14. marec si podaktorí ľudia v našej krajine, vrátane niektorých poslancov slovenského parlamentu, pripomínajú vznik fašistického Slovenského štátu. Štátu, ktorého predstavitelia poslali v dobytčích vagónoch 70.000 našich spoluobčanov a spoluobčianok v ústrety istej smrti v koncentračných táboroch. Ospevujú vznik satelitu nacistického Nemecka, ktorého čelní predstavitelia sa chvastali tým, že slovenské protižidovské zákony sú prísnejšie ako tie norimberské.
Je neakceptovateľné, aby argumenty o vytúženej slovenskej „samostatnosti“ ešte dnes prehlušovali výkriky ľudí zaživa vzhadzovaných do vápenkových pecí v Kremničke Hlinkovými gardami. Je preto našou povinnosťou túto temnú stránku našich dejín rázne odsúdiť, vyrovnať sa s ňou a povedať: „Táto krajina stojí od roku 1944 na antifašistických základoch.“
Tento deň však nie je iba mementom, ktoré by malo utvrdzovať našu historickú pamäť. Neznamená iba povinnosť ospravedlniť sa všetkým obetiam minulosti. Vzostup nacionalizmu a fašizoidných tendencií je dnes na radikálnom vzostupe nielen u nás, ale aj v celej Európe. Sme svedkami hnedého pochodu inštitúciami. Sme svedkami fašizácie rétoriky v rôznych sférach našej spoločnosti.
Nemôžeme mlčať, ak sú na jednu zo slovenských univerzít pri odovzdávaní titulov pozvaní zástupcovia fašistickej strany.
Nemôžeme už ďalej mlčať, ak sa po chodbách a učebniach najväčšej a najstaršej univerzity na Slovensku promenáduje kandidát tej istej fašistickej strany.
Našou úlohou je vytvoriť jasné hranice.
Sme svedkami zápasu o charakter našej spoločnosti. A tento zápas nevyhráme, ak sa nebudeme organizovať.
Nemlčte, zastávajte svoje hodnoty verejne, organizujte sa!
