Rastú ako jedovaté huby po daždi. A rásť naďalej budú. Hovorím o developerských mokrých snoch o väčších, vyšších a mohutnejších vežiach na každom svojom bratislavskom kilometri štvorcovom. Či skôr metri.
Niektoré z projektov, ktoré už stoja, sú vyslovene nepekné (tzv. Zuckermandel), aby som bola slušná. Iné (ako Twin City) sú na pomery chaotickej a zbytočne masívnej zástavby v meste pozerateľné, ale ich minulosť evokuje nepríjemné spomienky na nie celkom košér búranie „nepotrebného“ industriálu, ktorý sa, mimochodom, v múdrych mestách mení na dobré adresy. Nedá sa síce vyhnúť myšlienke, že zbúrať si industriál na to, aby sme si (aspoň na prvý pohľad) postavili nový, je prinajmenšom čudné, ale je fakt, že do hlavy (a na účet) developera nevidíme.
Bratislava budúcnosti
Keď zadáte do najznámejšieho internetového prehliadača kľúčové slová Bratislava budúcnosti, prehliadač vám obratom ponúkne niekoľko odkazov. Ale nie zas tak veľa, ako by človek čakal a ako by si téma zaslúžila. A ani jedna z nájdených webových stránok, ktorá sa budúcnosťou hlavného mesta zaoberá či už formou diskusných fór alebo článkov, nepatrí štátu, mestu, ani bratislavským mestským častiam. Čím, samozrejme, netvrdím, že také stránky a dišputy neexistujú.
Priznávam, že som si veľkú prácu so surfovaním na túto tému nedala. Zámerne. Mojím cieľom nebolo nájsť malú dobre ukrytú správičku, ale veľké diskusie o tom, ako si ľudia, žijúci v Bratislave, a štátne, mestské a miestne samosprávy a inštitúcie predstavujú rozvoj svojho hlavného mesta.
Áno, máme územné plány, máme plánované zóny, máme množstvá rôznych konaní, ktoré viac alebo menej priamo súvisia s rozvojom mesta. Nemáme však – alebo aspoň ja ho nevidím – skutočný záujem verejných „entít“ o názor občanov a občianok Bratislavy, a tých, čo do Bratislavy denne prichádzajú za prácou či do školy. Alebo len tak.
Takže ako je to s tým záujmom o vízie, ako by mala vyzerať Bratislava ako mesto budúcnosti? Jeden z diskutérov na známej slovenskej sociálnej sieti pre mladých v jednej (nie príliš košatej diskusii) poznamenal, že ide o to, „koľko rokov je budúcnosť“. A dodal, že „možno v roku 2079 už bude vyzerať podobne ako iné hlavné mestá; vlastne nie, pochybujem o tom.“
A presne o tomto hovorím. Nevieme. Netušíme. Nikto z kompetentných sa nás nepýta. Nechce oficiálne poznať naše názory na to, v akom meste chceme žiť, ani na to, v akom meste určite žiť nechceme.
Otázok, na ktoré by malo „mesto bez miery“ hľadať odpovede, je nepomerne viac a významnejších, ako len predeľovať lavičky v meste na dve časti, postávať pri „odhaľovaní“ nových smetných košov v centre, určovať prevádzkové hodiny eskalátorov a chváliť sa svetelnou signalizáciu počasia hore na Ufe. A novým starým mostom.
Všetky tie nepoložené otázky o dnešku a zajtrajšku (alebo azda aj položené, ale veľmi potichu) však na svoje odpovede nečakajú. Mesto sa nezadržateľne rozvíja a navrch majú tí, ktorí sa nepýtajú, iba mávajú kešeňou.
Na východ od raja
Ak by sme za raj mesta považovali jeho – našťastie v podstate nedotknuteľné – historické centrum, ktoré je chránenou pamiatkovou rezerváciou, a je aj najsledovanejšou časťou mesta, tak (nielen) na východ od raja sa dejú veci, ktoré z Bratislavy robia úplne nové, neznáme mesto.
Isteže, mestá sú mestami od toho a preto, lebo neustále expandujú, neustále sa zvyšuje počet ich obyvateliek a obyvateľov, mnohé menia svoju tvár – a nie vždy k lepšiemu, ako je tomu v prípade Bratislavy (hoci samozrejme, aj v tomto prípade ide aj o vec vkusu.
Predpokladám, že Mária Terézia si v čase obrovského rozmachu mesta v 18. storočí nedávala robiť prieskumy verejnej mienky, a že sa určite našlo mnoho frfľošov, ktorým sa nepáčil prerod mesta od malej nízkopodlažnej provinčnosti k zástavbe mestskými palácmi a neskôr aj vysokými nájomnými domami. Od tých čias sa však ponímanie demokracie zmenilo…
Neviem ako vy, ale ja by som sa rada podieľala na diskusiách o budovaní raja aj na východ (ale i západ, sever a juh) od magistrátu. Som ešte stále náchylná veriť, že do komunálnej politiky – predovšetkým z aktivistického občianskeho prostredia – vstupujú (a patria) ľudia, ktorí chcú skutočne zmeniť mesto k lepšiemu a chcú vedieť, ako ho vníma domáci človek-milión. V samosprávach už preto konečne potrebujeme IBA tých, ktorí viac riešia potreby mesta ako vlastné bankové konto, snažia sa tie potreby identifikovať a verejne pomenovať tam, kde to škrípe – a v Bratislave to azda škrípe úplne všade (pravda, okrem dohôd, keď treba zabrať v prospech konkrétnych jednotlivcov; viď také PKO).
Ak by sa developerské sny začali meniť v spolupráci s „mesto-pozitiv“ zastupiteľstvami a samosprávami a v kontexte so zmysluplnými reguláciami mesta v nájomné byty, vo verejné priestranstvá (nielen na papieri a nielen pre horných 10), v ozajstnú zeleň, v podporu ochrany pamäti mesta a dostupné podnikanie pre drobné prevádzky – tak… tak by to hádam už ani nebola Bratislava. Ale bolo by pekné ju takú mať. Voľby sú na prvý pohľad ešte ďaleko, ale pozor, zdanie klame. Pozorne sa okolo seba rozhliadajme, kto, s kým, o čom…
