Hana Fábry: V mojej Bratislave by Riverparky neexistovali

Bratislava fotogenická prináša v rámci projektu Nostalgické rande s Bratislavou aj spomienky svojej vydavateľky Hany Fábry.

Ak nám to chcete povedať: koľko máte rokov a kde, respektíve v ktorej časti Bratislavy ste bývali, keď ste boli dieťa/v mladosti?
Som ročník 1963 a nechtiac som od detstva bratislavská nomádka. Keď som sa narodila, s mamou a dvomi staršími súrodencami sme bývali na rohu Obchodnej a dnešného Námestia SNP nad Mestskou knižnicou (ktorá už tam nie je). Nebývali sme vo svojom, mama s nami fúzovala po podnájmoch; otec bol iná kapitola, ktorá s nami dlho nesúvisela. Potom sme, takisto v podnájme, bývali na Mickiewiczovej u krásnej staršej pani Bartoviczovej s rovnako krásnou kóliou Stellou. Obe boli z mojich matných pocitových spomienok jemné, milé, dobré, noblesné a kultivované. Takto som asi začala vnímať Prešpuráčky🙂 Ako krásne, zaujímavé a dôstojné ženy, ktoré sú obklopené trochu tajomnou starosvetskou atmosférou a starožitnými vecami v bytoch s vysokými stropmi. Jej syn Gusto sa stal neskôr známym novinárom, ale ja si naňho nepamätám. Potom sme chvíľu bývali kúsok od dnešného Slimáka a potom u deda a babičky v Prievoze. A to som mala tak 6 rokov. Do 1. a 2. triedy základnej školy som ešte chodila na Kladnianskej v Prievoze, v Prievoze na Čečinovej som sa naučila základné veci do života, ktoré sa stali mojou celoživotnou radosťou – a to bicyklovať a kolobežkovať sa:). Až potom konečne dostala mama ako samoživiteľka s tromi deťmi byt od štátu na novo vznikajúcom sídlisku na Trnávke. Na konečnej trolejbusov, ktorá je pre nich konečnou dodnes. Tam som prežila školské detstvo i pubertu; tam som prišla vo svojich 12 rokoch o milovanú mamu, ktorá bola chorá na srdiečko. Azda do svojej 40-tky som o tom ani nedokázala hovoriť… Mojou náhradnou mamou sa stala moja o 11 rokov staršia sestra, ktorej ešte počas ťažkého štúdia medicíny ostala na krku malá sestra, postbubertálny brat a mamin otec. Jej mladosť sa skončila skôr, ako sa mohla začať… A jej príbeh dodnes trvá, hoci už má svoju vlastnú rodinu a náš dedo a brat už nežijú. Jej malá sestra je ale stále tu… a stále s vďakou prijíma(m) tú starostlivosť, ktorú našej maminke sľúbila.

Kam ste chodili do školy?
Hanblivá prváčka a druháčka s copíkmi a okuliarmi za ušami na strunke som bola v Prievoze, potom na Trnávke na Vrútockej, to už ako malilinko odvážnejšia (a doma pekne otravná) gymnastka, do šestky som už začala chodiť na výberovú jazykovú školu na Ružovej doline. Tam som sa prihlásila do speváckeho zboru a súdružka učiteľka, ako sa vtedy oslovovali pedagogičky (a vlastne všetci) ma doň vzala pod podmienkou, že budem spievať potichu🙂 Nesmejte sa🙂 Časom sa to zmenilo aj na spievanie sól a na gymnáziu (Metodova) časom aj na „ohníkové“ sprevádzanie sa na gitare. To už mi rástol sebavedomý hrebienok. Ktorý ale bol skôr pubertálnym prejavom ako skutočným hrebienkom🙂 Hrebienok som si ale potom nechala po celý život ako mimikry; ľahšie sa s ním žilo. Hoci, pravda, ako vieme z Aktov X, je niekde inde, tam…

Ktoré predmety vás bavili, ktoré podľa vás dnes chýbajú a ktoré ste vtedy považovali za zbytočné?
Do školy som chodila rada. Najmä cez prázdniny som si to myslela:). Škola mi chýbala. Neboli sme rodina s príbuzenstvom na vidieku, ani s peniazmi, takže pobyty u babky (zaujímavé, že sa chodilo k babke, nie k dedkovi:)) na dedine či dovolenkách nehrozili – a ja som trávila väčšinu leta ako správne sídliskové decko na prašiaku, na preliezkach a pri pobehovaní od jednej kamošky k druhej. Zásadná veta tých čias znela: „Brý deň, môže ísť Iveta (Eva, Gaba, Dana, Dodo, Jana) vooon?“ A neskôr, už asi ako piatačka som chodila s kamoškami kúpať sa na Tehelné pole (v zime na Zimák sa korčuľovať) a so sestrou na Zlaté piesky a na Kuchajdu. Tam som sa naučila plávať a zbožňujem plávanie a Kuchajdu dodnes. Cestu na Zlaté z Trnávky som neznáááášala. Chodili sme pešo a pre detské nohy a netrpezlivú dušu to bolo strašne ďaleko. Ale zbožnovala som to tam. Aj na šutrovke, teda z „neplatenej“ strany, a potom cez gympel na tej platenej, lebo tam už sme skôr chodili viesť spoločenský život, ako plávať:)
Počas školského roku som školu zas až tak nežrala (ako sa vtedy hovorilo:)). Ale neučila som sa zle. Bola som lepšia dvojkárka. Viac jednotiek ako ostatného. Pre mňa by vtedy mohli zrušiť, pokiaľ ide o skutočný záujem, všetko okrem telocviku a neskôr angličtiny, a ešte neskôr ruštiny. Matematika, fyzika a chémia, ak by neexistovali, prežila by som to veľmi dobre🙂 Dnes by som v školách deti viac viedla cielene k čítaniu, k pohybu, k aktívnemu občianstvu a k samostatnému informovanému rozmýšľaniu.

Kto bol u vás doma (a pre Vás osobne) autorita? Mama, otec, starí rodičia, učiteľ/ka, niekto z cirkvi… alebo niekto úplne iný?
Mama, potom sestra.

Akými jazykmi sa hovorilo u vás doma, pripadne v škole a v práci?
Dedo hovoril po slovensky a po maďarsky, mama mu azda ešte rozumela, vlastne neviem. A my deti sme už hovorili iba po slovensky.

Mali ste domáce zvieratko? Aké? Ako ste sa vtedy starali o zvieratá?
Nie. Hoci, kým sme tých pár rokov bývali u deda a babičky (ktorá bola narozdiel od deda naším dobrým anjelom, ale žiaľ, zomrela relatívne skoro), bola tam havina Bobina, pieskový nízky pouličný mix, aký som si po rokoch už ako dospelá „reinkarnovala“ do svojho rovnako pouličného pieskového mixíka Bárky. A zvlášť si pamätám jedno Bobinine šteniatko, ktoré som nazvala Vrčkom. Huňatá gulička sa nedožila môjho návratu z pionierskeho tábora. V deň, keď do Zlatých pieskov havarovalo lietadlo, mňa kvárila smrť môjho šteniatka. Každý máme svoje trápenia. A co sa života Bobiny týka, žila na dvore, mala voľný pohyb, a zdá sa mi, že sa nemala zle:). Dúfam, veľmi si to nepamätám. Predsa len som mala vtedy okolo 7-8 rokov.

Ako dlho ste mohli byť „vonku“ (a koľko ste vtedy mali rokov)?
Ako decku sa mi zdalo normálne, že som nemohla byť dlho vonku, ale neviem. Asi som fakt nebola. V tom čase bolo normálne, ze väčšina deciek prišla zo školy domov, šlahla tašku o zem a išla „von“, prípadne aj po niekom na sídlisku hulákať „Poď vooon!“ A boli sme vonku, až kým nebolo treba ísť domov, čo ja viem kedy. V lete zrejme neskôr. Asi som tým netrpela, keď si to nepamätám:) Na gympli už to bolo horšie. Keď sa zábava rozbiehala, ja už som musela byť doma. O 21h. Sestra bola prísna. V lete koncom gympla, už keď mi ťahalo na 18, mi sestra dovolila večierku o 22ej. Nikdy nezabudnem na prúser, keď som raz prišla tuším až nad ránom. Nemali sme telefón; mobily a internet ešte neboli ani v plienkach, nemala som ako dať vedieť, že sa ostanem baviť tam, kde som bola, a kde boli VŠETCI – a ja predsa už nie som zasranka, aby som musela ísť domov cvikať! Z dnešného pohľadu mojej sestre nezávidím ani pol minúty so mnou ako puberťáčkou. Užila si so mnou riadne. Niektoré veci ma dodnes škrú – a toto je jedna z nich. Ale zase na druhej strane, kedy by som dostala možnosť požúrovať si v jednej z víl pod Slavínom? (Ako som mohla vedieť, že to vtedy nebolo prvý a zároveň posledný raz?:))

Kde ste randili?
Po krčmách s ostatnými🙂 A asi aj v nejakom tom kine a na vandroch. Ale bola som fixovaná na jedného z bratových starších kamarátov, bol to už dospelý muž so svojím pracovným životom, navyše rozbehaným, nesedavým, takže o žiadnom randení moc nebola reč. Mala som tak 17 a lichotilo mi, že má ku mne blízko. Bol to medzi muzikantmi známy a veľmi obľúbený chlapík. Dodnes mám doma jeho povestnú zelenú šiltovku. On už ju, žiaľ, roky, nepotrebuje. Ale aby ste vedeli, keď už sme pri tých bratislavských spomienkach… tie tri dlhokánske schody pod Dómom Sv. Martina, tie pod parčíkom, vedúce na Panskú, tak tie sú moje. Venoval mi ich. A ja som mu za ne venovala sponku, ktorú som našla na zemi… A tiež som bola fixované na dve moje kamošky z gympla. A to mi ostalo dodnes, len osoby sa zmenili🙂 Takže randenie bolo ozaj skôr hudbou budúcnosti po roku 1989. To už som mala nejaký ten vek a akú-takú rodinnú aj spoločenskú slobodu.

Kam ste sa chodili zabávať?
Vždy do mesta. Do krčiem (všetkému sme hovorili krčma, aj hotelu Devín:)), vyššie som ich spomínala. A do PKO na koncerty, na jazzové dni, to býval sviatok – nielen hudobný, ale aj kamarátsky. Ľudí, ktorých som nevidela celý rok, som tam určite stretla. A boli to teda riadne záťahy:) No a strašne veľa sa žúrovalo po bytoch. Víkend bez žúru nebol víkend (žúrka sa začalo hovoriť až počas divokých 90-tok:)).

Ak ste bývali v typických bratislavských dvoroch bytových domov v meste, kde to bolo a ako tam fungoval život?
Nebývali:)

Čo ste robili v dospelosti (kam ste chodili na VŠ, ak ste chodili; kde ste pracovali, ako ste sa tam cítili)?
Podarilo sa mi ešte počas gympla naštartovať svoju dospelácku kariéru🙂 Mám pocit, že v štvrtom ročníku nás boli verbovať na školenie Socialistického zväzu mládeže so zameraním na prácu s takzvaným pionierskym oddielom. Teda s deťmi (väčšinou) z jednej triedy na základnej škole, ktorým sa v mimoškolskom čase venovali pionierski vedúci, dnes by sme povedali animátori voľného času (strašný výraz), s tým, že pridaná hodnota tam mali byť nejaké ideologické múdra, ktorými sa ale 99,9 percent vedúcich ani len nezapodievalo. Ich vyššie postavené kolegyne a kolegovia to odpapierovali a bolo. Na ďalších úrovniach už to bolo s ideológiou svetlých zajtrajškov otravnejšie. Na to školenie nás lákali vidinou áčka v škole (ospravedlnenou absenciou) a trojdňovým žúrom. Čo sa aj stalo. Z mojich spolužiačok som však bola jediná, ktorú to školenie o práci s deckami chytilo – a po gympli bolo moje smerovanie jasné. Nechcela som ako dospelá ostať trčať sestre na krku a chcela som sa aj osamostatniť, tak som hneď po škole nastúpila robiť voľnočasovú pioniersku prácu profesionálne. Patrila pod školstvo a s vysokou školou ani nebola, pokiaľ viem, zle platená. Ja som však VŠ nemala, takže plat bol slabý, ale vystačil na bežný život úplne v pohode. V tejto práci som sa našla, nekonečne ma bavila, aj nejaké tie úspechy sa dostavili, tak som si príslušnú VŠ chcela časom urobiť popri zamestnaní. Moju aprobáciu otvorili v Nitre na pedagogickej fakulte v roku 1989, 6 rokov po skončení gympla som sa teda nadrvila na prijímačky – a vzali ma. Na ruštinu, ktorú som vďaka mojej drahej stredoškolskej profesorke, pani Dagmar Kajánkovej, mala veľmi rada a vedela som ju, a vždy som túžila mať na ruštinu papier. A na tzv. Dejiny detského a mládežníckeho hnutia. Takto praštene sa volalo vzdelávanie, potrebné k mojej práci s deťmi. A potom plnou silou udrela demokracia, ktorú som si na Námestí SNP v novembri 1989 (ne)vyštrngala. Vzápätí nám totiž túto „ideologicky závadnú“ aprobáciu bez diskusie zmenili na slovenčinu – zemepis. Akoby bohatá starobylá nádherná ruština mohla za režim a obete tzv. komunizmu a akoby ďalej už nebolo treba deti vychovávať, učiť a zabávať aj vo voľnom čase. Tak som hrdo odkráčala stredom — a ostala som bez vysokej školy. (A tú ruštinu som si potom na starnúce kolená urobila spolu so štátnicou na jazykovke na Palisádoch niekedy v roku 2009?:) A dobre som urobila. Z ruštiny si síce veľa nepamätám, keďže ju aktívne nepoužívam, ale získala som stamodtadiaľ skvelú kamarátku:))

Kde ste nakupovali oblečenie? A aké? Stačilo vašej potrebe byť moderná/ý?
Asi som nejakú veľkú potrebu byť moderná nikdy neriešila a nieriešim doteraz. Skôr som sa niekedy od čias puberty mala potrebu odlišovať. A to bolo za socíku fakt ťažké. Konfekcia bola na jedno brdo. Maminka, ak si dobre pamätám, nám dosť šila a aj štrikovala, potom sme už nakupovali ako všetci ostatní najmä v obchodnom dome Pionier na Obchodnej, v Dunaji na Námestí SNP a v Priori na Kamennom námestí. A topánky u Veľkého Baťu na rohu Michalskej a Námestia SNP a u Malého Baťu na (dolnom) konci Obchodnej. Asi aj do iných obchodov sme chodili…

Kde sa dali v Bratislave zohnať kvalitné potraviny a spotrebný tovar (kozmetika, drogéria ap.)?
Neviem, ako v iných rodinách, ale mám pocit, že v reláciách zdravých potravín sme u nás nikdy nerozmýšľali. Kupovalo sa to, čo bolo; všade bolo dostať všetko rovnaké za rovnakú cenu (produkty štátnych podnikov, takže ako inak by to malo byť). Maminka veľmi ťažko lepila z jedného platu vyžitie pre päť ľudí (a potom sestra pre štyroch), ale nikdy som nebola hladná, ani som netrpela pocitom, že mi niečo (okrem bicykla:)) chýba. Práve naopak. Naša kuchyňa je pre mňa dodnes svätá. Aj s dokonalými koláčmi, ktoré moja sestra našťastie pečie dodnes:) Takže sme najviac nakupovali v bežných potravinách. Na Trnávke si spomínam na malú mliekareň na konečnej trolejbusov, kde som si kupovala zbožňované lentilky v krabičke za korunu tridsať a v sáčiku za dve koruny, dokonca boli aj bielo-zelené mentolové, skvelé, lentilky. Potom sme nakupovali v Štyricátke:) Obchod s potravinami, ktorý sídlil na čísle 40. Ulicu si nepamätám. Ale ešte o ulicu ďalej bolo železiarstvo, kde predávali aj bicykle. Asi štyri:) Po jednom z nich som nesmierne túžila a stále som tam nenápadne maminku ťahala… chúďatko. Na cajgel neboli prachy. Ako malej mi to tak nedoklepávalo. Doteraz ma to vie mrzieť. A potom nám rovno pod balkónmi splnili veľkú túžbu. V jame po starom baráku, kam sme sa chodili hrať na „odvážnych“, postavili samoobsluhu, dnes na Trnávke známe Koliesko. To bolo metafyzické víťazstvo našej lenivej vôle nad sídliskom. Akoby to pre nás tam postavili, nech nemusíme chodiť nakupovať až na Štyricátku (asi 5 minút peši:)).

Kde sa dali v Bratislave zohnať dobré knihy?
Bola som knižnicová vymetačka a veľká knihomoľka. Dobrých kníh vychádzala spústa, rovnako aj tých druhých, ale to sme neriešili. Po dobrej knihe som mala vždy kam siahnuť – a siahala som často. Samozrejme, najnovšie „západné“ tituly, zvlášť bestsellery, na tom boli rovnako, ako čokoľvek iné „zvonku„. Zháňali sa… ale boli sme vždy vynaliezaví a cestu ku všetkému, pokiaľ boli peniaze alebo kamaráti, sme vždy našli. Okolo peňazí sa aj za socíku točilo všetko, keď ich bolo málo. Tak ako dnes. Ale také obrovské sociálne rozdiely ako dnes vtedy neboli. Na gympli som chodila do triedy s deckami z dobre situovaných rodín, ale nikdy som nemala pocit, že som niečo menej len preto, že som sirota z neprachatej rodiny. Skôr by boli tendencie so mnou súcitiť a pomáhať mi. Ale ja som o našej situácii doma nehovorila, nedokázala som o maminkinej predčasnej smrti ani rozmýšľať, nieto ešte o tom hovoriť. Takže v triede asi nebolo veľa tých, ktorí by vedeli, ako na tom naša rodina je. (Aj keď sila šuškandy je veľká, takže vlastne ktovie.)

Akú hudbu (spevákov, speváčky, skupiny) ste počúvali? Chýbala vám hudba spoza západných hraníc?
Muzika bola pre mňa nekonečne dôležitá. Našťastie sa v Bratislave dala pozerať rakúska televízia a počúvať rakúske rádio Österreich 3 (pre Bratislavu kultové Ö3). Ak nebol človek vyslovene zameraný na anglo-americký bigbeat a rock, muzika sa dala pozháňať. Tak ako knižky, či jedlo. Človek nemal všetko hneď, často trvalo, kým sme sa dostali k tomu, po čom sme túžili, a niekedy to aj nevyšlo, ale o to bola potom väčšia radosť. Po pravde, možno je to smiešne, ale dnešným mladým ľuďom by som ten pocit radosti po dlhom čakaní na vytúženú muziku či film alebo plagát svojej hviezdy nesmierne dopriala. Neviem, či ho majú šancu zažiť. Majú radi nejakú speváčku, či kapelu, vlítnu na net, a v okamihu majú fotku, videá, filmy, klebety, čokoľvek… Radosť z čakania a následného naplnenia túžby vie byť niekedy lepšia ako samotný objekt túžby:) S výnimkou Suzi Quatro;)

Kam ste chodili tancovať? A kam na koncerty?
Na gympli som bola hipisáčka a nihilistka:) Trochu neskoro, ale keďže som 60-tky nezažila, doháňala som to v 80-tkach:) A tie zas doháňam dnes. Vtedy som sa hanbila, že sa mi páči (aj) diskotéková muzika, obzvlášť funky, tak si to naplno vychutnávam teraz. Behám pri svojich obľúbených hitoch z diskoték, ktorými som vtedy pohŕdala:) Tancovať som začala chodiť až po 89-tom do teplej komunity. Dovtedy asi hlavne na žúroch a na táboroch s deckami. Na koncerty som však chodila veľa. Do PKO, do „obkassu“ (Obvodné kultúrne a spoločenské stredisko) na Vajnorskú najmä na folkové a jazzové veci, na intrák Mladá garda, tam som prvý raz videla môj milovaný Marsyas (v publiku nas bolo menej ako kapely hore na pódiu:)) a Nerez Zuzky Navarovej, do parku kaštieľa v Rusovciach, na kadejaké obvodné domy kultúry ap.

Ktoré kino ste mali najradšej a prečo?
Jednoznačne bolo mojim kinom kino Praha (ale rada som chodila do všetkých, najmä do Mladosti, ktorá našťastie existuje stále; multiplexy nemusím, chýba mi v nich „kinová“ atmosféra). Dnes v kine Praha ŽIAĽ sídli obrovská krčma kádeháckeho politika Hlinu. Na Námestí SNP oproti „partizánovi„, to jest súsošiu partizánskej rodiny. Tam som prvý raz aj blicovala, lebo som strašne tragicky musela opakovane chodiť do kina na Horúčku sobotňajšej noci s Johnom Travoltom, vtedy začínajúcou hviezdou, a s krásnou muzikou Bee Gees, ktorou som neskôr ako „hipisáčka“ pohŕdala tiež🙂 Ale chodil mi z ich muziky mráz po chrbte a chodí stále. A celkovo som kiná milovala. Ceny vstupeniek boli v porovnaní s dneškom (teda dnešnými a vtedajšími platmi a cenami vstupeniek) oveľa oveľa lacnejšie. Takže sa dalo do kina chodiť často. Keď som začala pracovať, mám pocit, že som sedela v kine alebo skákala na koncerte stále. Dnes by som si to nemohla dovoliť. A ani ma nič až tak z produkcie dnešných kín nezaujíma, aby som mala potrebu chodiť do kina. Mám rada muziku, filmy aj knižky na pomedzí umenia a komercie, takže to nie je pre mňa až také jednoduché. Umenie väčšinou neviem „čítať“ v žiadnom odvetví kultúry a vyslovená komercia sa mi zdá trápna, tupá a obťažujúca. Zdá sa mi, že v minulosti sa môj vkus ľahšie realizoval:).

Čo sa najčastejšie varilo v reštauráciach? Čo ste vy mali najradšej?
Za socíku to nebolo ako dnes, keď si zbehneme na menu za pár eur. Reštaurácie, samozrejme, boli, chodilo sa do nich jedávať, ale boli to najmä večere, spojené s „posedením„. Študentské jedlo bolo vysmážaný syr s hranolkami a tatarkou, stálo to aj s malým pivom doslova pár šupov. Dnes je syr skôr drahšie jedlo. Čo mi utkvelo, samozrejme okrem bryndzákov v Mliečaku a „nočákových“ párkov v Tempe (veľký bufet, ktorý bol ako jediný otvorený v noci, v čase, keď začali pre alkoholizovaných Bratislavčanov a Bratislavčanky chodiť nočné spoje), boli dve reštaurácie a dve jedlá. Jedno bolo srbské ražničí v Malom Bajkale na Račianskom mýte, ktoré sa podávalo s hranolkami, a ja som tam vniesla revolúciu, lebo som si k tomuto soté vždy pýtala tatarku a naučila som to tak jesť veľkú časť môjho okolia. Čašníci vtedy žasli. Nebolo vo zvyku jesť niečo, čo nebolo vo zvyku;). A druhé jedlo bolo rybie filé Orly v Rybárskom cechu – jeden bol na už zbúranom Zuckermandli v Dome cechu rybárov, a jeden bol v meste na Prepoštskej, ak si to dobre pamätám. Bola to pre mňa gastronomická manna. A rada som chodila jesť do Dežmára na Klariskej a do Smíchovského dvora na Heydukovej, ale už neviem čo:).

Kam ste chodili v rámci Bratislavy na výlety?
Asi ako všetci. Na Železnú, na Kamzík, na Kolibu (najradšej do bufetu nad Somárskou lúkou, ktorý je tam aj dnes ako jeden z mála reliktov tohto druhu v Bratislave, ak nie jediný, čo je veľká škoda; mali často skvelú atmosféru). Bola som vtedy na chodenie lenivá, takže od gympla vyššie výlet už znamenal najmä nejakú tú vychádzku lesom a následné vysedávanie v krčme a/alebo pri ohníku.

Športovali ste? Kde a ako?
Na základke áno, bola som útle pohyblivé decko. Robila som gymnastiku, bola som šikovná vo vybíjanej, v hre „nohy“ na prašiakoch, rada som plávala, zbožňovala som bicykel (cajgel, bicák:)). Nemali sme naňho peniaze, tak som prvý cajgel dostala v šiestej alebo siedmej triede od mojej spolužiačky Oľgy Záblackej (áno, tej:)). Nikdy nezabudnem, ako 603-jka Oľginho otca zaparkovala u nás na sídlisku a pán Záblacký z nej vytiahol červeného Pioniera, bicykel mojich snov (aký mali všetky deti:)), z ktorého Oľga už vyrástla, a mne, drobnejšej postavy, sadol ako riť na šerbeľ. Neskôr som z neho spadla do Zlatých pieskov a sestre som vtedy povedala, že ma oblialo polievacie auto. V marci!:) Neviem, či si na to pamätá🙂 Bicykel navždy ostal mojou veľkou láskou, a pridala som k nemu aj kolobežku a pred zlomeninou ramena aj inline korčule. Humor v kontexte s dneškom je, že som nenávidela beh. Dnes je behanie alebo rýchla chôdza súčasťou mojej osobnosti. Veci sa menia, zvlášť ak vami lomcuje depresia, ale to už je iná téma.

Ktoré miesta v Bratislave ste vtedy považovali za kultové a prečo?
Krčmy:). Fakt:) A Hrad s televíznou vežou. (Teda veža bola na Kamzíku, ale veď mi rozumiete:)). Bolo ju vidieť pri príjazde do Bratislavy (zo smeru od Zlatých pieskov) už od značky 22 km. To som už vedela, že som doma, v mojom milovanom domove. A pohľad zo Starého mosta na Hrad a Dóm sa mi nezunuje nikdy, nikdy. Ak by sa ma niekto opýtal na jeden jediný pohľad, s ktorým sa mi spája rodné mesto, domov, bol by to tento.

Na ktoré známe bratislavské „postavičky“ či “persóny” si spomínate?
Najviac na rešpekt vzbudzujúcu revizorku MHD v zelenej košeli, akoby od uniformy. Môj drahý priateľ Ďodák o nej napísal básničku: „Letí, letí električka, do tmy svieti oknami, revizorka tlstá vliezla, ďaleko sa viezla.“ :)))

Ako ste vnímali historické jadro mesta? Zaujímala vás história mesta? Chodili ste do múzeí? Bavilo vás to vtedy?
Ako decko ma bavila dejepisná vlastivedná súťaž Poznaj svoje mesto. Ale až keď som pred pár rokmi začala fotiť Bratislavu cielene (až po Prahe, ktorá ma naučila chápať, ako veľmi mám rada historickú architektúru), objavovala som jej – miznúce – čaro. Pre mňa bola Bratislava domovom. Zásadným miestom. Najdôležitejším citovým putom. Niečím ako blízkou, najbližšou bytosťou, nad ktorou ani nerozmýšľate, tak veľmi je vašou súčasťou. Preto sa dodnes čudujem, čo všetko si z Bratislavy mojej mladosti nepamätám, respektíve sa mi to oživuje až s množstvami fotiek, ktoré sú na internete a predovšetkým na sociálnych sieťach dostupné. Niekedy okolo roku 2009 som začala Bratislavu systematicky fotiť a aby som si oživila informácie z detstva a naučila sa nové, absolvovala som aj – prekvapujúco veľmi náročný a obsiahly – sprievodcovský kurz so zameraním iba na Bratislavu. Od tých čias si hovorím pri pohľade na to, ako sa Bratislava mení, že je niekedy lepšie nevedieť. Ale tak ako ruština na jazykovke, aj môj hlbší záujem o Bratislavu mi do života vniesol zopár milých kamarátiek. A veľa skvelých zážitkov, ako by sme napísali v slohu v piatej triede na základke🙂

Zaujímali ste sa o to, čo sa deje s Bratislavou (búranie synagógy, Vydrice atď., stavanie nových sídlisk a predovšetkým zmeny Petržalky, stavba Nového mosta)? Ako ste tie zmeny vnímali?
Nie, nevnímala som to. Do mesta som ako dieťa asi veľa nechodila. Z Trnávky to bolo ďaleko a asi ani nebol dôvod. Kým žila maminka, chodila som za ňou do práce na Sládkovičovu. Sídlil tam vtedy v jednom z domov podnik Otexu, podniku s textilom, kde mama pracovala. Ale to bol smer Palisády. Stavebné práce na dnešnej Staromestskej som okrajovo vnímala ako niečo, čo maminke, chorej na srdce, môže robiť problémy pri prechádzaní cez ne. A možno to mám v hlave už popletené… (Musím sa pozrieť, v ktorom roku bola Staromestská dokončená.) Skôr mi v spomienkach preto ostalo všade prítomné blato na stavbách nových sídlisk.

Chodili ste do kostola? Ak áno, kam? Spájalo sa to so skrývaním vašej príslušnosti k cirkvi (a ktorej?)
Ja som to mala s kostolmi a s bohom ľahké. Zomrela mi mama (vzal mi ju, potrestal ma?!). Ak aj nejaký boh je, mňa to nezaujíma, pre mňa neexistuje. A keď som po roku 1989 pochopila, čo za šialenú organizáciu je RKC, iba ma to v mojom názore utvrdilo. Nehovoriac o rozume, ktorý mi hovoril, že náboženstvo je len znôška ľuďmi vymyslených nezmyslov. A hoci tomu nerozumiem, nech si každý verí, čomu chce, ale mňa nech z toho vynechá a nech mi to nevnucuje, a už vôbec nie povinne. Ja barličku na to, aby som nebola vedome zlý človek, nepotrebujem. A pokiať ide o RKC, nechápem, ako môže také zlo vôbec existovať a hovoriť si milujúci blížni. (Prepáčte, výnimky, môže za to vaša verchuška.) Mama ma ako decko na Prvý sviatok vianočný ťahala na Trnávke do kostola, ale nerozumela som, načo. Mám krásnu kolorovanú fotku z jej mladosti (bola ročník 1929), kde má na krku retiazku s krížikom. Ale či bola pobožná, netuším. Skôr veľmi nie, ako áno. Patrila ku generácii nadšených budovateliek a budovateľov Trate mládeže.

Vnímali ste vtedajšiu politiku? Bránila vám žiť normálny život?
Nevnímala. Bola som typickým produktom tej doby. To po nás chceli. Nezaujímať sa, držať hubu a krok. A ešte mať pocit, že to ani inak nemôže byť. Ja som ten pocit mala. Všetko sa mi zdalo normálne. Všetko je, ako má byť. Žila som si svoj väčšinou spokojný dobrý život a hotovo. Nepoznala som katolíkov, mala som vtedy pocit, že je to len nejaký pozostatok z minulosti, podobne ako iné rozprávky. A nepoznala som ani disent, a myslím si, že ani samo to slovo som nepoznala. Vedela som, že Karel Kryl bol zakázaný, ale ani tomu som vlastne príliš nerozumela. Na jeho textoch sa mi nezdalo nič nesprávne (veď práve o to šlo, ako som neskôr pochopila). Pamätám si, že som mala divokú debatu o (ne)existencii boha so spolužiačkou ešte asi v druhom ročníku na gympli. Už vtedy som sa utvrdila v tom, že sú to debaty zbytočné. Ona si myslela, že boh existuje, ako inak, a ja som si myslela, že boh neexistuje, ako inak. A že sa naše názory nepohnú ani o centimeter, aj keby sme sa hádali mesiac. Neskôr som pochopila, že takýto záver debát s niektorými (mnohými) veriacimi je – a nielen o samej (ne)existencii boha, ale aj o veciach, o ktorých si myslia, že sú dobré aj pre nás, ateistky a ateistov – klasickým scenárom. Majú – jedinú možnú – pravdu a aj ja mám podľa ich pravdy žiť, hoci to vidím úplne inak. (Toto sa tejto mojej spoludiskutérky netýkalo a netýka!) Darí sa im to dnes presadzovať aj v legislatívnom i praktickom chode svetského štátu, za ktorý sa Slovensko považuje (hahaha). Je to odporné. RKC ma naučila skutočnému luxusu v spôsobe zbytočného míňania energie: naučila ma nenávisti.
Mimochodom, dnes sa „smejem“ na tom, ako do nás neustále – v snahe odradiť ľudí od túžby po demokracii – hustili, aký je strašne nespravodlivý ten kapitalizmus, aké je v ňom je obrovské množstvo chudoby a neprávosti, koľko ľudí je na ulici (vtedy sme ešte nepoužívali výraz ľudia bez domova) – a ako vlastne mali pravdu; stačí sa pozrieť na vývoj u nás po roku 1989. 

Ako dnes vnímate rozvoj a premeny Bratislavy?
Strašne. Zúfalo. So smútkom. S hnevom! Chápem, že mesto je entita, ktorej poslaním je o.i. sa aj rozvíjať. Ale na úkor jej obyvateľstva, na úkor tváre a pamäte miesta, ktoré je kontinuálne osídľované minimálne pár sto rokov spred nášho letopočtu (spred Krista), je to, čo sa deje Bratislave, nechutným vykrádaním a likvidáciou jej kedysi tak úžasného genia loci, ktoré ospevovali mnohí umelci z celého sveta. Hans Christian Anderssen údajne o Bratislave povedal, že o nej ani nie je treba písať rozprávky, lebo ona sama je rozprávkou.
Ak by to bolo v mojej moci, Bratislava by ostala navonok mierne ospalým, ale silne bohémskym a kultúrnym „provinčným“ mestom s veľkým duchom, nádhernou, občas mierne tajomnou, inokedy ľudsky industriálnou atmosférou. Mestom, ktoré by sa od súčasných prefabrikovaných veľkomiest líšilo práve tou nádherne zahranou provinčnosťou a ktoré by práve na tom stavalo svoju atraktivitu. Ak by to bolo v mojej moci, najvyššie stavby by boli Dóm a Hrad. Všetko ostatné, zvlášť v okolí centra mesta, by, aj s ohľadom na to, že mesto nie je žuvačka, rástlo maximálne od troch do šiestich poschodí a menhetenovanie mesta by som pripustila, ak vôbec, spolu s budovaním metra, niekde na zelenej lúke mimo širšieho centra. Riverparky a súčasné Zuckermandle, ale ani Steiny I. či II., strašnééé Perly Ružinova, necitlivé Brečtanky na Kolibe, Panorámy či veža Twin City ap. by v mojom meste neexistovali. Zato by pribudli napríklad parky, vrátane parkov kultúry a oddychu…

Na čo sme sa neopýtali, ale vy by ste nám to radi/y vyrozprávali?
Obávam sa, že toho bude hromada:) Uvidíme:)

Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Bratislavy fotogenickej s názvom Nostalgické rande s Bratislavou, ktorý podporil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy z prostriedkov grantového programu Ars Bratislavensis.