nejaký ďalší jazyk. Sme jazykoví rasisti. V širšom kontexte jazykovej politiky EÚ existuje odporúčanie, aby sa popri jednom svetovom jazyku obyvatelia EÚ učili aj regionálne jazyky. Na Slovensku to vôbec nepestujeme, ale ja som presvedčený, že by to malo obrovský zmysel.

Úplne sa s vami stotožňujem. Mne osobne ako človeku, ktorý má rád Rakúsko pre jeho kultivovaný vzťah k občianstvu, úctu k histórii či ochrane životného prostredia, veľmi chýba, že som v minulosti nemala veľa možností sa nemčinu naučiť. V tomto sa situácia – aspoň pokiaľ ide o nemčinu – našťastie zmenila. Ľudia sa však už viac učia angličtinu.
Myslím si, že by to dnes malo fungovať tak, že by sa ako prvý povinný jazyk mal vyučovať niektorý veľký svetový jazyk, kam, samozrejme, patrí aj nemčina (aspoň tu v Európe), ale najmä angličtina, a potom ten druhý jazyk (ktorý sme na 2. stupni základných škôl zrušili) by mal byť ten regionálny. Nebolo by to nič extravagantné. Zodpovedá to aktuálnemu duchu jazykovej politiky v EÚ. Len my to ignorujeme.

A nie je to jediná vec, ktorú ignorujeme… Keď ste sa začali venovať jazykovej situácii v meste, hral v tom nejakú úlohu aj váš vzťah k Bratislave?
Nedá sa to od seba veľmi oddeliť. Nie som však typ nekritického obdivovateľa Bratislavy. Mám voči nej veľa výhrad, dokonca si viem predstaviť, že by som žil v inom meste. Ale pomaly 20 rokov sa už zaoberám dejinami Bratislavy a, samozrejme, sa snažím pochopiť špecifiká tohto mesta. Pre mňa je Bratislava kvapka vody, v ktorej sa zračí celý oceán. Ako historik sa snažím pochopiť rôzne historické procesy, ktoré sú typické nielen pre Bratislavu, ale zvyčajne pre celý stredoeurópsky priestor. Keď žijem v Bratislave, tak to študujem na príklade Bratislavy. Samozrejme, keďže som tu vyrástol, pracujem tu a Bratislavu skúmam, k nej mám iný vzťah ako k mestu, ktoré nepoznám. Nepáči sa mi, keď sa Bratislavčania povýšenecky vyjadrujú o iných regiónoch, keď nadávajú „ako nám východniari toto mesto kazia, lebo k nemu nemajú vzťah“. Nemajú ho ani samotní Bratislavčania; nie sú výrazne kultúrnejší. A na čo som vyslovene alergický, keď „ortodoxní“ Bratislavčania tvrdia, že Bratislavčanom môže byť len ten, ktorého nielen rodičia. ale aj starí rodičia boli z Bratislavy. To je veľmi obmedzené chápanie lokálpatriotizmu.

Ako vnímate dnešnú Bratislavu a jej premeny?
Je tu rad problémov, ktoré sa dlhodobo neriešia, čo síce nie je len problém Bratislavy, ale vnímam ho ako bratislavský, lebo tu žijem. Sú to všetky tie reklamné tabule a billboardy. Mesto a mestskú krajinu tým vyslovene ničíme, Bratislava je (aj) vďaka nim vyslovene škaredá. Nebudujeme tu vôbec žiadnu zeleň, niekoľko desaťročí tu nevznikol žiaden väčší park, naopak z historických parkov sa nestále ukrajuje. Som na to až alergický – často som sa s historikmi a kunsthistorikmi bavil o koncepcii historického centra bez zelene. Z kunsthistorického hľadiska je to naozaj správne, lebo napríklad gotické alebo stredoveké mestá nemali vnútromestskú zeleň, ale vybehli ste za hradby a mali ste zelene a zelene; mohli ste sa kilometre prechádzať v zeleni. Nemáme teda zeleň, máme katastrofálnu dopravu, potom je tu situácia s projektmi, s ktorými sa údajne nedá pohnúť, napr. obnova Hlavnej stanice ap. A tiež byť starý alebo hendikepovaný v tomto meste je mimoriadne ťažké. Mám priateľa vozíčkara; cez neho som sa začal trochu viac pozerať, aké to je pohybovať sa v tomto meste na vozíčku. Je to takmer nemožné. Bratislava nie je dnes, žiaľ, to najlepšie mesto na život.

Ja som zdravý človek, ale aj z pohľadu dlhoročnej cyklistky, kolobežkárky či bežkyne vnímam mesto tak, že nie je koncipované pre ľudí, ale pre autá a pre zisk – a to je vlastne všetko.
Dnes som prišiel na bicykli do školy – a presne; je smiešne, ako tu urobili takzvané cyklistické trasy: na ceste ako súčasť hlavného pruhu. To predsa nie je žiadna cyklotrasa. A nikde vo svete som nevidel tak ohavné veľké autá ako v Bratislave a tak bezohľadne na chodníkoch parkujúcich šoférov. A toto robia aj Bratislavčania. V Bratislave vládne predovšetkým biznis, a to aj v kruhoch, ktoré rozhodujú o tom, ako by malo mesto vyzerať, ako aj v kruhoch, ktoré majú príležitosť budovať kultúrnu pamäť. Urbánny priestor musí byť regulovaný, nemôže byť prenechaný svojvôli tých, čo majú peniaze a postavia si v meste, čo chcú. Pritom mne sa páči moderná architektúra. Ale musí to byť naozaj architektúra, navyše taká, ktorá slúži ľuďom. Aj ja mám pocit, že veľmi veľa z modernej architektúry, ktorá sa v Bratislave stavia, slúži len zisku. Vidno to napríklad aj na cenách: Bratislava je neuveriteľne snobské mesto v porovnaní hoci s Viedňou, ktorá má oveľa sociálnejšiu, premyslenejšiu bytovú politiku. Za tým sú, samozrejme, iné tradície a okolnosti. Keby nebolo prišlo k rôznym prevratom – 2. svetová vojna a obdobie komunizmu, postupne by sa aj v Bratislave vytvoril celkom iný vzťah obyvateľov mesta k majetku. Vážili by si ho a vytvorila by sa určitá sociálna solidarita. Tá sa napríklad vo Viedni prejavuje aj tým, že v meste existuje veľký bytový fond a systém prideľovania mestských bytov, ktoré nie je možné od mesta odkúpiť. Koľko ľudí prišlo v Bratislave k lacným bytom len preto, že dostali mestský byt a vzápätí im bolo umožnené jeho odkúpenie. Čo to je za mestská bytová politika? A ďalšia vec: tým, že Viedeň vlastní obrovský bytový fond, robí mestskú politiku tak, aby nedochádzalo ku getoizácii. Aby obyvateľstvo bolo v jednotlivých štvrtiach vždy „namiešané“ ľuďmi rôzneho pôvodu a sociálneho postavenia; potom nemôže vzniknúť žiadne geto. V Bratislave ešte geto nemáme, ale nemáme ani nástroj, aby sme mu vedeli v budúcnosti zabrániť. Už kvôli tomuto je regulácia úplne nevyhnutná.

Ako si predstavujete Bratislavu ako mesto, v ktorom chcete žiť vy a v ktorom by ste chceli, aby žili vaše deti?
Ako mesto s dobre fungujúcou infraštruktúrou, kvalitnými školami, dostatkom lekárov – skúste dnes zohnať v Bratislave neurológa alebo očného lekára pre deti – , pestrými možnosťami trávenia voľného času v každej mestskej časti a mestským zastupiteľstvom, ktoré naozaj počúva hlas obyvateľov mesta a vzdelaných ľudí, ktorí rozumejú mestskému organizmu.

Kam sa váš výskum bude poberať ďalej a aké bude mať ďalšie výstupy (či už v podobe publikácie alebo niečoho iného)?
Rád by som detailnejšie spracoval dejiny Nemeckého štátneho reálneho gymnázia v Bratislave. Ak by mi náhodou niekto z čitateľov tohto rozhovoru vedel poskytnúť tip na bývalého študenta tejto školy alebo nejaké zachované dokumenty, bol by som veľmi vďačný. Veľa sa toho nezachovalo.

Ďakujem, pán Tancer, a teším sa na ďalšie knižky či rozprávania.

Jozefa Tancera sa pýtala Hana Fábry


Možnosti podpory Bratislavy fotogenickej

Máme radi Bratislavu rovnako ako vy. Naše články a fotky ochotne ponúkame vám, našim čitateľkám a čitateľom, bezplatne, ale ako všetko, aj technické zázemie a čas na tvorbu obsahu stránky stoja peniaze. Aj najmenšia finančná podpora nám pomáha venovať sa webu a s ním aj Bratislave - viac a lepšie. Podporiť nás môžete prostredníctvom prevodu na účet číslo SK6783300000002001245463 občianskeho združenia Bratislava fotogenická.
Ďakujeme.

posunúť na začiatok