Irena Brežná. To rozprávanie s ňou bolo ako prejsť si ďalšími životmi. Ísť cestami, na ktorých stretnete slnko a slzy, rovnako ako hrôzu, tak aj silu a nádej. Jej charizma a pohľad, ktorým sprevádza „svoje“ príbehy na vás pošepky kričia: choď, urob niečo aj ty. Ja som začala rozhovorom – o nej a o „jej“ čečenských ženách – a už dnes viem, že ním neskončím…
V poslednej dobe sa vraciate častejšie na Slovensko. Asi najmä kvôli knihe Tekutý fetiš, ktorú na Slovensku nedávno vydal Aspekt…
Nie je to len tým, že mi tu vyšla knižka. Cítim ako multikultúrny človek potrebu zladiť moju najhlbšiu slovenskú vrstvu s ostatnými kultúrnymi vrstvami, ktoré nosím v sebe. Pochopila som to, keď som začala literárne spracovávať svoje detstvo. Detstvo, z ktorého som prežila 13 rokov v Trenčíne, potom som ďalších 5 rokov žila v Bratislave, kde som aj zmaturovala.
Toto konkrétne – moje detstvo – je pre mňa podnetom na vytvorenie literárnej postavy dievčatka žijúceho v diktatúre, jeho matka je vo väzení; prostredie, ktoré dievčatko obklopuje je na jednej strane tak trochu malomeštiacke, na druhej strane sú tam prítomné legendy o socialistických hrdinoch, ktoré sa dievčatku tak páčia. Je v tom veľa zákazov, mlčania v čase, keď matka zmizne a nikto sa dievčatku nesnaží nič vysvetliť. Myslím, že práve to mlčanie dáva príbehu dramatičnosť. Začala som to spracovávať minulé leto, potom som písala niečo iné, medzitým tu vyšiel Tekutý fetiš – a vždy, keď som na Slovensku, vybavujú sa mi nové spomienky, ktoré neskôr dopisujem. Myslím, že by som sem nechodila tak často, keby to bolo len knihou – aby som tu len predstavovala staré texty. Potrebujem novú inšpiráciu. A práve teraz ma Slovensko veľmi inšpiruje. Nielen v súvislosti s mojim detstvom, s minulosťou, ale aj svojím vývinom. Konfrontáciu s dnešnou skutočnosťou teraz spracúvam v reportáži pre Neue Zürcher Zeitung.
Váš vzťah k Slovensku zjavne prechádza rôznymi fázami vzťahu z detstva k nemu ako k automatickej prirodzenej vlasti až po krajinu, ktorej ste už ako „cudzinka“ v jednom zo svojich textoch predpovedali stratu homogénnosti. Ako to vnímate teraz? Stráca Slovensko svoju homogénnosť, prechádza k multikulturalite?
Ešte nie tak extrémne, samozrejme, ako je to napríklad vo Švajčiarsku. Keď som sa vrátila na Slovensko po prvý raz, všetko, dokonca aj moje šaty, bolo na mne pre ľudí nezvyčajné. Zastavovali sa na ulici, bolo to chvíľami až agresívne: odkiaľ na to beriem, prečo tak vyzerám… Životný štýl ľudí tu bol dovtedy jasný a jednoznačný. Veľmi ma teší, že na Slovensku začali vznikať alternatívne kultúry, skupiny ľudí, ktoré mu dodávajú pestrosť.
Myslíte si, že tie nostagické slzy, o ktorých píšete vo svojej knihe, ten tekutý fetiš, ako ste ich nazvali, sú stále ešte súčasťou našej „národnej“ povahy (ak si teda dovolíme zovšeobecňovať nejaké črty národnej povahy)?
Tento tekutý fetiš, tento plač, tu už nevidím, ale vidím ešte stále v ľuďoch určitú apatiu, niečo ako – no čo už sa dá robiť? Vnímam tento status quo, ktorý sa na Slovensku veľmi pestuje. Sú výnimky – tie spomínané skupiny ľudí, ktorí niečo robia, ale ostatní to zase len pasívne prijímajú. Vládne tu oddanosť tomuto stavu: no tak, takto to je; je to genetikou; je to vekom; je to tým, že som žena/muž. Vždy sa nájdu nejaké výhovorky, prečo sa individualita až tak nepresadzuje.
A nebude to „obyčajná“ rezignácia, na ktorú sme už po generácie zvyknutí – pocit, že sa nič neoplatí robiť, o nič sa neoplatí usilovať, lebo sa nám nič nepodarí ovplyvniť, nič zmeniť, nič sa nepodarí presadiť „zdola“ a „tí hore“ si všetko opäť urobia po svojom a vo svoj osobný prospech.
Áno, je to tak. Cítiť z maličkostí v každom konaní prvý reflex: no čo už, čo s tým, takto to jednoducho je… Ale mňa zaujímajú práve tí ľudia, ktorí to v sebe prekonávajú. A tu vnímam svoju akoby až misionársku úlohu, keď ľuďom hovorím: „No ale dalo by sa to napríklad takto…“ Vtedy vzniká až agresia – prečo sa do toho miešam; ľudia si myslia – čo tá tu s tým aktivizmom?! V takej chvíli sa cítim cudzo a myslím si: aha, tak ešte to tu je. Napriek tomu si ale tiež myslím, že sa tu za tých 15 rokov veľmi veľa pohlo.
Je tu už síce tiež mládež, ktorá sa oddáva novým obsesiám – computerovým hrám alebo iným formám novej masovej psychózy, ale stretla som aj vynikajúcich ľudí, ktorí už takto nerozmýšľajú, a ak, vedia s tým – hoci už pri malom podnete – pohnúť.
Z môjho pohľadu vyplnil Tekutý fetiš na Slovensku prázdne miesto – témami, ktoré prináša, ale tiež spôsobom, akým ste ich spracovali. Zaujíma ma, ako na jednej strane vnímajú nemecky hovoriaci ľudia vaše písanie ako cudzinky píšucej po nemecky a ako vás vnímajú slovenskí/é čitatelia/čitateľky ako autorku, ktorá pochádza zo Slovenska, ale píše po nemecky, de facto nie je nejako literárne ukotvená ani tam ani tam.
Keď mám vystúpenia v nemecky hovoriacich krajinách, najväčší dojem v mojich poslucháčoch či čitateľoch zanechá jazyk, môj vycibrený svojský jazyk, v ktorom cítiť určite aj vplyv slovenčiny – je mäkký, má rytmus; pohrávam sa s jazykom a čitatelia ho vnímajú ako veľmi estetický. Myslím, že to stojí v popredí – ohúrenie, že som cudzinka a ovládam takto jazyk. Ľudia v Nemecku mi ďakujú za krásnu nemčinu, ktorú som im „darovala“. Hovoria mi: „My sme ani nevedeli, že nemčina je taká pekná.“ Toto je pre mňa asi najväčšie zadosťučinenie. To, čo bolo pre mňa asi najťažšie – teda naučiť sa jazyk – sa stalo tým, čo sa najviac oceňuje. To je to prvé. A až potom sú témy.
Témy sú zaujímavé tým, ako podávam strednú a východnú Európu – ako sprostredkovateľka, ktorá ukazuje intímne priestory, napríklad čečenkých žien vo vojne. Intímne poznanie sveta podávam tak, že je to pre nemecky hovoriacich čitateľov prijateľné; je to v ich jazykovom kontexte a navyše už poznám ich mentalitu natoľko, že city dokážem nemeckej kultúre dávkovať tak, aby to bolo pre ňu stráviteľné.
Na druhej strane, keď som na Slovensku, uvedomujem si, že domácu kultúru až tak nepoznám. Takže presne neviem, aký to má dopad na ľudí. Neviem, čo ľudí na Slovensku zaujme. Asi najviac ich zaujala paleta tém, nie jazyk – je to svet, je to Afrika, je to Čečensko, je to Švajčiarsko, je to aj Slovensko a exil, je to multikultúra, je to angažovanosť proti bezpráviu – to je na jednej strane, na druhej stane zaujme asi aj štýl, ktorý je možno zvláštny pre Slovenku.
Ako hodnotíte preklady vašich textov Janou Cvikovou? Konvenujú s vaším spôsobom písania? Mala som pocit, keď som čítala knihu, že okrem vašej prítomnosti v texte ako jeho autorky tam (pozitívne) vnímam aj prítomnosť prekladateľskej osobnosti Jany Cvikovej.
Áno? No áno, asi je to tak, myslím, že je tam naozaj cítiť. Napríklad môj list Zajnap (Za hranicami tela) pokladala za príliš patetický. Tak sme ho trocha skrátili; nástojila som na tom, aby sme ho do slovenčiny preložili. Pokladám list Zajnap za veľmi dôležitý text.
(Zajnap Gašajeva, 1953, je čečenská ľudskoprávna aktivistka. Vytvorila najväčší video- a fotoarchív o zločinoch v oboch čečenských vojnách – neustále v ohrození života osobne fotografuje, filmuje, zbiera a preváža materiály o vojnových zločinoch v Čečensku. Švajčiarsky režisér Eric Bergkraut o nej natočil film Koka – holubica z Čečenska. Pozn. redakcie.)
Keď som list Zajnap čítala, tak aj napriek tomu, že viem, že sa takéto hrôzy dejú, behal mi mráz po chrbte; váš text mi otvoril iný obraz vojnovej reality, ktorej v Čečensku denne (nielen) ženy čelia. Fascinuje ma váš pohľad na Čečensko očami žien, očami civilných obetí vojny; pohľad, ktorý nevznikol od kancelárskeho stola. Prirodzene ma zaujíma ďalší osud Zajnap – ste s ňou ešte v kontakte?
Áno, stále. Často si telefonujeme. Zajnap veľa cestuje – a keď je v Nemecku alebo vo Švajčiarsku, aj sa stretávame. Práve nedávno mi povedala, že zabili jedného zo svedkov verejného hromadného znásilnenia, ktoré v liste prostredníctvom Zajnap opisujem (v čečenskom Sernovodsku v roku 2001, pozn. red.). Bol jedným z mála, ktorí o tom rozprávali. Údajne zomrel pri autonehode, vraj doňho vrazili, keď stál na ceste.
Ľudia, ktorí to znásilnenie prežili, o ňom nechcú hovoriť. V Čečensku je znásilnenie najväčšia potupa. A práve toto verejné hromadné znásilnenie nechcela priznať dokonca ani ruská ľudskoprávna organizácia Memorial. Môj list Zajnap bol preložený do ruštiny a do angličtiny a vyšiel aj v The Chechen Times. Memorial proti tomu protestoval, údajne na to nie sú dôkazy; tvrdili, že Zajnap je neseriózna. Nedávno mi ale Zajnap volala a povedala, že šéf Memorialu Oleg Orlov sa jej ospravedlnil. Tieto témy a zločiny v Čečensku teda dokonca potláčali aj ľudskoprávne organizácie, ktoré sa nimi zaoberajú. Vtedy som od Orlova chcela dôkazy, ktorými by mi vyvrátil, že to v Sernovodsku nebolo tak, ako mi to popísala Zajnap.
Trúfate si odhadnúť, pani Brežná, ako môže dopadnúť situácia v Čečensku?
Nevyzerá to dobre, pretože sami čečenskí muži a celá spoločnosť zhrubla. Časť obyvateľstva kolaboruje s Rusmi, medzi Čečencami sa rozšírilo udavačstvo, ktoré vyvoláva krvnú pomstu. Čečensko je úplne rozštiepené. Zo začiatku ho spájal boj za nezávislosť, bola tam citeľná silná súdržnosť. Teraz má ruský vazal Ramsan Kadyrov (syn zavraždeného čečenského proruského prezidenta Achmada Kadyrova, pozn. red.), 27-ročný chlapík, neuveriteľne chorý človek, armádu 4-tisíc mužov, ktorí sú horší ako Rusi. Teraz už oni sami – Kadyrovci – drancujú, zabíjajú a mučia. Predpokladá sa, že aj ďalšieho čečenského povstalca Aslana Maschadova zavraždili Kadyrovci, ktorí ale údajne poprosili Rusov, aby to zobrali na seba a zabránili tak krvnej pomste. (Aslan Maschadov bol považovaný za najmiernejšieho z čečenských povstaleckých predákov, v januári 1997 bol zvolený za čečenského prezidenta, ale o dva roky neskôr bol donútený z úradu odísť, pozn. red.)
Je to bludný kruh, z ktorého je asi ťažko sa dostať…
Veľmi ťažko. Ak by aj Rusi z Čečenska odišli, má to už teraz také rozmery, že by sa tam muselo investovať omnoho viac úsilia, ako sa napríklad investuje do Kosova. Je to problém, ktorý musí riešiť svetové spoločenstvo, Európska únia – Čečensko je predsa ešte Európa. Ja kritizujem, ako sa svet odvracia od tohto problému, aký je voči nemu ľahostajný a stáva sa tak spoluvinníkom; kritizujem západných politikov, najmä Schrödera, Chiraca, Berlusconiho, Blaira a Busha, ako sa k Putinovi konformne správajú. A túto konformnú pozíciu voči Putinovi prebrala aj slovenská vláda, pritom práve tá by mala najlepšie vedieť, čo je to ruská armáda – senzibilita by na Slovensku mala byť väčšia. Boli sme satelitom Sovietskeho zväzu, vieme predsa veľmi dobre, čo to znamená; vieme, ako brutálne potláčal ľudské práva.
Za reportáž z Čečenska Zberateľka duší ste ako jediná cudzinka získala prestížnu nemeckú publicistickú Cenu Theodora Wolffa (Theodor-Wolff-Preis für Journalistik, 2002). Prevzali ste ju za prítomnosti vtedajšieho nemeckého prezidenta Johannesa Raua, ale pokiaľ viem – a ešte sa znova vrátim k Zajnap – pri odovzdávaní ceny všetkým vyrazila dych práve ona.
Pri odovzdávaní ceny mi ako odvážnej novinárke blahoželali, chválili moju reportáž, aká je nádherne literárna a citlivá. Povedala som: „Moja hrdinka skutočne jestvuje a dnes večer je tu so mnou!“ Kedže som si mohla na odovzdávanie ceny so sebou priviesť hosťa, pozvala som Zajnap. Na pódiu som jej podala mikrofón a ona povedala po rusky: „Drahí moji, som šťastná, že tu môžem byť s vami, ale u nás je stále ešte vojna.“ Prekladala som a keď som vyslovila slovo vojna, tak moderátor stŕpol, poďakoval a za obrovského potlesku nás vypoklonkoval z pódia.
A hoci sa predtým hovorilo o holokauste, téma Čečensko bola tabu. Neskôr mi prezident venoval asi 15 minút, ale so Zajnap sa rozprávať nechcel. Iba si krátko podali ruky, mám to zachytené na fotografii. Stiahol sa a chcel sa so mnou rozprávať o bazilejskom chráme – je to pobožný muž. Keď som mu povedala, že by som s ním spolu so Zajnap radšej hovorila o Čečensku, keďže sa dva dni predtým vrátil od Putina, povedal, že o Čečensku všetko vie. Tvrdila som mu, že je jedna vec, čo hovorí Putin a druhá vec je, čo hovorí žena, ktorá práve prišla z Grozného, kde žije a pracuje. Putin vtedy sľúbil vytvoriť mierový plán, ale nikdy to neuskutočnil.
Čím to je? Je to strkanie hlavy do piesku? Je nemecké (a svetové) vyrovnávanie sa s holokaustom iba proklamatívne, a tým pádom sa bojíme reality a odmietame vidieť, čo sa deje dnes?
To, čo sa deje teraz, je tabuizované, na Slovensku to tiež badám. Keď verejne hovorím o tom, že Putin je vojnový zločinec, zavládne zmrazenie – akože – to sa nesmie! Aj v Nemecku, ak by som napísala, že Putin je zločinec a mal by sa postaviť pred medzinárodný súd rovnako ako Miloševič, tak mi to vyškrtnú. Západ totiž objavil rusofíliu. Hlavne Nemci majú neustále komplex viny voči Rusku, majú pocit, že zapríčinili smrť mnohých miliónov Rusov. Nedovolia si kritiku Ruska, ale neuvedomujú si, že Putin je už takmer ako druhý Stalin. Demokratické slobody sa v Rusku rúcajú, a napriek tomu západní politici solidarizujú s Putinom. Sú tam vynikajúci ľudia, aktivisti, ktorí si zúfajú, ktorí sa pýtajú, prečo západný svet ide s Putinom a nie s tretím sektorom, ktorý chce demokraciu chrániť. Ruská novinárka Anna Politkovskaja, najväčšia odborníčka na Čečensko, ktorá tam bola asi 60-krát a napísala o Čečensku niekoľko kníh, verejne kritizuje Západ a pýta sa, čo vlastne robí, prečo tak slúži Putinovi, prečo sa usmieva a neodváži sa protestovať. To je neuveriteľné!
Keď čítam vaše texty a počúvam vás, často mi napadne Petra Procházková, novinárka agentúry Epicentrum, ale tiež humanitárna pracovníčka. Predpokladám, že ste sa stretli…
Áno (láskavý, starostlivý úsmev na tvári pani Brežnej prezradil viac ako všetky slová). Petra je úžasná, urobila omnoho viac ako ja. Ostala v Groznom mesiace a poskytovala konkrétnu humanitárnu pomoc. Ja som to robila zo Švajčiarska – inak. Hľadala som fondy a našla veľa peňazí. V Groznom sme napríklad vytvorili centrum pre znásilnené ženy, ktoré sa volá Žénskoje dastójinstvo (Ženská dôstojnosť), prvé peniaze som našla v Bazileji. Je to veľká vec, pretože ženy, väčšinou znásilnené ruskými vojakmi, často vyhodia z vlastnej rodiny. Imámi v mešitách tvrdia, že tie ženy sú vinné. Môžu sa akurát tak stať kamikadze, pretože nemajú iné východisko. Centrum môže byť a je pre nich možnosť, ako prežiť. Poskytuje im gynekologickú, psychologickú a právnickú pomoc. Môžu sa tam stretávať, pomáhať si, ale oficiálne sa nehovorí, čo je to za centrum, len že je to centrum pre ženy. O znásilnení sa v Čečensku verejne nehovorí. Samé aktivistky sa o ňom ostýchajú hovoriť. Aj Zajnap sa len pomaly prepracúva k slovu znásilnenie tak, že ho aj verejne vysloví. Ženy majú veľké zábrany, ale čoraz jasnejšie začínajú otvorene kritizovať imámov, medzi nimi napríklad aj Lipchan Bazajeva, zakladateľka Centra Žénskoje dastójinstvo.
Poznám prípad čečenskej znásilnenej ženy, ktorej muž ju a ich dve deti aj napriek tlaku celej rodiny neopustil. Musel ale aj s rodinou pod cudzím menom odísť do exilu; všetci sú tým silne traumatizovaní. Snažili sme sa ho presvedčiť, aby sa svojej ženy zastal verejne, pretože dokonca aj keď žiadali o azyl, tento dôvod skrývali. Situáciu boli nútení vysvetliť, až keď sa prišlo na to, že prišli pod falošným menom. Chceli sme ľuďom zdôvodniť, aké je dôležité o tom hovoriť – aj v čečenskej kulúre. Takýto muž by sa nemal hanbiť verejne povedať, že stojí pri svojej žene a pri svojej rodine. Je to dôležité kvôli tomu, aby sa transformovala sama čečenská spoločnosť, ktorá je konfrontovaná s novými javmi. A ona sa skutočne transformuje.
Čečenské ženy sú vlastne niekoľkonásobnými obeťami – obeťami vojny ako takej, obeťami ruských vojakov, a dokonca aj obeťami vlastných ľudí…
Možno aj preto ženské hnutie počas tejto vojny tak zosilnelo; ženy sa ukázali byť veľmi silné. Aktivistky, ktoré poznám, boli, keď som sa s nimi zoznámila, také „normálne“ ženy. Nikto si ich nejako zvlášť nevážil. Až keď som ich postupne „vyťahovala von“, začali konečne získavať rešpekt. Nakoniec, smutným dôkazom sily ženských organizácií v Čečensku je, že sa ženy čoraz častejšie stávajú objektom prenasledovania, mučenia a dokonca zabíjania. Tie ženy – aktivistky, ale aj ich rodiny, sú neustále v priamom ohrození života. Práve ony začali byť pozývané na medzinárodné konferencie, nie čečenskí bojovníci, ktorí ich na ne napokon sami začali posielať: „Choďte vy, vy to viete lepšie.“
Západ lepšie prijíma pozície čečenských ľudskoprávnych aktivistiek ako čečenských „nafúkaných kohútov“. Súčasťou ich kultúry je tváriť sa naduto a suverénne, a to na Západe nepôsobí – je to vnímané skôr ako arogantné, nekompromisné, násilné správanie. Ženy sú subtílne, sú schopné hovoriť o pravde – ony reprezentujú civilné obyvateľstvo, pre ktoré je Západ ochotný niečo urobiť. To je cesta, cez ľudskoprávne skupiny…
Vojna spôsobila, že novinári a humanitárni pracovníci, ktorí do Čečenska prišli, domácim ukázali, čo je tretí sektor, že také niečo vôbec existuje a že sa tiež môžu organizovať. Občianska spoločnosť sa tam začína budovať, ajkeď je slabá, ale už tam tie ľudskoprávne skupiny aspoň sú. Veľa som o tom písala – v tom som videla svoju úlohu. Chcela som zdôrazniť, že tam existuje aj niečo iné ako len muži so zbraňami, ktorí unášajú a berú zajatcov. Je to iba časť reality, ktorú médiá skresľujú.
Asi je to väčšia pastva pre oči tzv. bežného diváka, ktorý si rád pozrie vzdialené tragédie a nešťastia, bojovníkov, kalašnikovy a mŕtvoly. Pohľad na reálne žijúce obete zobúdza svedomie a pocit, že treba niečo robiť – a do toho sa ľuďom veľmi nechce.
To aj bola moja motivácia. V ´96. roku som povedala môjmu vtedajšiemu šéfredaktorovi v zürišskom denníku Tagesanzeiger: „Pozrite, vojna je tam už rok, a my stále vidíme iba mužov a zbrane. Chcem urobiť reportáž o ženách.“ Ihneď to pochopil a súhlasil. Bola to moja prvá reportáž o Čečensku. Vyšla aj v najväčšom nemeckom mienkotvornom týždenníku Die Zeit. Nechcela som ani tak písať o politike, ako o civilnom obyvateľstve. Vždy, keď sa deje niečo také hrozné ako v škole v Beslane alebo v moskovskom divadle Nord – Ost, odskáče si to najmä civilné obyvateľstvo. Začínajú začístky, po celej Ruskej federácii sa začnú zatýkať a mučiť Čečenci. A týchto (u)mučených mladých mužov, ale čoraz viac aj žien, potom štátni zamestnanci – policajti, vojaci, šarže a ďalší – predávajú ich rodinám. Živých aj mŕtvych. Je to spôsob, ako si privyrobiť. Obchod s čečenskými väzňami či s mŕtvymi má dokonca svoje pevné ceny a čečenské rodiny, pre ktoré sú ich mŕtvi to najposvätnejšie, čo majú, sú ochotné rozpredať všetok svoj majetok, len aby mohli pochovať svojich blízkych.
Aj tak je to neuveriteľné, že v dnešnej dobe sa v tzv. civilizovanom svete ešte dejú takéto veci…
Áno, je. Spomínam si, keď sme leteli z Moskvy do Ingušska civilným lietadlom, vedľa nás, na našej úrovni práve ďalšie lietadlo zhadzovalo bomby. Ruský disident, ktorý vtedy letel so mnou, povedal: „Pozri, zhadzujú napalm!“ Dovtedy som si myslela, že napalm, to bol len Vietnam. Je tam jednoducho všetko možné… chemické zbrane, ktoré ničia listy na stromoch, aby bolo cez ne vidieť, míny. Trpí aj flóra, zvieratá… Celé svorky vlkov utekajú z lesov, medvede stúpajú na míny, tam je každý krok nebezpečný – je to tretia najzamínovanejšia krajina na svete.
O tom sa už ani nepíše, iba Zajnap mi ešte občas povie, že zase zbombardovali nejakú horskú dedinu. Píšu sa správy typu: „Zabili 12 čečenských separatistov.“ Tomu sa vôbec nedá veriť! Koľkých dedinských chlapcov zobrali, koľkých umučili, koľkých predali! To sa nedozvieme! Moskovská spravodajská agentúra Interfax to takto podáva a médiá na Západe to tak aj preberajú. Toto ja kritizujem. Dnes sa legálne do Čečenska už nedá ísť, a ak, tak len v ruskom tanku. Počas prvej vojny v Čečensku (december 1994 – september 1996) to možné bolo, dnes nie. Je tam silná cenzúra a sú na to dokonca aj zákony, ktoré si po tragédii v moskovskom divadle Nord – Ost presadil Putin. Nesmú sa napríklad ukazovať zábery mŕtvych ruských vojakov. Ruskí novinári hovoria, že prvá čečenská vojna bola víťazstvom slobodnej tlače. Čečenská téma bola otvorená.
Často som dostávala otázku, či som nemala strach, ale také extrémne situácie otupujú zmysly – aj pud sebazáchovy. Keď v marci 1996 zbombardovali dedinu Samaški, prichádzali za nami do Ingušska ženy, tisícky žien – utečenkýň, ktoré kričali, plakali a rozprávali nám, že tam ležia samí mŕtvi a prosili nás: „Choďte tam.“ Pamätám si, ako veľmi som tam vtedy chcela ísť, ale nešla som; bol to moment, kedy som si spomenula na svoje deti a povedala si, že je to príliš riskantné. Ale moja kolegyňa, ruská novinárka Natália Čajkova, ktorá bola vtedy v Ingušsku s nami, do Samašiek odišla – sama. O pár dní našli jej zohavenú mŕtvolu. Zanechala malého syna…
Pani Brežná, venujete sa mnohým témam – píšete reportáže, o akých sme sa rozprávali teraz, ale venuje sa (o.i.) feminizmu, násiliu na ženách, exilu, píšete postrehy z vašich pobytov v Afrike, zo života na Slovensku, vo Švajčiarsku. Existuje nejaká téma, ktorá vás oslovuje, ale nestihli ste sa jej venovať a chceli by ste?
Myslím si, že som sa dosť nevenovala literatúre. Písaním reportáží som si zarábala na živobytie a keď som za ne dostala viac peňazí, s mojimi dvoma synmi sme sa uskromnili a nechala som si mesiac alebo dva mesiace na písanie literatúry. Vo Švajčiarsku som známa menej ako spisovateľka, viac ako angažovaná publicistka.
Často píšete tak, že sa dej dá zavnímať pod povrchom textu, je skôr súčasťou vášho zvnútorneného prežívania príbehu. Veľmi emocionálne sa otvárate, musí vás to stáť množstvo energie…
Vydávam energiu, ale písanie mi energiu zároveň dáva. Je to aj forma osobnej terapie. V jednom mojom texte (Písanie na vojne) porovnávam písanie s liečbou. Aj ja mám v sebe, vo svojom vnútri, šrapnely – a každou vetou si ich vyťahujem spod kože. Ale písanie je viac než terapia – je to štýl života, písanie je pre mňa formou rozmýšľania, formou komunikácie.
V politike, najmä v tej tzv. veľkej politike chýbajú ženy, ktoré by nerobili iba stafáž mužským témam a ich nositeľom, ale ženy – intelektuálky, ktoré by dokázali reálne so špecificky ženským pohľadom politikou pohnúť iným smerom. Nemáte chuť vstúpiť do politiky?
Chcela by som mať nejaký vplyv, ale na druhej strane sa cítim ako umelkyňa, ktorá nie je schopná správať sa diplomaticky a hovoriť to, čo si nemyslí. Môžem a chcem hovoriť len za seba, potrebujem dialóg, potrebujem spätnú väzbu.
Myslíte si, že politika ešte stále je či môže byť dialógom?
Politiku až tak nepoznám, ale po tom neuveriteľnom pokrytectve a špinavostiach, ktoré som videla v súvislosti s Čečenskom, si viem predstaviť, ako sa za každým konfliktom dejú hrozné veci. Politici sú schopní predať ľudí, celé národy, takže… Toho by som nebola schopná, ani ako diplomatka asi nie, neovládam ani small-talk. Cítim sa najautentickejšie na vystúpeniach, na ktorých sa môžem s ľuďmi rozprávať cez svoje texty, lebo nad tým, čo som napísala, som veľa rozmýšľala, veľa pracovala.
Chápem napríklad Havla, keď vstúpil do politiky, že to bolo dobré a potrebné; už potom, aký bol, je iná vec. Sú momenty v živote národa, keď človek niečo musí urobiť. Ako hovoríte, bolo by treba, aby ženy vstúpili do politiky.
V našej „veľkej“ domácej politike (mi) chýbajú ženy ako sú aspektovské Jany Juráňová a Cviková, Zuzka Kiczková, Oľga Pietruchová z Možnosti voľby…. Ale nepriala by som im vtesnávať sa do nechutností politiky, takže sme opäť v bludnom kruhu. Kto má robiť slušnú politiku, keď skutočné osobnosti, slušní a vzdelaní ľudia, sa jej, myslím celkom oprávnene, vyhýbajú. Jany ma ale privádzajú k otázke, či sledujete literatúru na Slovensku…
Pre mňa je písanie katarsis, je to pre mňa cesta. Verím v zdokonaľovanie sa človeka aj spoločnosti. Nesúhlasím s literárnou vedou, ktorá hovorí, že literatúra nemá byť angažovaná, že literatúra má byť „iba“ umenie. Pre mňa to nie je, ja chcem ukázať aj svetlo, možnosť; chcem prejsť cez zamínované polia, takisto ako v živote chcem prekonať strach, chcem ísť ďalej, chcem sa oslobodiť, chcem ukázať aj ľudí, ktorí (a ako) sa pomaličky vymanili z otroctva. To je môj cieľ – ukázať oslobodzovanie sa, zhadzovanie okov. Slovenská literatúra je málo analytická, je v nej veľa citov, opisov reality, poézie. Chýba mi v nej niečo revolučné – snaha posúvať veci dopredu, ukázať nové horizonty, nielen to, aké je všetko nanič. To sa mi ani nechce čítať – ale platí to všeobecne pre veľkú časť beletrie. Na Slovensku si ako autora aj ako človeka vážim napríklad Ivana Štrpku.
Pani Brežná, otvárate hranice… Prekračujete hranice štátov, krajín, národov, aj svoje vlastné, svojej vlastnej intimity, písania. Je nejaká hranica, ktorú naopak, je podľa vás potrebné postaviť?
Napísala som jeden text, kde vojnu medzi Čečenskom a Ruskom prirovnávam k symbióze medzi matkou a dospelým synom, ktorý sa od matky nemôže odtrhnúť. Ako je to v jednej slovanskej rozprávke: syn sa nemohol odtrhnúť od matky a potom, aby mohol odísť, jej odťal hlavu. Na odchode ju chcel prekročiť, ale potkol sa o ňu, spadol a vtedy sa tá hlava ozvala: „Neublížil si si, synáčik môj?“ A on ostal ležať… V duchu tejto rozprávky si odvodzujem konanie ruských vojakov, ktorí žijú v symbiotickom vzťahu s Mátuškoj Rosijej (Matičkou Rusou) – nemôžu sa od nej odtrhnúť, nekonajú individuálne, nepreberajú zodpovednosť za svoje činy, neustále je tam prítomná Mátuška Rosíja, ktorá ich vedie a nedovolí im dospieť. Symbióza, či už v súkromných vzťahoch alebo vo vzťahu k štátu, je nebezpečná, pretože zmazáva hranice, ktoré sú nevyhnutné pre osobný vývin a prevzatie vlastnej zodpovednosti za seba a svoje činy. Toto je, myslím si, problém aj slovenskej spoločnosti.
Rozhovor bol pôvodne publikovaný 6. júla 2005 na informačnom serveri o občianskej spoločnosti changenet.sk.
Zapojte sa aj do diskusie k článku na http://changenet.sk/?section=spr&x;=111370.
Biografia
Irena Brežná (* 26. február 1950, Bratislava) je slovensko-švajčiarska spisovateľka a novinárka.
Detstvo prežila v Trenčíne, ale v roku 1968 emigrovala do Švajčiarska, kde odvtedy žije. Študovala slavistiku, filozofiu a psychológiu na Univerzite v Bazileji. Podieľa sa aktívne na práci Amnesty International. Realizovala a podporovala rôzne humanitné a ženské projekty, napríklad v Guinei a v Čečensku.
Na Slovensku spolupracuje s feministickou vzdelávacou a publikačnou organizáciou Aspekt, ktorú podporuje od jej vzniku. Je prevažne po nemecky píšuca spisovateľka a novinárka, za svoje publicistické a literárne texty získala viacero ocenení, napríklad nemeckú Cenu Theodora Wolffa, cenu nemeckého feministického časopisu EMMA, Švajčiarsku literárnu cenu, Cenu Hermanna Kestena od nemeckého PEN klubu. Na Slovensku získala Cenu Dominika Tatarku a jej román Nevďačná cudzin(k)a sa dostal do finálovej desiatky ceny Anasoft litera. V máji 2022 jej prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR. Je stálou prispievateľkou niekoľkých švajčiarskych a nemeckých novín a časopisov, napríklad Neue Zürcher Zeitung, Berliner Freitag.
