Bratislava fotogenická sa na spomienky spojené s Bratislavou pýtala pána Rudolfa Šebeka (v roku 2018 mal 68 rokov).
Opýtam sa vás na Bratislavu vašej mladosti – viem, že ste rodený Bratislavčan. V ktorej časti Bratislavy ste sa narodili?
V Starom meste na Panenskej som sa narodil.
Na Panenskej? Ja som sa narodila na Zochovej, boli sme lokálni susedia.
V Dpos barakoch?
Áno, áno, v tam.
Akú časť života ste prežili na Panenskej?
35 rokov.
Potom ste sa presťahovali kam, bolo to v rámci Bratislavy?
Áno, do Petržalky.
A v ktorej časti ste bývali.
Tuto hneď.
V Ovsišti?
Hneď za Starým mostom.
Dvory? Áno, Dvory.
Vidíte aj toto máme rovnaké. Na Panenskej bývali vaši rodičia?
Áno, tam sme mali rodinný dom.
V ktorej časti asi?
V strede.
A dom ešte stojí?
Nie, už je to prebudované. Čelnú stenu nechali a zbytok sa prestaval.
Vaši rodičia boli z Bratislavy? Áno, boli.
Čiže ste staršia bratislavská rodina. Starí rodičia boli odkiaľ?
Prišli sem z iných časti Slovenska.
Kam ste chodili do školy?
Okolo bolo viac základných škôl. Chodil som na Zochovu.
A chodili ste aj do škôlky alebo ste boli doma s maminou?
Nie, do škôlky nie. Bol som doma s babkou, obe babky sa o nás starali.
Na Zochovej ste mali spolužiakov a spolužiačky len z okolia alebo aj z iných častí mesta?
Nie, bolo to len lokálne, bolo tam detí ako smetí. Napĺňali sme celú školu. Okolo boli vlastne tri školy – Jilemnického (Škarniclova ul.) , Podjavorinska a Zochova. Všade chodili len deti z okolia. Bolo to (mestská štvrť) celé plné detí.
Ktoré predmety vás najviac bavili a ktoré ste nemali rady?
Mal som rád dejepis, zemepis a prírodopis, ostatné nie, išli mimo mňa.
Ani telocvik ste nemali radi?
To má automaticky každý rad.
Mali ste aj pozemky a dielne?
Áno, to sme mali.
Dnes to už neexistuje, myslite si, že by to dnešné deti mali mať? Alebo aj iný predmet, aby sa naučili praktické veci?
Určite by to mali mať, aby chytili zručnosť. Dneska každý len dokončiť vysokú školu a nič nerobiť.
Po škole to fungovalo ako? Prišli ste domov a museli ste sa učiť alebo ste vyleteli s chalanmi von a hrali futbal?
To záviselo od toho, či bola mama doma. Ak bola v robote, hodil som kabelu do kúta a letel som von. Ak bola doma, musel som sa učiť.
Mali ste vyhradené ulice, kde sta sa mohli hrať ? Na Podjavorinskej, na Zochovej alebo ste mali širší rajón, mohli ste ísť napr. na Hrad?
Vtedy sa dalo, my sme žbri…volali sme to žbrílať, žbrílali sme po celej Bratislave.
Od koľkej triedy ste mohli žbrílať?
Asi od 10 rokov. Z okolia, čo boli kamaráti, tak sme tak chodili.
Kam ste chodili a čo ste robili?
Najviac sme chodili do Pinkáča (Ústredný dom pionierov a mládeže, dnes Prezidentský palác, pozn. redakcie), tam boli šance – futbal sa dal zahrať, bol tam tenis vzadu, tuším aj bazén tam bol.
Áno, bol, aj zvieratká tam mali.
Aj keď boli prázdniny, boli tam aktivity. Boli tam aj rozličné krúžky. Tam sme chodievali. Hrali sme rôzne futbalové turnaje, chodili sme hrať dole na Jakubák, vtedy to bolo Leninovo (námestie). Chodili sme hore do záhradky na Červený kríž, Mičurin. Mali sme tam aj pozemky zo školy, dielne sme mali v škole.
Venovali ste sa futbalu aj súťažne v mužstve?
Nie, to bola len hra.
A venovali ste sa aj niečomu inému?
Ja som sa venoval hudbe. Chodil som na dychy – začínal som na klarinete a potom som pribral všetko.
A boli ste aj v hudobnej skupine?
Samozrejme, na to nemôžete byť sám.
A po základnej umeleckej škole ste išli do kapely?
Nie, tam som nechodil. Začal som rovno v skupine.
A koľko ste mali rokov, keď ste začali? Mal som 8 rokov.
Super a ako ste sa tam dostali?
Po známosti:). Bola to rodinná kapela, to strýko založil z chlapcov, čo boli rodina.
Ako ste sa volali?
Najprv nijako, potom, aby sme mali kde cvičiť, nás zobral pod seba Kovosmalt, to bolo v Petržalke, a tam som bol dlho. Mal som 24 rokov, keď som tam končil.
A ako sa volala kapela?
Mladý kovár, chodili sme po súťažiach po celom Československu. Jedinkrát sme vyhrali celoštátnu súťaž. A najkrajšie bolo, že som bol jediný nepionier. Ja som nebol pionierom, lebo som Cigáňovi prepálil gate zápalkou. Bol som na novoročnom stretnutí pionierov s prezidentom ČSSR Novotným. Len ja som bol ako nepionier, bol som tam ako hudba:).
A stretnutie bolo kde?
V Prahe na Hrade.
To bola paráda. A vybrali vás zo školy, či cez hudbu?
Cez hudbu, v škole by ma nevybrali.
V škole ste vyvádzali?
Tak normálne, veď bolo treba.
Ešte sa na chvíľu vrátim k Pinkáču. Chodili ste tam aj na krúžky?
Niekedy som chodil, čo ma zaujímalo, napr. modelársky. Ale väčšinou sme boli v záhrade. Filmy sa tam premietali. Celodenne premietali rozprávky. Tam sa dalo existovať celý deň.
V zime ste sa chodili sánkovať do kopcov nad Palisádmi?
V zime bola uzavretá Kuzmánka pre autá, tam sme chodili. Potom Lermontovova, tam bol tiež taký kopčisko. A išli sme aj do Horského (parku) a na Bubnovku. Vtedy ešte cesta nebola… ako končil Mičuriňák, dole cesta nebola. A Bubnovka, tam sme sa tiež sánkovali.
S rodičmi ste chodievali na výlety, alebo ako bol čas, išli ste sa niekam prejsť?
S rodičmi nie, otec ochorel a mama bola na nás sama, s rodičmi veru nie.
A rodičia boli čím?
Otec bola kamenosochár, mama bola domáca. Keď otec ochorel, bola nútená ísť robiť.
Po základnej škole ste išli kam?
Do učenia som išiel, na… ako sa to volalo, tam vzadu. Najprv som vlastne išiel hore na Kramáre na Cádrovú, potom otvorili novú školu na Ivánskej ceste, to bola Stavoindustria. To bol koniec, nebolo tam nič, role tam boli.
S partiou zo strednej školy ste niekam chodievali – po BA alebo na čundre?
Väčšinou ako kamaráti, Korzo bolo. To sa nám síce stále vyhrážali (v škole).
Prečo?
Učitelia tam chodili špízovať, mali to napísané a vyhrážali sa, že kto bol na Korze, nebude v ČSM (Československý sväz mládeže; jediná a viac-menej povinná mládežnícka organizácia; pozn. redakcie), ale mne to nevadilo.
A to sa nesmelo z ideologických dôvodov?
Áno, nesmelo, zakazovali to. Ale aj tak sme chodili.
Ja viem zo spomienok ľudí, že Korzo bolo plné…
Áno chodili sme aj tak.
A v lete ste chodili niekam napr. na pivo alebo si zaplávať?
Chodilo sa na Matadorku, tam sa začalo, lebo tam bola vyhrievaná voda. Potom sme chodili všade, Tehelné pole, Zlaté piesky, Šutrovka do Petržalky. Na pivo sa chodilo hore na Hrad. Tam, kde je dneska parlament, bola parádna piváreň alebo do Funusu sa chodilo. To je hore, ako je Kalvária kostol, alebo do Albrechta na Červenom kríži, to všetko boli záhradné reštaurácie. Také bolo, neviem, čo ešte.
Začali ste na strednej škole aj randiť, chodili ste na tancovačky s dievčatami?
Áno, boli aj sem-tam tancovačky, my sme mali futbal a kofolu. Frajerky boli potom, my sme začínali neskôr trochu.
Po strednej škole ste odišli na dva roky na vojnu, kde ste boli?
Pri Brne som bol, 40 km od Brna som bol a v ´72 som sa vrátil a frajerku som si našiel v ´73.
Zažili ste príchod tankov v ´68? Boli ste v tom čase prázdninovom v meste? Ako ste to vnímali?
Ako všetci, negatívne.
Mali ste pocit, že hrozí vojna alebo ste chceli aby hneď odišli?
Nie, o vojne sme veľmi neuvažovali. Do dnes ľutujem, že som neodišiel, keď vidím, čo sa tu deje.
Veľa kamarátov vám odišlo? To viete, kopa ľudí odišlo.
Všade sme boli prijatí, nikto nám nenadával, že sme migranti. Všetci boli prijatí, dostali aj najesť, aj vypiť, aj bývať mali kde, aj robotu, proste všetko. Do dneska to ľutujem, že som neodišiel.
Rok po vojenčine ste si našli frajerku, kde sa randilo? Bola aj ona z BA?
Áno, bola, vlastne je, z Červeného kríža.
Je to vaša manželka?
Áno, dodnes sme spolu. Chodilo sa po meste, sem-tam sme išli na kávu alebo na kofolu.
Kedy ste sa zobrali?
V ´76, 25 rokov som mal.
Potom ste išli bývať do Petržalky?
Ešte 10 rokov som býval v rodičovskom byte, v ´86 sme išli do Petržalky. Družstevný byt sme mali. Potom som sa tak dobre tam cítil, že v ´98 sme sa odsťahovali hore na Červený kríž, tam sme bývali. Po svokre ostal byt a v roku 2002 som sa vysťahoval z BA.
Vrátim sa do detstva, keď vám mama išla kupovať oblečenie alebo veci do školy alebo tenisky, kam to išla kúpiť?
Vtedy bol Veľký Baťa – tam sa kupovala obuv, vtedy bol Pionier – tam sa kupovalo ošatenie a šlus, iné si nepamätám. Vtedy bolo na Molotovovej (Obchodnej) zopár predajní, kde boli šaty a košele, tak tam sa kupovalo. Keď som sa oženil, tak manželka chodila po celom meste, vláčila ma dve hodiny:), ale všade bolo to isté. Nebol rozdiel, nebolo si z čoho vyberať.
A s potravinami to bolo asi to iste?
Na námestí SNP bol ešte trh. Mali sme dva domy od seba malé potraviny, tak tam sa kupovalo. Keď bolo treba mlieko, to sme mali tiež na ulici.
Kupovali ste aj u Cihu, na rohu Zochovej a Podjavorinskej?
Nie, nie, ako bol Veľký kostol, tak tam bolo mliekareň.
Vidíte, to si ani nepamätám, kde to bolo presne?
Na rohu Lýcejnej je Malý evanjelický kostol, potom seminár, potom je veľká záhrada a v nej Veľký evanjelický kostol a hneď vedľa. My sme to volali podľa čísla, mali 26-ku, tak na 26-ke bola mliekareň. Ďalej bola dielňa, kde šili šaty, a modistvo tam bolo.
U vás doma sa chodilo do kostola?
Samozrejme. Ku kapucínom som chodil.
Blížia sa Vianoce, aké máte spomienky z detstva na Vianoce? Mávali ste stromček a darčeky?
Mávali sme klasické kresťanské katolícke Vianoce. Ja keď som prišiel domov, nepovedal som „Ahoj“, musel som pozdraviť „Pochválený buď Ježiš Kristus“ až do dospelosti. Potom sme sa začali normálne, no „normálne“ zdraviť, povedali sme ahoj alebo dobrý deň.
Mama si na to zvykla?
Postupne áno, aj keď veľmi nechcela. Museli sme chodiť do kostola, aj keď sme nechceli, museli sme. V nedeľu o desiatej kostol.
A rodinnou autoritou bola u vás mama alebo starí rodičia?
Mama bola, otec bol chorý, musela ona.
A na Vianoce ste dostávali darčeky?
Šak áno, ako v tej dobe.
Dostávali ste hračky alebo niečo na oblečenie? Hovorila som s jednou pani, a tá vždy chcela od rodičov len knihy ako darček.
Hračky, no boli aj hračky, nejaké autíčko bolo, ale väčšinou to bolo oblečenie. Bagandže boli, to sme nosili, tam sme dali podkovať pliešky.
Mali ste klasickú vianočnú večeru?
Babka mala pupáčky s makom, my ostatní rybu klasickú, vypraženého kapra.
Polievku ste mali akú?
Vínovú.
Vínovú, to je aká, čo v nej bolo?
No voda, víno, cukor a rozšľahané vajíčko.
Zaujímavé, s týmto sa stretávam prvýkrát ako s vianočnou polievkou.
Takže oplátky, polievka, ryba so šalátom a koláče.
Mama piekla pajgle?
Pajgle, potom neskôr, keď už bolo a začalo sa to usádzať, robila normálne aj krémové koláče.
Keď sme hovorili o oblečení, skoro všetci mali medzník – prvé rifle. Mali ste to aj vy? Kde ste ich kúpili?
Samozrejme, z Tuzexu, veď kde inde, inde sa nedalo. Potom trošku neskôr sme mali kamaráta, ten chodil v Dunajplavbe, tak ten nám z Rakúska dohodil. Každý chcel na nich zarobiť, tak to boli aj také rifle, tak na pol sezóny.
Hrali ste v kapele a počúvali ste aj súčasnú z hudbu, napr. z rádia?
Veď iné nebolo, jasné, že počúvali. Boli aj platne, po ´67 sa už dalo, nahrávali sme to na pásky, kotúčaky ešte boli, tak sme počúvali. Bola to sranda.
Spomínali ste, že ste zašli na pivo, s manželkou na kávu alebo kofolu, a chodilo sa aj do reštaurácii?
Nie, nie, to sa nechodilo. Ako rodina (v detstve), to nikdy, na to nebolo.
Akým jazykom ste doma hovorili?
Po slovensky, mama povedala, že sme sa hlásili za Slovákov, tak po slovensky. Mama bola iného…, vyčítali sme jej, že nás nenaučila inak.
A mama aký jazyk ešte vedela?
Perfektne po maďarsky. Babka, oni boli Nemci, vedela po nemecky, ale tiež nikdy…, po slovensky sme hovorili.
Pamätáte si na bratislavské postavičky?
No, Schone Náci, ten bol, potom bol Laco, ten čo riadil dopravu, potom bol… som zabudol, takú veľkú hlavu mal a pri Metropolke predával noviny. Stáli 50 halierov, zobral korunu a napľul – nikdy nevrátil. Kto bol ešte, no na Konventnej bola, stužková baba sme ju volali. Tiež taká, ona bola postihnutá, myslím, že z koncentráku, alebo čo, bola to postavička.
A prečo ste ju volali stužková baba?
Vždy chodila len v modrom a na tom mala modré stužky. Červenú nemohla ani vidieť, myslím, že s krvou to súvisí, tak sa o nej hovorilo.
V ktorom to bolo období?
Keď som začal vnímať, 50-te roky, potom zomrela. Vždy som sa jej bál, lebo ma sestry vždycky strašili, že stužková baba ma zoberie, keď som neposlúchal.
Koľko ste mali súrodencov?
Troch. Dvaja boli starší, teda sestry, no tri sestry som mal. Bol som jediný chlapec v rodine.
Ako ste vnímali, keď sa začala búrať stará BA? Žili a chodili ste v tých častiach, aké to bolo?
Vnímal som to a do dneska to vnímam tak, že to je ako nepodarená operácia. To je jazva, ako zvalili dole Židovňu, urobili tú cestu, je to ako jazva. Mesto stratilo kontinuitu. To bolo niekedy dookola celé mesto a dneska to je oddelené. Kedysi bola pri kapucínoch prírodovedecká fakulta. To nebola budova na zvalenie, nestarali sa o to, tak to zvalili.
Moja prvá fotka bola práve budova Prírodovedeckej fakulty. Na Vianoce, keď som mala 12 rokov, som dostala fotoaparát. Pamätáte si pri kapucínskom kostole, v parčíku bol malý tržík, zhruba na mieste dnešnej autobusovej zastávky.
Ani nie, to si už nepamätám. Tam na tej strane bývali starí Prešpuráci, tam mali obchodíky, do ulice bola jedna miestnosť a tam mali obchod, trafiku ap., to si pamätám. Pamätám si fakultu, autom som išiel hore na Koziu ulicu, vtedy to bola Markovičova.
Vidíte, to si zase ja nepamätám. Kedy ste si kúpili auto?
V ´76.
To bolo hneď po vojenčine?
Áno.
Aká to bola značka?
Oktávia.
To bolo fajn mať auto, že?
Neviem, bola to starosť, ešte väčšia ako dnes.
Ako sa vám v Bratislave žilo? Mali ste tu všetko, chýbalo vám niečo?
No ako, bolo to mesto, v ktorom som sa narodil. Musel som byť spokojný, vedel som, že iné to nebude.
Zaujímalo vás mesto, jeho história?
Chodili sme niekedy pozerať domy a aj do múzea. Chodili sme na Kapitulskú pozerať, tam bol niekedy aj ten… palác.
Áno, Esterházyho palác.
Ten sme chodilo pozerať, dnes je všetko zhumpľované. Aj schody, čo idú hore po Šmeralovej, tam boli Pállfyho záhrady. Mali sme tam školský dvor a v ňom stáli veľké gaštany. Ktovie, či tam ešte stoja.
Áno, sú tam stále. Pod schodmi urobili nedávno parčik, tesne pod schodmi.
Áno, tam sme sa chodil hrávať, tam bol vedľa vodojem, pri pôrodnici.
To bol vodojem? Bola som na jednom podujatí, kde hovorili o tejto stavbe, a nevedeli celkom presne zadefinovať jej účel. Hovorilo sa o vodojeme, kryte, guľometnom bunkri, kryte pre pôrodnicu, pre personál a rodičky…
My sme to volali vodojem, skúšali sme sa tam ako deti dostať, ale nešlo to.
Ako sa vám páčia Nivy, prestavba priemyselných štvrtí, budovanie nových sklenených výškových budov? Patrí to k BA alebo nie?
K starej BA to nepatrí, ale k novej áno. Nové mesto, všetko ide dopredu, tak aj toto.
Stavby sa vám páčia?
Mne to nevadí, mohlo by toho byť troška menej, ale nevadí mi to. Je to všade, všade vo svete sa tak stavia, tak sa stavia, tak to beriem.
Máte na to sympatický názor.
Ako ste vnímali život z hľadiska politického diania? Mali sme socializmus, mali sme okolo ´ 68 uvoľnenie, následne pritvrdenie režimu, ako ste to pociťovali? Mali ste pocit, že aj u nás by mal byť taký systém ako na západe?
U nás doma bola politika to, o čom sa nikdy nehovorilo, bola tabu. Zo školy, čo nás spracovávali, som začiatkom 60-tych rokov najprv hľadal na oblohe Gagarina a za každým rohom som čakal komunizmus, lebo nám sľúbili, že komunizmus je za dverami. A ten voľáko neprišiel. Keď sme začali trošku vnímať, tak to bolo čím ďalej negativistické.
A teraz v ´89, keď sa to zmenilo, je to lepšie alebo horšie pre život?
Navzdory všetkým problémom a tomu, čo sa tu deje, si myslím, že za môjho života sa tak dobre nežilo, ako sa žije teraz. Myslím si, že každý, kto si trošku porozmýšľa, si povie, že je to pravda. Dnešní mladí ľudia nepoznajú, čo je to postaviť sa ráno o 4.00 do radu na mäso. Dostal som kúpiť mäso, išiel som do potravín, ale už som nedostal kúpiť smotanu, lebo som neskoro prišiel. Len samozrejme treba robiť a nie každému sa to chce. Treba za to niečo ukázať, aby som mal.
Kupovali ste si noviny, dennú tlač?
Najprv som si kupoval Smenu, lebo tam bol koncom 60-tych rokov taký kreslený seriál na pokračovanie, Rib Corby (?) sa volal, nezabudnem to. Potom neskorej, ak som si kúpil noviny, kúpil som si Prácu, lebo som si myslel, že tam je tých komunistických blábolov menej, jak v tých ostatných novinách. Pravdu, tak jak dneska, volám toaletné noviny, keď nebol toaletný papier, tak sa strihali a dávali sa na toaletu:).
A napr. Roháč, Dikobraz, Mladý svět?
Občas som čítal Mladý svět a Život.
Vaša manželka si kupovala niečo?
To sme čítali spolu, a potom ako každá žena v reálnom socializme naháňala Burdu (nemecký módny časopis o šití, pozn. redakcie). Deťom všetko šila – na Leningradskej, na Panskej – bola zahraničná tlač, tam chodila, nejako sa tam dostala. Stála myslím 40 Kčs (korún československých, pozn. redakcie), to bolo na tú dobu strašne veľa; každý mesiac sme tam pre to chodili. V obchode sa nedalo kúpiť, dneska ľudia nechápu. Všetko sa robilo doma, keď to chcelo byť niečo iné, dnes to ľudia nechápu. Keď mala Burdu, bolo treba zohnať látku, aj tam bolo treba mať niekoho, to na nedalo len tak.
Dobrý bazár na látky bol na Panenskej oproti Šenkvickej vieche. Za Šenkvickou bolo niečo iné, iný obchod.
Nie, oproti Šenkvickej. Tam bola sporiteľňa.
No a hneď za ňou.
Áno, jasné, metrový textil a bazárové látky. Potom tam predávali kuchyne, teraz neviem, čo tam je. Nešťastím Panenskej je, ako ju zatvorili (novostavbou smerom do Hodžovho námestia, pozn. redakcie). Teraz je to úplne zatienené, pred tým boli ľudia od rána na slnku. Vedľa Šenkvickej bol pán Viga, šuster, obuvník. Potom bolo pivo, to sme volali u Čočkina, na rohu bolo kvetinárstvo a za rohom bolo Malé srdce, taká jedáleň. To už bolo na Suchom mýte, oproti bola zastávka električky. V meste bolo aj Veľké srdce, pri kine Slovan.
Do kina ste chodievali? A na aké filmy?
Samozrejme, keď boli dobré filmy, na revolučné né. A viete, koľko má rok mesiacov?
12.
Nie, trinásť – september, október, november, Mesiac československo-sovietskeho priateľstva a december.Počas Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva sme nechodili do kina.
Do ktorých kín sa chodievalo najviac alebo kam ste chodili vy?
V okruhu, čo sme mali, a potom tam, kde dávali vychytené filmy. To väčšinou dávala Ymca, Hviezda, Tatra, Pohraničník, Praha, Slovan, Mier – tam boli väčšinou moc ťažké filmy, pre náročného diváka. Boli moc náročné na rozmýšľanie a vtedy nebola doba na rozmýšľanie.
Chodili ste do Časíku?
Tam sme chodili blicovať.
A došla vám na to mama, bol potom világoš?
No to bol, vždycky, keď na to došla. Ona nebola ako dnes rodičia, že keď sa učiteľ zle pozrie na žiaka, prídu biť učiteľa. Ja keď som sa doma pochválil, že som dostal v škole, doma som dostal druhú. Tak som bol radšej ticho.
Máte pekné spomienky na detstvo, na Bratislavu…
Mám, musím mať. Som z normálnej rodiny, čo nemala problémy, alkoholikov, asociálov… žili sme tak ako sa dalo. Všetci sme tak žili, po ulici sme behali bosí, červené trenky a bolo jedno, či som bol vinohradníkov syn alebo doktorov syn, aj ten mal také isté. Do pol pása holí a tak sme behali, tak to bolo.
Ešte sa opýtam: ja som išla do školy o niečo neskôr ako vy, ale ešte som zažila Podhradie. Tam žilo vtedy dosť Cigáňov, vtedy to neboli Rómovia – nikto ich neurážal, proste sme ich vtedy tak volali. Mala som medzi nimi dosť spolužiakov. Zrejme ste ich mali aj vy. Ako to fungovalo v triede? Mali ste medzi nimi kamarátov? Alebo ste sa delili na skupinky?
Boli takí, niektorí aj o štyri roky starší od nás. Prvé dni sa v škole ukázali a jak bolo pekne teplo, tak ich viac v škole nikto nevidel. Mali iné záujmy. Zopár ich bolo normálnych a chodili, to boli potom kamaráti. Tých druhých sme volali „olasi“, mali svoj život. Nestarali sa do nás a my do nich.
Žbŕlali po vonku?
Neviem, proste ich nebolo. Chodili na Hrad, mali sme to celé prelezené.
To boli vtedy ešte ruiny, že?
Áno, ruiny. Bol to veľký prúser. Našli tam veľký arzenál zbrani, zahrabaný bunker. V starom Hrade vo vnútri, bolo to zavreté, ale preliezli sme. Bol tam aj amfiteáter. Tam sme nikdy neplatili, vyliezli sme na stromy a všetko sme videli. Do tej doby, kým nenatreli stromy kolomažou.
A aký bol prúser so zbraňami, to ste boli ešte deti?
Vyšetrovala to ŠTB (obávaná štátna tajná polícia, pozn. redakcie), už sme boli väčší a chceli to otočiť tak, že sme kontrarevolucionári. Mali sme 17-18 rokov, vtedy bol problém všetko. Chytili nás, zmlátili nás a boli sme dva dni v base. U „vyškovákov“, nebola tam ešte FTV-čka, volali sme to Vyškov, tak tam sme boli dva dni zavretí v base. Musel som ešte za to platiť 150 Kčs tuším. Vtedy sa „utužil kladný vzťah k zriadeniu“.
Rád som mal celé Staré mesto. V ´74 som prišiel sem, zamestnal som sa na Univerzite. Bol tu jeden problém. Bol tu jeden, čo mal na starosti zvláštne úlohy a do banky na Leningradskej sme chodili pre peniaze. Vtedy bolo celé Hlavné námestie vysťahované s tým, že sa to má celé zrúcať a vystavať paneláky. Vyskočil som kvôli tomu na kolegu, a potom som už nesmel s ním chodiť pre peniaze. To bolo začiatkom 80-tych rokov, všetko bolo uvoľnené, bol tam ešte Ústav výživy ľudu, to bolo v takom stave, že len padnúť. Tá cukráreň, Mayer, všetko bolo vysťahované až po Starú radnicu, asi 6 rokov. Ľudí sťahovali do Dúbravky, aj Podhradie, potom čiastočne do Petržalky. A následne celé Slovensko, koho nechceli v Liptovskomj Mikuláši, ten išiel do Petržalky. Začiatkom ´70-tych rokov začali búrať Podhradie, Zámocká išla celá dolu. Na Zámockej boli ešte dobré domy, do tunela, čo sa vchádza, tam bol štvorposchodový mestský pavlačový secesný dom. V ňom sa narodil rakúsky kancelár Bruno Kreisky. Celá Zámocká nie je dobre doriešená. Centrum sa mi páči lepšie. To sa potom stavalo pod Hradom tak, že kto má peniaze, má všetko. Kedysi, kto staval a mal peniaze, mal aj vkus, dnes má len peniaze.
Veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor.
S vďakou sa pýtala externá spolupracovníčka Bratislavy fotogenickej Ester Mateášiková.
Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Bratislavy fotogenickej s názvom Nostalgické rande s Bratislavou, ktorý podporil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy z prostriedkov grantového programu Ars Bratislavensis.
