logo

Ester Mateášiková: Ak má mesto pretrvať, musí sa prispôsobiť dobe a zároveň zachovať to, čo zdedilo

Nostalgicke-rozhovory.jpg

Nostalgicke rozhovory. Foto: Hana Fabry 2016

Bratislava fotogenická prináša v rámci projektu Nostalgické rande s Bratislavou aj spomienky kulturologičky a „semifotografky“ Ester Mateášikovej (v roku 2018 mala 56 rokov).

Kde a komu ste sa narodili a kde žili?
Narodila som sa ako jedináčik a vyslovené drobčiatko (48 cm a 2,8 kg) v októbri 1962 do celkom príjemnej veľkorodiny. Žila som s matkou a starými rodičmi, pravidelne k nám chodievali babkine sestry, niekedy aj na 2-3 mesiace – bola to milá spoločnosť, bratia skôr len tak, na návštevu. Zväčša žili mimo Bratislavy, čo potom obnášalo kratšie recipročné návštevy, na ktoré som sa vždy tešila. Pravidelne chodil aj matkin brat, na sviatky a oslavy aj s rodinou. Žil v Bratislave, v centre mesta a keď sa v 1964-om presťahoval na Ostredky – jedno z prvých veľkých bratislavských sídlisk – tak celá rodina mala pocit, že odišiel na kraj sveta. Veď 39-kou to k nemu trvalo skoro 40 minút

Bolo to v Starom meste?
Bývala som na Zochovej v Dops-domoch v obrovskom byte (neskôr som v Petržalke mala trojizbový byt, ktorého plocha bola presnou polovicou tohto staromestského bytu). Dops-domy v čase svojho vzniku – cca 1930 – 32 boli určené pre strednú triedu – ani luxus, ani sociálne byty.

Akých ste mali susedov, poznali ste sa s nimi?
V čase mojej rannej mladosti v nich ešte žili prvorepublikoví nájomníci a nájomníčky – nad nami bol stredoškolský profesor ujo Schmidt a pani profesorová ma pozývala na návštevu aj samú (bola som slušné vzorné dievčatko s veľmi striktnou výchovou, ktoré muselo robiť presne to, čo sa od neho očakávalo), na pohranie sa a vždy som od nej dostala pomaranč. Rodina hudobníka p. Móžiho ma volávala už ako trošku väčšiu, aby som postrážila na 10 – 15 min ich vnuka. Veľmi prísna teta Bórová, milovníčka a pestovateľka kvetov z iného schodiska (do obrovského zadného dvora ústilo 5 schodísk + dve do predného dvora) – ma považovala za jediné vzorné dieťa, ktoré jej neničilo kvietky. Dobre sme vychádzali aj s p. domovníčkou a vlastne všetkými susedmi, hoci nie s každým sme mali rovnako intenzívne kontakty. Všetky néniky z rodiny a okolia ma mali rady nielen pre kezétcsókolom a ruky bozkávam“, ale aj pre plynulú maďarčinu.

Chodili ste do predškolského zariadenia? Ak nie, kto sa o vás staral?
Doma som bola do 4 rokov so starou mamou, s ktorou som hovorila po maďarsky, so starým otcom a mamou po slovensky. Starí rodičia boli skvelí – stará mama pochádzala z 12 súrodencov a zo sestier urobila najväčšiu „kariéru“ (ak zohľadníme rok narodenia 1900 a sociálny status rodiny, z ktorej vyšla). Mala meštianku a bola úradníčkou na Úrade vlády. Bola to nesmierne životaschopná žena – „do voza, aj do koča“, za každých okolností spravodlivá, úprimná a čestná.
Starý otec mal reálku, na rôznej úrovni ovládal niekoľko jazykov – maďarsky a nemecky z domu, slovensky a česky sa naučil na rôznych typoch škôl, okrem toho vedel po francúzsky, latinsky (vedel čítať staré diela v tomto jazyku) a grécky. Mal rozsiahle vedomosti z histórie, teológie, práva, vyznal sa v politickom dianí a v každej oblasti, kde pracoval, si naštudoval úplne všetko. Dodnes ho považujem za najmúdrejšieho a najláskavejšieho človeka v mojom živote. Jeho láskavosť nebola v protiklade so spravodlivosťou a čestnosťou, nebola platformou pre uhýbanie sa, či už politické, náboženské alebo osobné. V rovnakom duchu vychovali aj svoje dve deti, moja matka sa stala lekárkou a jej brat vyštudoval fyziku.
Matka a otec boli lekári. Matka bola veľmi prísna, autoritatívna, vyžadovala poslúchanie na slovo. Samozrejme, že vedela byť aj milá a prívetivá.

Ako prebiehal váš detský všedný deň?
So starou mamou som skoro denne, okrem období mojich častých chorôb, išla ráno do kostola na maďarskú omšu ku Kapucínom alebo Františkánom. Predtým sme sa stavili na minitržíku pri kostole Kapucínov – kláštorná záhrada mala zhruba v oblasti dnešnej zastávky Staromestská strhnutý múr a v priestore medzi kostolom a parčíkom so sakurami bol trh. Tam sme si často kúpili ovocie, obe sme milovali malé hniličky, a išli sme do kostola. Pokračovali sme na Obchodnú do pekárne, kde som dostal slanú pletenku a pekne pomaly sme sa prepracovali až k Mraziarni, kde ma už očakávalo úžasné Eskimo za 50 halierov. Alebo sme išli na trh neďaleko Dómu a synagógy a odtiaľ to už bolo len na skok do dnes už neexistujúceho domu, k Jojobáčimu, babkinmu bratovi.
Keď som bola chorá, ostala som doma, babka išla do kostola len na Otčenáš a Zdravas, rýchlo nakúpila a doniesla mi punčový zákusok alebo parízer (ten sa vtedy dal jesť a bol skvelý) a sem-tam aj chlebíček z Carltonu, aby som sa pozviechala . Rada som počúvala, keď po Zochovej, dláždenej mačacími hlavami, išiel rebrinák. Raz do týždňa chodil s jedným koníkom v záprahu, asi dvakrát do týždňa s dvojzáprahom. Klopkanie kopýt a podkov o mačacie hlavy bolo rytmické a pekné. Trošku som sa bála, keď pod oknami (hoci sme boli na 3. poschodí) vykrikoval sklenár s krosničkou na chrbte –„Óóóóknázaskliéééváááť“ a drotár „Hŕŕŕnceflekováááť“. (Dnes po oboch stranách pomerne úzkej ulice stoja zaparkované autá a prejsť sa temer nedá.)
Bola to atmosféra starého sveta, pokoja, dobrých ľudí, atmosféra Hrabala a Norberta Frýda.
Poobede prebral štafetu starý otec . Prišiel z roboty pünktlich o 16.00 ako „švajčiarske hodinky“, najedol sa a zobral ma na prechádzku. Dodnes si práve vďaka nemu pamätám celú Židovňu, Zámockú, ruiny hradu, Vydricu, dunajské nábrežie, obrovské štvorcové siete na Dunaji. Rozprával mi o meste, stretávali sme jeho známych – „Servus, Zdravím pán doktor, Dávno sme sa nevideli“, prezerali sme výklady kníhkupectiev a chodili a chodili. Mal veľké teplé ruky a v zime som si vždy dala dole jednu rukavicu, zovrela ruku do pästičky, on ma chytil a chodili sme. Keď mal odmeny, išli sme do Detskej cukrárne alebo do Lukulusu a ja som dostala svoje milované punčáky, špice s naozajstným ajerkoňakom, Lukulus pohár alebo marcipánovú hrudku obliatu čokoládou a orieškami s višňami vo vnútri. Toto je môj fundament lásky k Bratislave a k životu v nej. Nech bude hocijaká, vždy bude v mojom vnútri táto úžasná starosvetská Bratislava.
S matkou, pokiaľ práve nemala nočnú službu cez víkend, sme chodili na Kolibu k jej kamarátke -spolužiačke, ktorá mala dcéru v mojom veku a okolo domu mali obrovskú záhradu. Jej stará mama v klasických murovaných kachliach mala pre nás vždy nachystané pečené buchty :-). Alebo sme všetky išli spolu na Železnú, na Lido, na Tehelné pole, okolo Dušičiek na cintorín (ešte sme vtedy nemali „vlastné“ hroby – hroby našich blízkych?) a my deti sme zapaľovali sviečočky na tých pustých
V tejto rodine ma výrazne formovalo ešte Rakúsko – Uhorsko a v mnohom katolícke náboženstvo.

Mali ste mnoho detských kamarátov/tok?
Vyrastala som medzi dospelými, nasávala som ich rozhovory, poznania a konanie. S rovesníkmi a rovesníčkami som prichádzala do kontaktu málo a v konečnom dôsledku som si s nimi nikdy nemala čo povedať, ani v óvode, ani neskôr. Najprv som chodila do óvody s vyučovacím jazykom maďarským na Trenčiansku ulicu, neskôr na ul. 29. augusta, kde sa nachádza dodnes.

Po óvode sa dialo čo?
Idylka mesta, pokoja a detstva bola narušená dosť rýchlo. Mala som 5 rokov, keď som sa dozvedela, že do óvody už nepôjdem. Ako každé ráno ma starý otec zobral cez Palisády a cestou som žasla, čo je na vozovke – v pravidelných intervaloch boli otlačené do nej akési hlboké vzorčeky… všade, po celých Palisádach… Pred budovou dnešnej jazykovej školy stál známy starého otca a hneď nás šikoval domov – Rusi, tanky, delá… to dieťa musí ostať doma… Poobede prišiel starý otec so zvesťou, že v óvode ubytovali ruských vojakov. Už nikdy som potom nevidela moju dobrú kamarátku Ildikó s dlhými plavými vlasmi. Mala skrinku hneď vedľa tej mojej, so značkou čerešničiek.
Na druhý deň rodinná rada rozhodla, že najbezpečnejšie mi bude u starého otca v robote, v Živnodome. Pred rozhlasom stáli tanky s hlavňami namierenými na budovu, pri pošte stáli tanky, vozovky boli vzorkované, mesto bolo plné vyplašených ľudí – nik nevedel, čo bude, ale každý videl vojsko a zbrane.
Starý otec bol čoraz bledší a čoraz pevnejšie ma držal za ruku. V kanceláriách boli okná zatemnené tmavofialovým baliacim papierom do dvoch tretín, v zasadačke úplne. Nepracovalo sa, ľudia boli rozrušení, pili veľa kávy, počúvali rádio, diskutovali a zrazu… všetci do zasadačky, všetci ticho, všetci sadnúť na stoličky s vysokým operadlom a do predklonu… jedna stolička chýbala, pre mňa… Starý otec si hneď išiel sadnúť na zem, aby dal mne väčšiu šancu… vonku bola silnejúca guľometná paľba… Alenka, mladá sekretárka, ma zrazu posadila na svoju stoličku, starému otcovi kázala sadnúť si tiež a ona sa schúlila dozadu za mňa a celý čas ma držala za ruku a tichučko mi niečo rozprávala, aby som sa nebála… neviem, ako dlho to celé trvalo, naozaj… pamätám si to stále. Potom sa diskutovalo, doma stará mama a mama plakali, lebo zastrelili mladých ľudí. Mama mi rozprávala, ako bolo cez vojnu, keď bola malá a ako budeme musieť utekať a žiť…

Rusi neodišli, ovplyvnilo to váš život?
Situácia sa ako-tak zastabilizovala na 40 rokov a ja som neočakávane išla do školy. Všetky v okolí boli plné, dva dni som bola na Zochovej, na Podjavorinskej, až som zakotvila na Jilemnického.

Ovplyvnila vás a vašu rodinu okupácia a normalizácia ideologicky?
Iskričkou som sa nikdy nestala, lebo mama to považovala za neprípustné. Pionierkou až dodatočne, bez sľubu a slávnosti, keď si mamu predvolal p. riaditeľ Dinaj a skupinová vedúca p. Sabolová a dôrazne jej dohovorili, zrejme niečo o mojej čiernej budúcnosti. Nikdy sa u nás o tom viac nehovorilo. Ako malá som začala recitovať a nakoniec som tým robila škole renomé v pionierskom oblečení. Bol to aj jediný krúžok v Pinkáči („Pionierskom paláci“), ktorý som mohla navštevovať. Nikdy som sa tam nechodila hrať, ani do bazéna, kresliť, na filmy, nikdy. Ani som nikdy nebola v pionierskom tábore. Boli to veci, ktoré ponúkalo nastolené zriadenie, ale neakceptovali sme ich.

Akých ste mali spolužiakov a spolužiačky?
Keď som v školskom roku 1968/1969 nastúpila do prvej triedy, mala som veľmi veľa spolužiakov a spolužiačok zo Židovne, Zámockej, Bubenkovej, ale tiež z víl nad Palisádami, z Michalskej, Obchodnej… Sociálne a vedomostne sme neboli jednoliaty kolektív, čo sme ako deti po zhruba tretiu triedu takto nevnímali. Len sme vedeli, že A. nikdy nič nevie a nemá úlohy (keď sa mi raz vyplakala, dozvedela som sa, že mama pije a necháva ju celé dni samú doma), že K. to má s hygienou akosi horšie (doma bol len lavór a pre všetkých teplá voda len v nedeľu večer), že M. je nejaký veľký a stále vyvádza (jasné, keď už druhýkrát prepadol) a D. bol v opere (otec bol operný režisér a mama primadona), ja som bola v Bulharsku a nie u babky na dedine (lebo mama bola lekárka a boli sme mestskí)… Potom mi postupne začali miznúť spolužiaci a spolužiačky – ako sa búralo Staré mesto, rodiny odchádzali do Dúbravky a inam, niektorí zase usúdili, že im je v triede tesno a nudno a mesto je predsa tak živé a zaujímavé… Utekali z triedy, zo školy, voľnosť bola jediná priorita. Na druhom stupni sme v triede ostali prakticky len deti „z lepších rodín“, ako povedala pani učiteľka. A to sa každoročne na začiatku roku zisťovalo – kde robí tvoj otec, tvoja mama, je robotník, úradník? Paradoxne sme spolu s D. tvorili kategóriu „deti z umeleckých rodín“, hoci moji rodičia boli roky rokúce rozvedení. (Otec bol lekár a ikonický básnik svojej doby). Hlavne, že škola v tabuľke odfajkla všetky kolónky .
Základná škola mi dala doživotnú priateľku Janu. Sedeli sme spolu od môjho prvého dňa v škole. Za všetky tie roky sme si prešli zlým aj dobrým. Mali sme rozdielne názory, aj podobné osudy. Kamarátime sa doteraz:).

Kam a od akého veku ste mohli chodiť sama?
Ako dieťa, až do polovice strednej školy, som prakticky nikam nesmela ísť sama. Všetky aktivity som musela absolvovať pod dozorom dospelých. Ak som niekam išla, muselo to byť presne zadefinované, termínované a prehľadné.

Ktoré predmety boli vaša srdcovka?
Ako humanitne zameraná osoba som milovala dejepis, literatúru, zemepis aj biológiu, rozhodne som k životu – rozumej učeniu sa a známkovaniu – nepotrebovala matematiku, fyziku a chémiu. Keďže som športovala úplne minimálne (aj vďaka osobnému zameraniu, aj vďaka výchove), „nemusela som“ ani telesnú výchovu, nakoniec ako jedinú protekciu v živote ma matka z nej oslobodila  Mali sme skvelú učiteľku dejepisu p. Kamencovú, naučila nás ho milovať a porozumieť dejinám.

Čo chýba dnešným deťom z predmetov?
Aktívne som sa zúčastňovala súťaže „Poznaj svoje mesto“, ktorú by som nie ako predmet, ale ako aktivitu, odporučila aj dnešným deťom. A mohla by sa transformovať aj na biológiu, geografiu, sociológiu a architektonické utváranie mesta na úrovni zodpovedajúcej typu školy.

Na akú strednú školu ste išli?
Na Gymnáziu Ladislava Sáru som bola v poslednej humanitnej triede, ktorú otvárali. Toto mi spôsobilo veľmi nepríjemnú situáciu pred maturitou – mali sme maturovať zo slovenčiny, ruštiny a dejepisu povinne, z občianskej voliteľne. TRI mesiace pred maturitou do triedy s diabolským úsmevom vkráčala matematikárka a oznámila nám, že ministerstvo miesto povinného dejepisu nastolilo povinnú matematiku. Až do maturity sa vo mne nik krvi nedorezal. Dodnes som za tú trojku v kooperácii s troma jednotkami na vysvedčení vďačná:)

Po maturite…
Na gymnáziu som preferenciu obľúbených predmetov nezmenila, čo ma nasmerovalo na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Študijný program bol síce poplatný dobe, ako nakoniec všetky, ale šírka poznatkov a informácií bola na danú dobo zaujímavá a bola skvelým podkladom pre ďalšie samoštúdium.

Viera v rodine.
Počas celého obdobia normalizácie sme chodili ako rodina do kostola, hlavne ku Kapucínom, Františkánom, menej k Uršulínkam a Jezuitom. Sem-tam pre oživenie, alebo z organizačných dôvodov, som zašla aj do iného kostola. Všetky aktivity „podzemnej cirkvi“ ma akosi obišli, hoci keď si spätne spomínam na rôzne pokostolné pozvania na návštevy, tak to boli pokusy o naše začlenenie do týchto aktivít. Ale matka ako správna introvertka a povolaním lekárky vyťažená žena, odolávala. Na základnej škole som chodila na náboženstvo na prvom stupni aj so synom vtedajšieho miestneho poslanca. Keď zistil, kam jeho syn chodí vďaka svojej mame, tak bol z toho dosť rozhodený.
V každom ročníku nás bolo čoraz menej, až napokon tento nepovinný predmet zanikol. Nikdy som v rámci žiadneho stupňa školy nemala problémy kvôli „nesprávnemu ideologickému zameraniu“, kvôli prijatým sviatostiam, nedeľným omšiam. Dlhé roky som bola s vierou plne uzrozumená, žila som vieru svojej rodiny, vieru presvedčenia a konania mojich starých rodičov a tá bola ozajstná. S realitou som sa stretla neskôr a tam som si začala budovať svoje presvedčenie a názor.

Kedy a prečo?
Bezprostredným spúšťačom bolo referendum so svojou „tradičnou rodinou“. Vlastne mi povedali, že som nevyrastala v rodine, lebo nenapĺňala ich verklíkový slogan „Tata, mama, deti“. Povedali mi, že som nemala rodinu. Dovolili si neogabane siahnuť na niečo absolútne vnútorné, osobné, hýčkané a nedotknuteľné. A to ostatné sa postupne pridalo systémom domino efektu. Netolerancia, neláska, falošnosť, pretvárka, čoraz viac vychádzali na povrch rôzne kauzy…

Kde vaša rodina nakupovala oblečenie, jedlo…?
Ako dieťa, prakticky až po začiatok strednej školy, som bola často chorá a ako bolestné som dostávala bábiky a knihy. Bábiky (a aj ružový slon na kľúčik) boli sem-tam z Tuzexu, nikdy som tam nekúpila rifle:) Oblečenie často nosil matkin brat z NSR, kde oficiálne pracoval ako IT. Slovenský zamestnávateľ ho v pravidelných dvojtýždňových cykloch vysielal do Siemensu, kde sa školil (neskôr aj robil) a následne školil našich slovenských zamestnancov. Takže som sem-tam mala nejakú módnu vychytávku, lepšiu čokoládku, žuvku aj s mini komiksom… Takto vznikla zbierka obalov z čokolád, obrázkov zo žuvačiek a servítok. Tú jedinú mám až do dnes. Inak bolo oblečenie klasika – Pionier, Baťa, Brouk a Babka, Pavúk a kopa tých malých bezmenných predajničiek s dušou. Tak isto aj potraviny – do mojich 12 rokov nakupovala a varila stará mama, mala skvelú maďarskú csípős konyha, aj z mála dokázala zázraky. Vedela sa prispôsobiť ponuke Zelovocu, prázdneho mäsiara, mini trhu a samoobsluhy, v ktorej boli potraviny ráno, a potom… smola. Varili sa klasické jedlá – polievky, čušpajzy, múčne chody – všetky druhy vtedy používaných cestovín robila doma a sušila ich v kuchyni na diváni na roztiahnutej plachte. Potom ich pekne zhrnula do 5l pohárov a dala do špajze. Mäso bolo asi 3x týždenne, v nedeľu museli byť šnicle – pre ňu hovädzia, pre ostatných bravčové. Koláče aj torty boli klasické – bublaniny, štrúdle, almás pité, kuglerove rezy, makové, orechové, lekvárové.
Pre mňa osobne robila skvelú jahodovú tortu – jednu normálnu, druhú malilinkú. Cesto upiekla v najmenšom kastróliku, dala krém, jahody… a tá malilinká bola len moja. Mala som svoju vlastnú tortu. A ešte len a len pre mňa robila škoricový závin (niečo ako pajgle), nikdy viac som taký nejedla a ani v jej receptoch som ho nenašla

Ako ste prežívali Vianoce?
Vianoce boli u nás vždy krásne, žiarivé, hojné a bohaté, hlavne na knihy. Knihy boli ten najvytúženejší a najčastejší darček. Spomínam si ešte na jeden darček, ktorého duch ma svojím spôsobom, aj keď s veľkou pauzou, sprevádza dodnes. Fotoaparát Smena. Bol to zvláštny darček. Dostala som ho na trináste narodeniny a prvé fotky, ktoré som s ním urobila, mám dodnes. A vždy nad nimi plačem, sú to totiž posledné fotky môjho starého otca. Vtedy už bol veľmi chorý. Už neboli prechádzky po Židovni a Zámockej, už nebola totiž ani Židovňa, ani Zámocká. Tam niekde sa definitívne skončilo detstvo. Fotila som veľmi rada, amatérsky, dokumentačne, realisticky. To je pre mňa doteraz to pravé poňatie fotografie. Mnohé majú už dnes historickú výpovednú hodnotu. Fotila som až do konca vysokej školy a nedávno som sa po rokoch k tomu s vervou vrátila.

Vráťme sa ešte k Vianociam.
Stromček býval obrovský, izby mali výšku 3,65 m a špic sa dotýkal plafónu. Mnohé ozdoby boli ešte z detstva mojej mamy, sporadicky sa niečo prikúpilo. Tie ozdoby opatrujem stále. Salónky sme si robili doma – strihali sme fluspapier na strapčeky, zháňali farebný staniol, odkladali bonboniéry z menín a narodenín.
Ritualizovanú večeru som milovala – Na Vianoce sme mali najprv hriatô, potom oblátky s medom, jablko, kapustnicu s obratými rybacími hlavami, vyprážaného kapra a majonézový šalát. Potom ešte pajgle a orechové puserle a rumba-bomby (skoro všetky len pre mňa). Všetko bolo čisté, upratané ešte viac ako obvykle, vyzdobené, proste krásne. Potom bola polnočná omša s koledami. Tú som naozaj milovala.

Čo sa vám vo vašej rodine najviac páčilo?
U nás doma sa vždy kládol prvoradý dôraz na vzdelanie, múdrosť a vedomosti. Vedomosti z rôznych oblastí – humanitné vedy, právo, literatúra, medicína, teológia, aj prírodné vedy – každý nasával sebe vlastným spôsobom zo zdrojov, ktorými boli vtedy knihy a tlač. Mali sme doma hŕby kníh, prečítaných a znovu čítaných kníh. Mala som preukaz do všetkých možných knižníc, poznala som všetky kníhkupectvá v Bratislave – začínala som Mladými letami oproti Baťovi, prešla som Obchodnú, vrátila som sa na námestie SNP, dolu Štúrovou, potom k Redute a pekne hore Michalskou. Všade boli kníhkupectvá, ktoré volali, lákali a voňali… Keď som (už na strednej a vysokej škole) vošla do kníhkupectva, vyšla som aspoň s 3 – 4 knihami. Malá odbočka – po Nežnej revolúcii som si už zvykla na ceny všetkého, nestotožnila, ale zvykla. Len na ceny kníh nie:(. Pritom vychádza toľko šperkov a úžasností, ale ceny proste nepustia. Asi aj preto sa teraz venujem oveľa viac foteniu ako čítaniu. Informácie sa snažím hľadať hlavne na internete a v knižniciach. Knihy už temer nekupujem. Vlastne si celý život budujem knižnice, ktoré musím opakovane okresávať, podľa toho ako ide život. Smutné.

Prelína sa vaše fotenie s Bratislavou?
Fotím rada, fotím vášnivo, fotím často. Chodím, vidím, fotím. Pamätám si, že keď som sa po rokoch vrátila k foteniu, znovu som sa učila pozerať. Učila som sa pozerať nielen pred seba a vlastne nič nevidieť, ale pozerať okolo seba na mesto, na ľudí, potom hore na strechy a štíty domov a nakoniec aj na zem. Všade som objavila úžasné veci. Bratislava má stále obrovské množstvo starých krásnych budov a zákutí, pohľadov typických aj novovznikajúcich, má zákutia, ktoré bežne nevidíme a nevnímame. Stále a dokola ľutujem, že som sa nenarodila skôr, že som nezačala fotiť skôr, kým ešte stáli budovy na Vydrici, na Zuckermandli, na Židovni, kým stála synagóga a Dóm nebol za priehľadným ochranným sklom. Kým mesto a podhradie a hrad boli jeden celok. Vidím ich pred sebou aj vďaka nespočetným prechádzkam so starým otcom, sú mojou súčasťou. Ale chýbajú mi v priestore, chýbajú mestu.
Milujem aj novú architektúru, svojím spôsobom ma fascinuje technická dokonalosť výškových budov a je príjemné, ak je spojená aj s kvalitným vizuálom. Súhlasím s tým, aby aj Bratislava mala svoju biznis štvrť, svoj Manhattan. Momentálne sú asi najviac diskutované Nivy, ale spomeňme si, čo tam bolo predtým, čo sa tam za posledné polstoročie ne/urobilo. Mesto rástlo rôznymi smermi a toto bola čierna diera temer pri centre mesta. Každá doba sa musí prezentovať po svojom, svojim výrazovými prostriedkami. Dnes je to betón, sklo, výška… a nie každému to ladí so starou, až stredovekou Bratislavou. Ale aj barokový palác bol kedysi novátorský voči gotickej katedrále alebo renesančnej vile. Nový sloh nebol nikdy ľahko prijímaný. Takým príkladom je odkryté staré gotické okno na budove Starej radnice, čiastočne prebudované, čiastočne zamurované a čiastočne nahradené renesančným oknom. Ako to zadefinujeme – vandalizmus, zlý renesančný developer, modernizácia a skrášľovanie mesta? Nech si vyberieme ktorúkoľvek z možností, alebo si vytvoríme novú, už to nezmeníme. Je to tok času, premena mesta, dôkaz, že mesto žije. Len Pompeje sa už nemenia. Ak má mesto pretrvať, musí sa prispôsobiť dobe a zároveň zachovať to, čo zdedilo. Je jedno, či je to cenný industriál alebo domy zo 14. storočia. Rovnako budem smútiť za starou elektrárňou alebo výrobnou halou, ak boli technickými pamiatkami, alebo za cenným architektonickým dielom, ako za zdevastovanou najstaršou ulicou mesta. Oprávnene plačeme za Vydricou, ale boli ste sa pozrieť na Kapitulskej? Za bieleho dňa? Ak pozeráte na domy, vidíte hlboké praskliny v múroch, poobíjané rohy, budovy volajúce po rekonštrukcii. Ak sa pozriete pod nohy, aby ste „sa nezabili“ na rozbitých mačacích hlavách, uvidíte prepadnutú cestu a obrubníky, zvlnené chodníky a špinu. Hlavne, že v každom sprievodcovi si prečítame o stredovekých budovách. Áno, sú snahy o zveľadenie, aktívne občianske združenia, ale existuje čiastočne aj potemkiniáda. Prakticky celá ulica – nehnuteľnosti – patria cirkvi, dvory sú upravené so zaparkovanými drahými autami. Prečo je to takto?

Ktorú časť mesta nemáte rada?
Naozaj neznášam Nový Zuckermandel. Ja fotím vybývané priestory, industriál, grafity, ale tam sa nedá nič nafotiť. Tam proste nič zaujímavé nie je. Je tam tzv. Skalný nos, skalný výbežok so zachovanou pôvodnou enklávou skalnej ruže, nejakého špeciálneho druhu , čo si ochranári zvlášť cenia , ale nič iné tam nie je. Ja fotím, kým nie je absolútna tma, ale tam naozaj nie je čo. Je to nepatrične obrovský neorganický kubus. Úplne odľudštený, neosobný, chladný. Veľa priestorov je stále neobsadených. Tam pracovať musí byť utrpenie. Bola som tam počas Bielej noci a deň po nej, tomu priestoru nepomohla ani takáto akcia… Tento priestor je na dlhú dobu stratený.

Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Bratislavy fotogenickej s názvom Nostalgické rande s Bratislavou, ktorý podporil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy z prostriedkov grantového programu Ars Bratislavensis.

 


Možnosti podpory Bratislavy fotogenickej

Máme radi Bratislavu rovnako ako vy. Naše články a fotky ochotne ponúkame vám, našim čitateľkám a čitateľom, bezplatne, ale ako všetko, aj technické zázemie a čas na tvorbu obsahu stránky stoja peniaze. Aj najmenšia finančná podpora nám pomáha venovať sa webu a s ním aj Bratislave - viac a lepšie.
Podporiť nás môžete prostredníctvom prevodu na transparentný účet číslo SK6783300000002001245463 občianskeho združenia Bratislava fotogenická.
Ďakujeme.

posunúť na začiatok