logo

Barbara Brathová: Staré mesto mám prilepené na srdci a pod kožou

Nostalgicke-rozhovory.jpg

Nostalgicke rozhovory. Foto: Hana Fabry 2016

Bratislava fotogenická prináša v rámci projektu Nostalgické rande s Bratislavou spomienky kunshistoričky a kurátorky Barbary Brathovej.

Dobrý deň, veľká vďaka, že ste sa rozhodli podeliť sa s nami o svoje spomienky. Samozrejme, ani jedna otázka, respektíve odpoveď nie je „povinná”:) Odpovedajte len na otázky, na ktoré sa Vám odpovedať chce… Nech sa Vám spomína najmä príjemne:)
Príjemná je už skutočnosť, že úvodná fotografia v tejto „spomienkárni” je záber na kruhový dvor nášho domu, kde som vyrastala, rovnako ako štyri generácie našej rodiny.

Ak nám to chcete povedať: koľko máte rokov a kde, respektíve v ktorej časti Bratislavy ste bývali, keď ste boli dieťa/v mladosti?
Narodila som sa v Bratislave, v Starom meste, na Laurinskej 19. Pod oknami nám voňala čerstvá káva z predajne, z ktorej sa neskôr stali legendárni Anjeli, ku ktorým som chodila 15 rokov. Ako decko som trávila čas na hojdačkách na Uršulínskej, na dvore Kláštornej vinárne, a hoci som kus života strávila v Karldorfe, Staré mesto mám prilepené na srdci a pod kožou. Gymnázium som navštevovala na Vazovovej, opapa Fritz Schindler mal svoj malý obchod s údržbou starožitností na Ventúrskej, kam som takmer denne chodila vzrušene vdychovať farby a starinu. Doma sa hovorilo slovensko-nemecko-maďarsky, obedovalo sa pod krištáľovým lustrom za oválnym stolom a na striebre, na stene viseli obrazy starých majstrov a naše šaty v starožitných skriniach z obdobia secesie a empíru. Omama – Mädy (ale opapa ju volal familiárne a roztopašne Pipka) chodievala na kávičku do Carltonu. V našom byte žil v podnájme spevák a milovník žien František Krištof Veselý, na prízemí klavírny virtuóz Karol Elbert, vedľa prešporský kožušník Komárek – omamin brat, oproti na chodbe sólistka baletu SND pani Bartonková s dcérou, s ktorou sme si požičiavali bábiky. Aj prácu som mala vždy v meste – na Panskej, na dnešnej Pribinovej, v súčasnosti striedavo na Dostojevského rade a na Mikulášskej. Keď som ráno išla z domu, mávali mi takmer z každého podniku barmani, ktorí so šlauchom umývali terasy, a keď sa aj dnes idem stretnúť s priateľmi, rozhodne si dáme rande na Sedlárskej, Klobučníckej alebo na Panskej. Do fitka chodím na Laurinskú a celý život do divadla na Hviezdku, moja mama býva na Vajanského nábreží a ešte aj frajera som mala z Kúpeľnej. A vek? Vek je iba číslo :-).

Kam ste chodili do školy?
Keďže sme sa na čas presťahovali do Karlovej vsi, do základnej školy som chodila tam na vtedajšiu ulicu L. Novomeského, ale gymnázium som už zas navštevovala v meste na Vazovovej ul. 6, ako aj Filozofickú fakultu UK na Gondovej, Štúrovej a Zelenej.

Ktoré predmety vás bavili, ktoré podľa vás dnes chýbajú a ktoré ste vtedy považovali za zbytočné?
Bavili ma jazyky (slovenčina, čuduj sa svete, aj ruština:), a ako voliteľný jazyk som si vybrala nemčinu, tak trochu z pohodlnosti, lebo som ju vedela z domu), ďalej literatúra, teda najmä humanitné predmety. Za absolútne zbytočnú som považovala matematiku, chémiu, fyziku a neznášala som telocvik, lebo telocvikári boli vždy drsní a beh na 1500 metrov, hod granátom a šplh o žrdi ma výrazne deprimovali:)

Ako ste trávili voľný čas v rôznych životných obdobiach?
Ako každé decko v tom čase sme chodili na dvor, na Uršulínskej na detskom ihrisku som sa húpavala na červenej húpačke, liezli sme po prašiaku, alebo v puberte posedávali na operadlách lavičiek v dlhých debatách o frajeroch, ktorých sme nemali :-). Ale keď som bola malá, bolo ma treba nútiť chodiť von, lebo som bola kontinuálne a permanentne zahrabaná v knihách. Pamätám si na tú „zvrátenosť”, že som futašovala zo školy domov s jemným chvením radosti v duši, že si budem môcť prečítať knihu. Hltala som jednu za druhou, popíjala pritom žltú malinovku s tými odpornými usadeninami na spodku fľaše a chrúmala k tomu tyčinku Havanu, ktorá mala citrónovú chuť, bola obliata mliečnou čokoládou a tento trojboj: kniha – malinovka – Havana bol u mňa na hranici orgazmu :-). Veľmi často ma ale rodičia brávali na prechádzku do PKO, ktorá sa pravidelne končila na terase hotela Devín so zmrzlinovým pohárom a kde na fotkách pózovala predovšetkým kabelka, na ktorú som bola nesmierne zaťažená a dodnes som. Vlastne gro fotografií z detstva mám buď pri Slovenskej národnej galérii, alebo pred historickou budovou Slovenského národného divadla. Napokon, galéria a divadlo sa mi stali osudnými. Naše špacírky vo finále vždy končili na Laurinskej, kde vtedy bývali už len moji omamovci, naši si dali „koťogo”, ja „kugluf” a vždy som obzerala porcelánové šálky a sklenené postavičky v starožitných vitrínach (opapa bol starožitník). Tá mágia čohosi skrytého, vzácneho a nedosiahnuteľného ma fascinovala. Vyrastala som obklopená starožitným nábytkom, veľkými lustrami, perzskými kobercami a množstvom dekoratívnych sošiek, starých obrazov, zrkadiel a celé som to milovala. Jedli sme vždy výhradne strieborným príborom, na historickom porceláne a tento domáci samozrejmý luxus v marazme socializmu mi dával pocit akejsi zvláštnej (aj keď možno neuvedomenej) výnimočnosti. Často sme chodili na Železnú studničku a na Kolibu, „turistika” končila v reštaurácii Koliba, kde sme si praskli „beefsoté”, hrala tam živá muzika, sedeli sme na kožušinách a malo to vždy náladu nedele. Horšie boli už túry s otcom, ktorý mal rád prírodu, behával, cvičil jogu a vláčil ma (okrem galérií, múzeí a Bienále ilustrácií Bratislava, čo bolo v poriadku) aj po lese. Chodili sme tam toľko, že les mi stačí maximálne raz do roka. Vždy som sa totiž odtiaľ vrátila doštípaná komármi a inou háveďou, dovliekla som domov šesť kliešťov a takmer vždy sme stretli hada. Les bol trauma :-).
Prázdniny sme pravidelne trávili v renesančnom kaštieli v Moravanoch nad Váhom (patril vtedy Fondu výtvarných umelcov a architektov), môj otec bol architekt a tak som vlastne všetky letné aj jarné prázdniny trávila tam, s deckami z ostatných umeleckých rodín. Behávali sme po kaštieli a jeho obrovskom parku, chodili sme sa blázniť na cintorín, kúpali sme sa v jazere Striebornica a na kúpalisku Eva v neďalekých Piešťanoch, kam sme chodili každé poobedie aj na kúpeľné koncerty, ktoré dirigoval Adolf Vykydal zo SND. Tie chvíle som milovala, vždy som si pri každej skladbe predstavovala nejakú tanečnú choreografiu (bol to môj malý utajený divadelno-fantazijný svet). Piešťany mám od detstva veľmi rada a na Moravany nedám dopustiť, veď som tam prežila všetky svoje pubertálne brutálne platonické lásky :-). Aj Bienále ilustrácií sa mi stalo osudným (viedla som oddelenie BIB 16 rokov), v Moravanoch som organizovala niekoľko medzinárodných workshopov, som kurátorkou výstav, lebo som kunsthistorička a píšem o divadle, do ktorého som chodila od puberty permanentne a od Vysokej školy každý (áno úplne každý) večer v období asi dvanástich rokov. V SND som aj pracovala, odhliadnuc od toho, že tam do súčasnosti trávim maximum času. Moje detstvo sa prirodzene poskladalo ako puzzle v dospelosti zo všetkých umeleckých aktivít. Len ten les akosi nevyšiel 🙂 A aby som nezabudla, v lete sme chodievali do Nitry, kde som mala druhú časť rodiny, väčšinou na kupko, kde som sa vždy nehorázne spálila a mama mi dávala na chrbát kyslú smotanu (bolo to neuveriteľne odporné, ale rovnako neuveriteľne to vždy pomohlo), chodili sme do parku a omama nitranská (ako sme ju volali) mi vždy urobila kapustné fliačky, moravské koláče na umretie, a z Nitry sa mi zafixovala vôňa kombinácie bieleho rožka s maslom a čerstvou zelenou paprikou. Maslo sa vždy v tom teple roztieklo na salvetku (servítku), vyzeralo to odpudivo, ale chutilo to strašne dobre.
Čas som trávila s bratrancami a sesternicami (som jedináčik), ale Laurinská bola strategické miesto, kde sa každý, kto bol v meste a išiel okolo, zastavil na koťogo (a v minulosti, čo viem len z rozprávania, ho robila moja omama aj Schönenácimu). Takže keď som prišla zo školy, bolo u nás aj desať ľudí. Milovala som to tak, ako to bolo, svoje detstvo som si užila často vyklonená cez okno s omamou, opierajúc sa o polštáre a sledujúc ľudí idúcich na predstavenie do DPOH, hodnotiac (vtedy ešte dlhé róby) dám. Rovnako som takmer každý deň po škole utekala do malého obchodíku za opapom (Fritz Schindler), ktorý mal na rohu Zelenej a Ventúrskej údržbu starožitností, malý obchodík, kde som fetovala farby, pozorovala, ako trpezlivo reštauruje vázičky, sošky, šálky a vždy som niečo malé a staré aj vyfasovala. Chodievali k nemu babky z vidieka, ktoré nemali na zaplatenie, ale zato nosili husi a kačice a my sme mali potom doma nóbl obedy (na dobu socializmu fakt nóbl). Chodievali sme aj do Budapešti a Györu, odkiaľ sa omama celá zelená od strachu pred colníkmi bála priniesť čo i len balíček kávy. A strach bol oprávnený, lebo občas sa objavili na Laurinskej „záhadní páni” a opapa nebol doma pár napätých dní s neistým koncom. Náš byt bol priechodný, pôvodne mal päť (údajne v minulosti aj sedem) izieb, vo vedľajšom byte, ktorý bol prepojený neskôr umelo vytvorenou špajzou, cez ktorú sa dalo prejsť, býval omamin brat Šani báči – kožušník s manželkou – pre nás Juliš tetou. A tento priechod často slúžil na úniky z jednej časti bytu do druhej, ktorý mal dva východy.
V našom dome bola vôbec skvelá spoločnosť. Vystriedali sa tam umelci, bola tam galéria a nad nami na povale aj ateliér výtvarníka Ďura Králika, s ktorým som na BIB v rámci katalógov často spolupracovala a ktorý nám parádne vytopil stenu v obývačke. Hoci som veľkú časť života strávila v Karlovke na Púpavovej ul., v meste som bola prakticky stále, na Laurinskú som sa aj vrátila, prežila som tam aj po smrti omamovcov krásne roky a mienila tam ostať navždy, až kým nás po reštitúcii (návrat objektu cirkvi) a šiestich rokoch súdenia sa s developerom, ktorému cirkev dom predala, napokon vysťahovali. Nielen z bytu, ale aj zo spomienok a identity. Akokoľvek, Laurinská bude navždy „mojou” ulicou a kruhový dvor (dnes Bukowski bar) „môj” dom. Bývali tam roky Malí Františkáni, krčma, ktorá bola otvorená ako jediná v Bratislave do rána a ktorá slúžila pôvodne ako pivnica, do ktorej omama voľakedy chodievala pre uhlie. Viem, že je to možno bizarné, ale Bukowski bar mám rada nielen kvôli jeho konceptu s hudobnou dramaturgiou, ale predovšetkým preto, že je to pre mňa jediná príležitosť ako sa legálne „vrátiť domov”. Dodnes sa mi totiž o našom byte sníva.
Hneď vedľa je Centrál pasáž, do ktorej chodievala moja mama do kaderníctva Marína, (kde som si do dekoratívnej kovovej mreže ako trojročná zakliesnila hlavu) a na ochodzi do kozmetiky Helena. Bol tam aj fotograf, ktorý mi v detstve urobil „impozantné” fotky s čiernym plastovým pudlíkom a v súčasných priestoroch reštaurácie Soho na poschodí sídlil Divadelný klub, z ktorého keby som prebúrala stenu, mohla som vliezť rovno do postele.
Divadelný klub bol výraznou kapitolou v mojom živote, rovnako ako bar U Anjelov. Nedalo sa cestou domov nezastaviť:) a občas (veľmi často) ostať až do rána a iba zadným vchodom vyliezť po schodoch do bytu. Milovala som tie momenty, keď mi Tibor (jeden z majiteľov podniku) zavolal hore do bytu, aká je dole klientela a či sa mi oplatí prísť. Schytila som len kľúče a peňaženku a bola tam. Tí, čo nestihli v noci dopravu domov, občas prespali u nás a občas som si nedopitý pohár vína brala hore a cestou do práce nechávala už umytý zašmodrchaný v exteriérových kvetináčoch podniku. Celkovo som mala rada tie rána cestou do Bibiany, kde som pracovala. Z takmer každého baru mi mávali barmani, ktorí vykladali letné záhradky, niekto mi urobil prvú rýchlu kávu (ktorá sa neplatí:), ale ja ako starý poctivec som vždy zaplatila, alebo som za pochodu dala jedného frťana a veselo dorazila „do firmy”. Ten zvláštny pocit spolupatričnosti Starého mesta a ľudí v ňom mi neskutočne chýba a v kútiku duše dúfam, že sa mi vráti a že sa doň vrátim aj ja. Hoci som vlastne dušou (ani fyzickou prítomnosťou) z neho nikdy neodišla.

Kto bol u vás doma (a pre vás osobne) autorita? Mama, otec, starí rodičia, učiteľ/ka, niekto z cirkvi… alebo niekto úplne iný?
Neviem, či sa dá hovoriť o autoritách. My sme sa mali skrátka radi. Vyrastala som v trojgeneračnej rodine, s omamovcami, rodičmi a bratrancami. Vždy som vedela, čo si (a ku komu) môžem a nemôžem dovoliť. Snažila som sa to rešpektovať a všetci tí ľudia boli vždy pre mňa dôležití. Aspoň tak to pociťujem ja.

Akými jazykmi sa hovorilo u vás doma, pripadne v škole a v práci?
U nás sa hovorilo trojjazyčne (nemecky, maďarsky, slovensky, alebo československy), najprv som vedela po nemecky (ale rozumela aj po slovensky), s omamovcami a mamou som hovorila nemecky, s otcom slovensky a maďarčina sa síce na mňa nenalepila, ale chápala som súvislosti. Keď sa začalo hovoriť po maďarsky, bol to signál pre mňa, že sa hovorí o niečom, čo ako decko nemám počuť :-). Pre omamovcov som bola v detstve Schatzi a Csibike.

Mali ste domáce zvieratko? Aké? Ako ste sa vtedy starali o zvieratá?
Nemala som nikdy domáce zvieratko a moji rodičia vytrvalo bojovali s mojou nástojčivou požiadavkou mať psa. V dospelosti som si to kompenzovala tým, že keď niekto potreboval psa postrážiť, bola som ja tá ochotná:)

Ako dlho ste mohli byť „vonku“ (a koľko ste vtedy mali rokov)?
Byť vonku” sa mohlo dovtedy, kým mama nezakričala na dvor z balkóna. V lete, keď sme boli decká, sa mohlo byť vonku celkom dosť. Horšie to bolo už na gymnáziu v puberte. To som musela byť doma z diskotéky o desiatej (22:00), na ktorú sa mi tým pádom ani neoplatilo ísť, lebo len vtedy začínala zábava. Samozrejme medzitým bolo treba ešte zavolať z búdky!!! (nie neboli mobilné telefóny), ako som dorazila, prípadne keby som meškala. Hľadať telefónne búdky nebola zábava, mnohé boli pokazené, bolo treba mať vždy pri sebe drobné a bol to navyše megastres. Takže za týchto okolností som si zas až toľko zábavy „vonku” neužila. Nebolo vôbec mysliteľné napríklad prespať u kamarátky, to sa u nás „nenosilo”, skrátka tento úsek puberty nebola vôbec žiadna sranda. Vykompenzovala som si to až na a po vysokej škole, keď som takmer každý deň trčala do noci v Divadelnom klube.

Kde ste randili?
Až tak veľmi som nerandila. O randení som skôr snívala. Moje lásky dosť dlho fungovali v platonickej rovine. Táto rovina však začala dosť skoro (už v škôlke) a hneď s dvoma naraz – jeden (Jarko Filčík) mi zaväzoval šnúrky na topánkach a druhý (Ivan Kročko) mi vždy ráno, kým som dorazila do škôlky, rezervoval hojdací kočík (ten bol totiž iba jeden, ostatné nemali ten kinetický mechanizmus) tak, aby mi ho žiadna iniciatívna „kolegyňa” nevyfúkla. V prvej triede na základke ma náhlivo a efemérne pobozkal na líce Tomáš Mezenský z poslednej lavice a na gymnáziu som úplne a dlhodobo zblbla zo spolužiaka o rok nižšie (bola som do syna Miška Dočolomanského, ktorý mimochodom býval svojho času naproti nám na Púpavovej) čo ma teda držalo pomerne intenzívne. Iróniou je, že v dospelosti som veľmi často s jeho otcom sedávala na káve v Kredite, lebo už vtedy býval na Gorkého. Medzitým sa mihli moravanské prázdninové lásky (Andrej, Adrián, Erik) – to boli silné momenty, ale prvú plnohodnotnú a regulérnu pusu som vyfasovala (ako inak) pod bránou nášho baráku. Následne nastalo obdobie nezmyselnej zaľúbenosti do baletného sólistu, pár kamarátov-homosexuálov a všetky ostatné lásky, čo prišli potom, sa udiali v rámci randenia na všakovakých potulkách mestom, v tmavých uličkách, na skrytých lavičkách v podhradí, ochodziach, pavlačiach a ateliéroch. Zväčša to boli muži z umeleckého prostredia (až na jedného).

Kam ste sa chodili zabávať? (Chodili ste viac do mesta alebo ste za zábavou ostávali vo svojich sídliskách či dvoroch?)
Vždy som sa chodila zabávať do mesta, do barov, do spomínaného divadelného klubu v Centrál pasáži, chodili sme k Anjelom, do Kreditu, do Piána, Nu spiritu, Stepsu, Budha baru, do Charlies (bývali tam diskotéky), občas do Camelu aj do Boccaccia, do Corridy, Antiku, Axonu, k Dežmárovi, niekedy k Veľkým Františkánom a Kláštornej vinárne, do Depressa, Vanesy, ale aj k Fašistom (Protifašistickí bojovníci) na jahodový kokteil, z ktorého som celý akademický týždeň, pripravujúc sa na maturitu, pregrcala. Prvýkrát mi dvojka vína stúpla do hlavy u Dežmára, mala som tuším 15. Na výške sme často chodili aj do Zeleného domu na Hlavnom námestí, alebo občas do Grandky v Manderláku, alebo Luxorky na Štúrovej.

Ak ste bývali v typických bratislavských dvoroch bytových domov v meste, kde to bolo a ako tam fungoval život?
Na Laurinskej sme mali dvory dva, kruhový (tzv. átrium) bol priechodný, dalo sa cezeň prejsť z Laurinskej na nám. SNP a keďže v objekte boli Malí Františkáni, veľmi často slúžil opilcom na vykonanie potreby a ľudia tadiaľ skrátka prechádzali hore dole (dnes Bukowski bar), druhý bol vnútorný, kde boli smetné koše a prašiaky (dnes Fúga). Takže nič zásadné sa tam nedialo, iba strašný hluk skoro ráno, keď chodili smetiari vysýpať tzv. „kuka” nádoby, ktoré som ako decko volala „herauf – herunter”. Predsa len sa tam udial pre môj vývoj jeden dôležitý moment, keď teta Želka do tých smetí demonštratívne vyhodila môj posledný dudel (cumlík), vymeniac ho za žuvačku. V Karlovke na sídlisku boli klasické detské ihriská, populárne boli vždy hojdačky a také tie betónové duté rúry, do ktorých sa dalo skryť, chalani hrávali často na ľadových plochách medzi domami hokej a sánkovať sa chodievalo do Líščaku (Líščie údolie).

Čo ste robili v dospelosti (kam ste chodili na VŠ, ak ste chodili; kde ste pracovali, ako ste sa tam cítili)?
Vyštudovala som dejiny umenia a estetiku, chodila som na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (prednášky sme mávali na Gondovej, Štúrovej a Zelenej, ale skúšky a zápočty sme často dostávali v neďalekom Kryme, kam chodili naši pedagógovia a potom aj my, študenti). Po ukončení VŠ som pracovala externe v Divadelnom ústave, ktorý sídlil vtedy pri Kláštornej vinárni (dnes na Jakubáku), 16 rokov som bola vedúcou Bienále ilustrácií Bratislava v Medzinárodnom dome umenia pre deti – Bibiana na Panskej, potom vedúcou strategických projektov a kurátorkou výstav v Slovenskom národnom divadle na Pribinovej, robila som a stále robím výstavy pre Divadlo Malá scéna STU na Dostojevského rade a pre Slovenskú výtvarnú úniu tamtiež a pracujem aj pre Millennium travel na Mikulášskej a v medzičase aj pre televíziu 213 (kde som bola stále v teréne). A všade som sa svojho času cítila fajn a v centre diania, čo je pravdepodobne spojené s tým, že sa všetko dialo buď v centre Bratislavy, ktorú milujem, (rovnako ako svoju prácu), alebo v zahraničí, (čo je zas spojené s mojou láskou k cestovaniu).

Kde ste nakupovali oblečenie? A aké? Stačilo vašej potrebe byť moderná/ý?
Oblečenie mi nakupovali najprv rodičia. Asi v OD Prior, Dunaj, Pionier, keď sa podarilo vymeniť pokútne nejaké bony. tak si mama odstála šóry v Tuzexe na Gorkého, odkiaľ dovliekla pulčáky, texasky a bábiky, chodievali sme do Budapešti a do Györu, odkiaľ sme si čo – to doviezli, nejakým zázrakom nás (keď som mala trinásť) pustili s mamou na doložku do Západného Nemecka, kde sme sa statočne zásobili a niekedy sa mi ušiel nejaký ten outfit zo západu, lebo sme tam mali rodinu a určite som bola v Bratislave jediná, ktorá mala kolekciu dovezených detských dirndlov :-), v ktorých som machrovala. Pamätám si, že keď v Priori otvorili prvý Stefanel, tak sme tam stáli niekoľko hodín na jednu sukňu, ale tá sa potom ako dobre nosila ?! 🙂 a môj grandiózny úlovok za prvé zarobené peniaze „na brigáde” v pinďáku bola dúhová pestrofarebná volánová sukňa, o ktorej som dlho snívala a doteraz nechápem, ako som mohla voľakedy túžiť po takej ohavnosti :-). A či to stačilo našej potrebe byť moderná? Veď to boli módne bonusy, na ktoré sme boli hrdí. Nehovoriac o tom, že opapa niekde zohnal digitálky na retiazke na krk, to som potom len bola veľká „šéfka” 🙂 a pod stromčekom som si našla svoje prvé bordové semišové lodičky od Baťu. Nemohla som si sťažovať:).

Kde sa dali v Bratislave zohnať kvalitné potraviny a spotrebný tovar (kozmetika, drogéria ap.)?
Tak toto je otázka skôr na moju mamu. Viem, že sa chodilo nakupovať do Centrumu, k Manderlovi, na Laurinskej bola mliekareň, kde sa kupovali Pribiňáky a Miláčik, dosť sa chodilo na trh, na nám. SNP vedľa Tržnice, ergo vlastne v našom dome z druhej strany bola pekáreň a mali tam aj cukríky na váhu. Výnimočným bonusom bola lahôdkareň Srdiečko oproti, kde mali obložené chlebíčky a ruské vajcia, ktoré sa tam priamo vyrábali, alebo Mliečák (dnes McDonald), kde to mne osobne strašne smrdelo (a smrdí vlastne dodnes, hoci inak), ale mali tam tiež chlebíčky a jahodový kokteil. Veľmi často sa chodilo do cukrární – k Mayerovi, Schtürzerovi na Sedlárskej, do Detskej cukrárne a do Lukulusu na Hviezdoslavovo námestie.

Kde sa dali v Bratislave zohnať dobré knihy?
V Slovenskom spisovateľovi, v Mladých letách a paradoxne v Ruskej knihe :-), ale knihy sme chodili kupovať aj do Prahy na Václavák, resp. na Můstku do Melantrichu. Na Laurinskej (vtedajšej Leningradskej ul.) bola zahraničná tlač (dnes optika Laurentia), kde sa stáli šóry na Burdu (časopis, podľa ktorého sa doma šilo) a my decká sme fičali na časopise Pif, čo bol komiks, ktorý sme síce nevedeli prečítať, ale stačili aj obrázky a predovšetkým veľmi dôležitá hračka ukrytá v jeho igelitovom obale. Kto nemal Pifa, nebol frajer, ako neskôr nebol frajer ten, kto nemal Bravo. Ja osobne som ešte dôsledne zbierala Populár, z ktorého som vystrihovala spevákov a lepila ich do zvláštneho zošitka, v detstve boli favoritmi Včielka a Slniečko, neznášala som výrazne socialistický Ohník, ale zato neskrotnú pasiu mi spôsobovala za ušetrené drobné kúpa Roháča a českého Dikobrazu. Potom prišlo ešte Dievča a úplná tajná topka bol časopis Tabu.

Akú hudbu (spevákov, speváčky, skupiny) ste počúvali? Chýbala vám hudba spoza západných hraníc?
Počúvali sme československé hity, bola som do Korna :-), do Kotvalda, zbožňovala som Zagorovú, Žbirku, Gombitovú, občas mi naši kúpili zahraničnú produkciu z Poľska a Bulharska :-), ale primárne fičal Modus, ABBA, Bee Gees, a „dávali” sme coolový Depeche Mode alebo Queen, neskôr Annie Lennox, George Michael a vôbec 80-te a hlavne 90-te roky minulého storočia boli odpalováky. V inkriminovaných časoch občas ktosi prepašoval Kryla. Na výške sa to u mňa už výrazne mixovalo s klasickou (tzv. vážnou) hudbou.

Kam ste chodili tancovať? A kam na koncerty?
Tancovať sa v mojich časoch už nejako výrazne nechodilo. Iba ak sa tancom myslia diskotéky (Camel, Charlies, Steps, Boccaccio), ale chodila som do pekáča (PKO) na tanečnú. Zato dnes chodím na Argentínske tango na Konventnú. Na koncerty sa chodilo do Filharmónie (klasické), alebo na populárne do PKO, Istropolisu (dom ROH).

Ktoré kino ste mali najradšej a prečo?
Kín bolo pomerne dosť, spomínam si na Slovan (teraz divadlo Babylon), Prahu (teraz reštaurácia Flagship), Tatru (teraz hotel Tatra), Pohraničník (teraz divadlo Astorka), Hviezda (neviem, či ten dom ešte existuje, pri hoteli Tatra), Metropol, Obzor pri Vazovovej…), ale ja som mala najradšej kino Praha na nám SNP, bolo veľké, malo balkón a prepašovala som sa tam aj bez občaňáku na mládeži neprístupný film.

Ktoré kaviarne, viechy, pivárne, vinárne ap. ste mali najradšej a prečo?
Ja som rada chodila k Anjelom (boli u mňa v dome ) a bol to jediný podnik v Bratislave, kde sa mohlo všetko a všetko čo sa tam udialo, tam aj ostalo :-). So zmiešanou klientelou, familiárnym prístupom, s bohémou a neopakovateľnými tematickými večerami v bizarných outfitoch. V tom podniku sme nechali 15 rokov života. Veľmi často sme chodievali do Kreditu (v pasáži medzi Laurinskou a Gorkého), tiež tam chodili divadelníci, lebo to mali blízko zo SND, alebo do Piána na Laurinskej oproti dnešnému Urban Housu a samozrejme aj do Antiku na Sedlárskej. Kus bohémskej etapy ostal však v Divadelnom klube v Centrál pasáži. Ale viem, že moji rodičia ma ako decko brávali do Hotela Devín, alebo do Maďarskej reštaurácie na Hviezdoslavovom námestí, Slovenskej reštaurácie na Štúrovej, občas sme sa zastavili v Kláštornej vinárni alebo u Veľkých Františkánov.

Čo sa najčastejšie varilo v reštauráciách? Čo ste vy mali najradšej?
Neviem, čo som mala v reštauráciách najradšej, lebo s jedlom bol u mňa megaproblém:). V jednom období som konzumovala iba jablká a v inom ma futrovali špenátom, ktorý k nám čerstvý na Laurinskú pravidelne nosila Lenčitant. V reštikách sa varili také klasiky, bravčové mäso, krumple, ryža, nejaké soté, ale ja som mala najradšej obloženú žemľu so salámou, ktorú predávali vo foyeri PKO vo veľkej vitríne, a moja mama vždy trpela ako kôň, po prvé preto, že s najväčšou pravdepodobnosťou mala tá žemľa všetky predpoklady na zelený odtieň turistického salámu a po druhé preto, že sa hanbila ako pes, akoby decku nedala v nedeľu doma najesť. Ale z jedál, ak opomeniem reštauračné zariadenia, som milovala jednoznačne ako malá granadír a dnes pre mňa z nepochopiteľných dôvodov boli na vysokom rebríčku priorít aj kapustné fliačky.

Kam ste chodili v rámci Bratislavy na výlety?
Naše výlety sa točili dokola okolo Železnej studničky, Koliby a prechádzok v PKO, ale chodievali sme aj mimo Bratislavy, na Zochovu chatu.

Športovali ste? Kde a ako?
Bola som absolútne nešportový typ, jediné, čo bolo pre mňa v rámci športu atraktívne, bolo korčuľovanie na zimáku (Zimný štadión), alebo na kolieskových korčuliach vonku, všetky ostatné aktivity (vrátane opakovaných pokusov o plávanie), bicyklovanie, lyžovanie a tenis zlyhali, s božou pomocou to vytrhol bedminton. Dnes milujem plávanie, chodím do fitka a snáď aj na tie korčule by som si trúfla.

Na ktoré známe bratislavské „postavičky” či „persóny” si spomínate?
Pamätám si na „Večernicu”, to bola pani, čo predávala noviny aj neskoro večer, chodievala aj do Divadelného klubu, lebo tam tušila nočný kšeft s Večerníkom (vtedajší denník) starým aj tri dni :-). A tiež „pána Večerníka” (mimochodom predáva tlač dodnes), ktorému môj vtedajší frajer vždy zaplatil aj za noviny, ktoré nekúpil a „pán Večerník” mi za to ponúkal časopis „Bratislavčanka” grátis.

Ako ste vnímali historické jadro mesta? Zaujímala vás história mesta? Chodili ste do múzeí? Bavilo vás to vtedy?
V historickom jadre mesta som sa narodila a vyrastala, bolo a je mojou súčasťou, vnímala som ho ako samozrejmosť, ako miesto kam patrím. Ale prihlásila som sa v škole aj do súťaže „Poznaj svoje mesto”, múzeá a galérie boli u nás pravidlom a brala som to úplne prirodzene, takže asi aj bavilo:)

Zaujímali ste sa o to, čo sa deje s Bratislavou (búranie synagógy, Vydrice atď., stavanie nových sídlisk a predovšetkým zmeny Petržalky, stavba Nového mosta)? Ako ste tie zmeny vnímali?
Tieto zmeny sa diali, keď som sa približne narodila, takže som nemala šancu ich nejako výrazne vnímať, snáď až neskôr z rozprávania doma, keď sa Nový most a s ním spojené búranie bralo ako negatívum. Viac si pamätám iné stavby a námestia, ktoré sa budovali neskôr a ktorým sa u nás v rodine prikladala vždy veľká pozornosť, nakoľko otec bol architekt, urbanista, vysokoškolský pedagóg a stavby sa vždy preberali, analyzovali, prípadne kritizovali.

Chodili ste do kostola? Ak áno, kam? Spájalo sa to so skrývaním vašej príslušnosti k cirkvi (a ktorej?)
Omama do kostola chodila, mama tuším občas tiež, my s otcom sme chodili viac menej kvôli architektúre, než kvôli modlitbám, ale veľmi často sme kostoly obchádzali práve preto, aby otca nejaký eštebák v kostole nezazrel a aby nemal na fakulte problémy. Kvôli takýmto peripetiám sme často obchádzali aj pol sídliska, lebo vo vedľajšom vežiaku býval otcov kolega s príznačným a výstižným menom Sokol, ktorý vskutku striehol na náš (resp. tatkov) pohyb.

Vnímali ste vtedajšiu politiku? Bránila vám žiť normálny život?
Pre nás decká vtedajšia politika znamenala viac menej to, že doma sa hovorilo niečo iné ako v škole, a to, čo sa hovorilo doma, sa v škole spomenúť nesmelo. To vytváralo istý vnútorný tlak, lebo niekedy už bolo ťažko rozlíšiť, čo ešte je a čo už nie je prípustné. Fakt bol ten, že mamin otec ostal v Západnom Nemecku, omamina sesternica a najlepšia kamarátka v Rakúsku, opapa (aj oopapa) bol starožitník (za socializmu skrytý v obchodíku pod názvom „údržba starožitností”), naši nikdy neboli v strane a toto všetko stačilo k tomu, aby mi pri uchádzaní sa o Vysokú školu vrátili na študijnom oddelení prihlášku so slovami „čo tam hľadám”. Stroskotali pokusy o VŠMU, aj na žurnalistike a psychológii a podarila sa až kunsthistória (vtedy dejiny umenia a estetika). Medzitým mi ešte vtedajší šéfdramaturg SND stihol po prečítaní si mojich recenzii oznámiť, že by ma na základe nich mali zobrať hneď do druhého ročníka VŠMU, ale že „vzhľadom na situáciu” ma nezoberú vôbec. Okrem toho bývalo občas na Laurinskej napätie, keď opapu navštívili „páni v klobúkoch” a zobrali ho na pár dní preč. Ale to som vnímala ako decko matne, skôr cítila zo strachu tých, čo doma ostali. Do dôsledkov som vtedy nerozumela tomu, čo sa deje, len som vedela, že niečo zlé. Inak sme ako decká dobu brali aká bola, so šórami na pomaranče, hajzlák a prinajlepšom bravčovú panenku. Snívali sme možno o džínsoch, kornflejkoch z Tuzexu a o platni Boney M, ale nepamätám si pocit nedostatku. Mama vždy nejako zázračne zariadila, aby sme mali na stole všetko a aby to bolo aj dobré a jednoducho sme žili s tým, čo bolo k dispozícii. Spomínam si ako nám emigrovaná omamina kamarátka teta Resi posielala veľké balíky časopisov Neue Blatt, Spiegel, Neue Post, ktoré vždy dorazili z pošty dotrhané, značne preriedené, cenzurované, ale boli sme vďační aj za tých pár čísiel, ktoré sa nám „ušli“. Samotné moje detstvo (aj napriek socializmu, ktorý potrápil našich rodičov, omamovcov a v konečnom dôsledku do istej miery aj našu generáciu) som vždy vnímala pozitívne a rada naň spomínam. Na detstvo, nie na socializmus:)

Ako dnes vnímate rozvoj a premeny Bratislavy?
Každá doba nesie so sebou zmeny, progres, nostalgiu za starým a profilovanie nového vzhľadom na nové potreby a prirodzený vývoj. Bratislavu ako svoje mesto milujem a nedám naň dopustiť, aj keď si reálne uvedomujem mnohé nedostatky. Príčinu nevhodných zmien (z hľadiska architektonického) vnímam v urbanistickom zmysle (respektíve nezmysle) – v povoľovaní stavieb na miestach, ktoré výrazne ovplyvňujú tvar a tvár mesta, ich vizuál bez odborného prehodnotenia, vládu peňazí nad rozumom, citom a estetikou. Na druhej strane „získavanie” historických objektov developermi, ktorí v konečnom dôsledku nechávajú aj napriek zákonu schátrať národné kultúrne pamiatky, skúpené budovy nerekonštruujú, hoci z nich vysťahovali pôvodných obyvateľov bez adekvátnej kompenzácie. Absurdná je aj kauza železničnej stanice, celkovo dopravy v meste, bezpečnosť a čistota. Sú to závažné problémy, ktoré žiaľ, neprekryjú tie čiastočné pozitíva, ktoré sa v meste dejú (ojedinelé rekonštrukcie budov, vznik nových barov, kaviarní, parkov, kultúrnych festivalov, oživenie Starej tržnice a pod.) Napriek tomu (alebo práve preto?!) som lokálpatriotkou. Bratislava je „moje” mesto, v ktorom som sa narodila, v ktorom žijem rada a žiť aj navždy chcem.

Na čo sme sa neopýtali, ale vy by ste nám to radi/y vyrozprávali?
Asi ste sa neopýtali na veľa vecí, ktoré mi teraz ani nenapadnú. Možno si ich nechám na knihu:).

Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Bratislavy fotogenickej s názvom Nostalgické rande s Bratislavou, ktorý podporil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy z prostriedkov grantového programu Ars Bratislavensis.


Možnosti podpory Bratislavy fotogenickej

Máme radi Bratislavu rovnako ako vy. Naše články a fotky ochotne ponúkame vám, našim čitateľkám a čitateľom, bezplatne, ale ako všetko, aj technické zázemie a čas na tvorbu obsahu stránky stoja peniaze. Aj najmenšia finančná podpora nám pomáha venovať sa webu a s ním aj Bratislave - viac a lepšie. Podporiť nás môžete prostredníctvom prevodu na účet číslo SK6783300000002001245463 občianskeho združenia Bratislava fotogenická.
Ďakujeme.

posunúť na začiatok